Poviedka: Obesenec

Bol príjemný, teplý večer a všade sa ozývali rôzne zvuky. Na kopci visel obesenec. Hojdal sa vo vetre a cítil sa dobre.

Ďalšie ráno bolo mimoriadne chladné a tiché. Obesenec otvoril oči. Poobzeral sa okolo. Z vrecka vytiahol nožík. Odrezal si povraz, ktorý mal obtiahnutý okolo krku. S rachotom spadol na zem. Rukou si pošúchal odreté hrdlo. Narovnal sa a odkráčal preč.

Poviedka: Hocijaké príbehy

Posledný nočný autobus prichádzal na zastávku. Bol prázdny. Ďalší pôjde až o dve hodiny, niekedy nad ránom. Na zastávke nastúpili dvaja mladí ľudia.

V centre mesta, v kúpeľni Slečninho jednoizbového bytu, sa sprchoval akýsi človek. Slečna bola v obývačke a bolo jej veľmi zle. Neznámy človek v jej sprche ju znervózňoval.

Na diaľnici, v malej škodovke, idúcej 110km/h, sedel Vodič. Nedával pozor na cestu. Myslel na Slečnu. Veľmi mu chýbala.

Rodinný dom na kopci. V kuchyni si Mama spievala pieseň a piekla koláč pre Vodiča. Z izby sa ozval dcérin hlas: "Mama, nespievaj."

O pár minút neskôr, kdesi na kraji mesta, vystúpili z autobusu dvaja mladí ľudia.

Poviedka: Byt

Môj byt bol malý, zosušený, tmavý, krivý, vŕzgavý, temný, plný pavučín.
Boli v ňom truhly, stoličky, stoly, plachty, čaše, fialky, sviečky.
Bývali v ňom starci, dvojčatá, pavúky, doktori, baktérie, jelene, ženy s klaustrofóbiou.
Bola som tam včera, dnes, v sobotu, cez Vianoce, nikdy, 24.7.2002, v noci.

Nehodiace sa výrazy škrtnite.

Poviedka: Právnici a mŕtvoly

Sanitka nikdy nezastavuje na červenú, pacient by umrel. Vznikla by mŕtvola. Mŕtvolu treba najprv upraviť, vyčistiť, zašiť a nalíčiť. Mŕtvolu obesenca fotíme spredu a zozadu. Sediacu mŕtvolu zo štyroch strán. Ak sa nepodarí identifikácia, mŕtvola sa posadí a fotí sa spredu a z pravého profilu.

Poviedka: 60. výročie jednej nepodstatnej udalosti

Včera sa znova vrátil, po niekoľkých rokoch. Pýtal si niečo sladké.
"Nič sladké nemám."
Začal sa mi prehrabávať v skrinkách. Nemám to rada. Našiel balík cukru. Kŕmil sa plnými lyžičkami. Hltal cukor, dávku za dávkou. Nakoniec zaspal. Opatrne som ho vyniesla pred dvere a zamkla som.

Keď sa zobudil a zistil, že som ho vyhodila, začal vrieskať. Vrieskal nezmyselné verše, spieval, kričal moje meno a smial sa. Zbláznil sa.

Poviedka: Ľúbim ťa na 86 percent

Situácia 1.
Chlapec a dievča na lavičke v meste, približne deväť hodín večer. Výhľad na rieku, svetlo z lámp, ľudí si nevšímajú. Romantika.
"Ľúbim ťa." povie chlapec. Dievča je ticho, iba sa usmeje. Chlapcovi to nestačí a prikáže jej:
"Povedz mi to, čo som ja tebe povedal pred chvíľou!"

Situácia 2.
Chlapec sa pýta: "Ľúbiš ma?"
"Možno."
"Možno? Alebo skôr pravdepodobne?"
"Možno pravdepodobne."
"Na koľko percent? 80? 90?"

Poviedka: O všetkom

V električke obliala Postaršiu dámu chladenou kolou z bufetu. Nechtiac, samozrejme. Prepáčte. Nič sa nestalo. Na kabáte Postaršej dámy ostali kúsky ľadu. Mala nutkanie povedať jej to, ale neodvážila sa. Ľad sa topil, voda z kabáta stekala a ona z toho bola nervózna.

Neskôr v meste bolo mnoho lámp. Bola tma, lampy svietili a okolo Zelenej lampy bolo tristošesťdesiatdva múch. Približne. Zopár ich vždy zomrie, keď ich počíta.

Želám príjemné chvíle pri čítaní tohto nezmyslu. Zaberie to 30 sekúnd. Približne.

Poviedka: Hra

Dievčatko sa bálo chodiť príliš blízko popod okná bytoviek. Mohli by na ňu niečo zhodiť. Napríklad svetlicu, alebo zápalky. Kameň. Sklenenú fľašu vodky. Alebo kľúče.

Chlapec z bytu číslo 23 pľul z balkóna. Triafal okoloidúcich a bavil sa. Netrafil nikoho, chodník pod ním však vyzeral veľmi nechutne. Dievčatko ho raz videlo, ako hádže z balkóna balóny naplnené vodou. Popod okno šla pani s kočíkom. Trafil sa rovno do kočíka.

Poviedka: Ako zajtra zomrie

Ak ju tu niekde uvidíte, pošlite ju za mnou. Ona totiž umiera. A ja chcem byť pri tom. Ja viem ako to bude. Pred smrťou povie nejakú nepodstatnú vetu. A ja si tú vetu budem pamätať. Možno povie: „Usmej sa!“
A začne sa ticho smiať. A ja sa tiež usmejem. Tak aby to nevidela. Neusmievajte sa, keď ľudia umierajú. Nevyzerá to dobre. A ak vám to nedá a na vašich ústach sa predsa zjaví úsmev, dajte pozor, nech vás ostatní nevidia. Mysleli by si, že ste zlí ľudia. Ja sa usmejem. Ale nikto ma neuvidí. A potom jej poviem, že všetko bude dobré. To sa tak vraví, keď človek umiera. Aby sa nebál. Všetko bude dobré.

Poviedka: Deti

Veľká záhrada s drevenou hojdačkou. Zopár detí. Sedia a sú pokojné. A ona sa na ne pozerá, z veľkej výšky. V rukách drží spínač, kedykoľvek ho môže stlačiť.

Keď stlačí zelený gombík, deti sa začnú hrať a budú veselé. Budú sa smiať a zakývajú jej. Ona im odkýva a pousmeje sa. Nerada sa usmieva.

Keď stlačí červený gombík, hojdačka zmizne. Deti budú smutné, budú musieť sedieť na zemi. Schúlia sa do klbka a bude im zima. Prechladnú a začnú kašľať. A ju to bude vyrušovať.

Keď stlačí modrý gombík, prídu ďalšie deti. Budú sa biť o hojdačku. Vybijú si zuby. Niektoré budú plakať. Silnejšie deti si sadnú na hojdačku, slabšie ich začnú hojdať. Hojdačka bude vŕzgať. A ona nebude môcť zaspať.

Keď stlačí zelený gombík, deti budú hladné. Budú od nej pýtať jedlo a ona im bude musieť variť. Bude im variť kelovú polievku a špenátový prívarok. No deti budú chcieť palacinky a kašu. To ju nebude baviť.

Keď stlačí žltý gombík, príde k deťom dospelý človek. Deti sa ho budú pýtať rôzne otázky a on im bude odpovedať. Po čase však bude dospelý človek nešťastný. Budú mu chýbať ostatní dospelí ľudia. Začne deťom klamať a z nich potom vyrastú zlí ľudia. To nechce.

Pozerá sa na ne. Zatiaľ sú pokojné.

Poviedka: Príšerne obyčajný človek

Dnes mi raňajky pripravil príšerne obyčajný človek. Pálili ma z nich ústa. Priveľa korenia, neosladený čaj. Chcela som ho vyhodiť, aspoň z druhého poschodia. Ale bol príšerne obyčajný. Nechcel.

Poslala som ho na poštu. Vrátil sa o tri hodiny. Vraj bol na pošte dlhý rad. Doniesol mi balík, ktorý vydával čudné zvuky. Sklamalo ma to. Nehovoril mi pravdu.

Večer odišiel. Večeru nespravil. Zajtra sa znova vráti.

Poviedka: Recenzia úspešného filmu

Umrel Hlavný hrdina, je to pre nás ťažký deň. Stojíme nad jeho hrobom. Nevieme sa zmieriť s jeho smrťou. Je nás veľa, všetci sme ho obdivovali. Bol to múdry a smelý človek. Zajtra každý z nás prečíta prejav na jeho počesť.

Dlho do noci som sa snažil napísať niečo múdre. Chcel som, aby sa môj prejav dotkol každého z nás. Chcel som, aby všetci vedeli, ako som ho mal rád. Nenapísal som však jedinú vetu, s ktorou by som bol spokojný. Zaspával som nešťastný.

Na druhý deň sme čítali prejavy. Môj prejav nikto nepochopil. Nikto mi netlieskal. Z pódia som schádzal sprevádzaný piskotom a nadávkami. Ktosi do mňa hodil rajčinu.

Poviedka: Dav

Po námestí išla pomalým krokom väčšia skupina mužov. Držali sa za ruky. Ľudia boli pohoršení a zazerali na nich, no nikto im do očí nič nepovedal. V strede námestia zastali a začali niečo spievať. Bolo to veľmi príjemné. Ľudia sa pristavovali a počúvali. Potom ktosi zastrelil jedného z tých mužov. Spev utíchol.

Rozhovor dvoch starších dám v električke:
"Dnes na námestí zastrelili jedného z tých mužov."
"Zase? Už to nie je vtipné."

Poviedka: Chlapec s voňavkou

Starý, spráchnivený strom. Tma a pavučiny. Tam žila a mala to tam rada.

Vo svojom živote nestretla žiadneho človeka, iba voňavkového chlapca. Bol to nízky, ale veľmi pekný, mladý chlapec. Nosil červenú kravatu a sako, vlasy mal uhladené na ľavú stranu. A mal príšerne biele zuby. Občas za ňou zašiel a navoňavkoval jej strom. Mal rád silné, dámske voňavky. Po čase si získal jej dôveru. Zvykla si na jeho prítomnosť. Občas ju volal, nech ide s ním. Bála sa. Až raz. Prišiel a povedal, že je tu posledný krát. Ale že môže ísť s ním. A tak išla.

V meste ju ukazoval zvedavcom za pár centov ako lesnú príšeru. Myslela si, že ju ľudia majú radi.