Poviedka: O dnešku

V električke si ku mne prisadol chlap. Zamrzla mi ľavá ruka. Oprel si o mňa hlavu. Normálne, drzo sa o mňa oprel. Spýtala som sa ho, čo to robí. A on povedal - opieram sa. Jeho hlava bola primrznutá na mojich pleciach, rukami sa ma nedotýkal. Zaspal a chrápal. Bolo mi to jedno. Keď vystúpil, odmrzla mi ruka, ale ešte som nemohla poriadne hýbať prstami. Bola som spokojná. Dopadlo to dobre. A on - zakýval mi - drzý hlupák. Chcel mi ukázať, že on môže hýbať prstami.

Večer sa udial rozhovor.
Vyplynulo z neho - nič. Tak som mu aspoň zakývala. Chcela som mu ukázať, že už môžem hýbať prstami. Asi to pochopil inak.

Poviedka: U nás

Starček a starenka ležali na pláži, v ruke džús so slamkou, slnečné okuliare. Pozerali pred seba, na seba. Boli sympatickí. Z ničoho nič okolo prebehol človek, vrieskajúci, so zdvihnutými rukami, utekajúci kamsi do diaľky. V normálnom filme by sa starček a starenka udivene pozreli na seba. Možno by starček zahlásil, že ten človek musel byť akýsi bláznivý, pochabý mládežník. V tomto filme nie. V tomto filme je to bežné.
Strih.
Človek leží na pláži, v ruke džús, slnečné okuliare a všetko. Z ničoho nič okolo prebehli starček a starenka, vrieskajúc a so zdvihnutými rukami, utekali bohvie kam. U nás je to bežné.

Poviedka: Jeden z tých posledných dní

Zopár ľudí - sú. V miestnosti kreslia. Kreslia si po rukách, po stene, po čele, všade kreslia a smejú.
Smejú sa, ako blázni, naschvál, sa, tak, smejú. Odchádzajú a prichádzajú do tej miestnosti, sú ticho a občas hučia. Sú milí, zábavní, ako nikdy. Vyznieva to. Vyznieva to dojemne.

Poviedka: Chorí

Ľudia sú chorí a prechladnutí. Pozrú sa do slnka, poskočia od radosti a potom oslepnú. Má to svoje výhody, nevidia iným chorým ľuďom do tváre. Najhoršie je, keď sa na mňa pozrie jeden z tých chorých slepcov a ja si okamžite poviem: „Ty si chorý človek.“
Jedného chorého som prenasledovala. Prenasledovala som ho do brány a on mi ponúkol čaj. Išli sme k nemu domov. Vypila som čaj, vypila som mu krv, vypila som jeho sliny. Rozprávame sa a Chorý po chvíli vstane, pozrie sa z okna, vraví o okne, o výhľade, ktorý bol kedysi taký krásny a znie to hrozne, nedá sa to počúvať. Pozriem sa dole. Pod oknom stojí Eva a recituje Chorému báseň, čosi o duši, o zmysle života a nekonečnej nekonečnosti. A ja tomu nerozumiem. Nerozumiem, skrátka tomu vôbec nerozumiem.

Poviedka: Radový občan, ktorý trpel

Občan ráno nevstával. Ostával tam nedobrovoľne v snoch a zbieral ich odtrhnuté ruky, nohy, zohavené tváre a aj tvoje časti tela do sáčkov. A to sklo, ktoré bolo všade. Všade bolo zapichnuté, v ich očiach. Ale oni nekričali. Pokojne sa vrhali pod vlaky, pokojne sa prechádzali bez nôh. Flegmatici. Len občan skučal - a pritom nemal nikde ani škrabanec.

Dnes je to už rok.