Poviedka: Pôjdeš do pekla!

Útržky o nekalých myšlienkach

-Niekedy mám nekalé myšlienky. Špinavé. A niekedy nie.

-Keď mám nekalé myšlienky, mamička mi hovorí, že pôjdem do pekla.
-Moje nekalé myšlienky ma ničia, vybuchujú v hlave.

-Chcem aby odleteli, ale oni proste ostávajú.
-Moje myšlienky sú špinavé, špinavé, špinavé. Špinavé.

Idiot
Ďakujem Martin, za to, že si idiot.

Aké to je
Osamelá, stará a unavená. Ako keď sa Claire prezliekla do kostýmu panny Márie. Vnútri páchla čiernotou.

Číhač
Číhal za rohom. Keď počul moje kroky, vystrel sa a oprášil si kabát. Nahodil falošný úsmev. Keď som sa k nemu priblížila, pozdravil ma. Vraví: "Psst, malá, neboj sa, kúpim tvoj smiech."
Pokrútila som hlavou. Zosmutnel a zosypal sa na zem. Počula som sa ako jeho hlava narazila na betón. Neotočila som sa a kráčala som k ďalšiemu rohu, za ktorým niekto číhal. Páchla tam krv.

Obojpohlavník
Ja a Obojpohlavník sme sa rozprávali iba krátko. Opýtala som sa, či je muž, alebo žena. "Som aj muž aj žena," povedal Obojpohlavník a urazene odkráčal.

Nakresli si úsmev
George si zvykol kresliť úsmev na papier. Jeho pery vyoperovali kedysi v osemdesiatych rokoch. Keď sa snažil usmiať, priveľmi ceril zuby a desil okoloidúcich.

Profesionál
Obchodník kúpil Kinder vajíčka v hodnote 200 Euro. Všetci sa mu smiali. A potom prišiel hladomor.

Poviedka: Štvorce

Cedric povedal, že nemám klamať, keď sa rozprávam so stromami. Taktiež povedal, že nemám nosiť krátke sukne, chodiť von keď sneží, odpočúvať ženské hlasy z jeho hlavy a tu červenú kapsulu, tú nech radšej jem aj dvakrát denne. Niekedy veci nedávajú zmysel, také obyčajné veci, ako komáre, postreky a krv na stene. Nedáva to vôbec žiaden zmysel. Smutné.

Poviedka: Vylomiť si zuby

Je potrebné vylomiť si zuby v tomto poradí: pravý horný hryzák, dve stoličky (akékoľvek), opäť pravý horný hryzák (vieme, že prvýkrát sa vám ho nepodarilo vylomiť).

My vieme všetko. Zatiaľ čo vy neviete nič. Tak to chodí.

Poviedka: Rebríkom až na mesiac, kde električky nezrážajú malých chlapcov

Venované opäť koľajniciam a tým, čo na nich boli prekrojení.

Čo je smutné, čo je sebecké a čo je dôležité
Tak opäť: "Ahoj. Volám sa C. a často myslím na smrť. Bojím sa jej a zároveň mi pripadá ako jediné riešenie. Smutné, ktosi by povedal sebecké, ale je to iba smutné."

Nech už je pokoj
Už sú to tri roky. Dúfam, že keď zavrieš oči, vidíš dúhu. A všetky svoje zlé spomienky môžeš preniesť na mňa, viac sa nebudem sťažovať, že mám zlé sny a že ma bolí brucho. Že sa bojím. Viac už nie. Prenes ich na mňa prosím, som tu pre to.

Si zlý, miláčik, a to ma dráždi
Som zavretá v práznej, sklenenej fľaši. Hore je korkový štupeľ. Hrdlo je úzke, no zvyšok je masívny. Keď som unavená, môžem si aj ľahnúť. Sklo sa mi občas otlačí na líce. Keď som smutná, zatancujem si. Tu vnútri je ticho. Matne si spomínam, ako znie melódia. Dvíham ruky a jemne nimi zakrútim, ako keby melódia znela veľmi, veľmi ďaleko. Občas akýsi veselý človek zatrasie fľašou. Smeje sa. Väčšinou sa potom udriem do hlavy a upadnem do bezvedomia.

Si múdry, miláčik, a to ma dráždi
Som zavretá v krabici od topánok. Je tam tma. Neviem, čo sa deje vonku. Zato tu vnútri sa nič nedeje. Chorľaviem. O chvíľu nebudem schopná chodiť. Vyčerpáva ma, keď sa musím zasmiať. Občas sa tu totiž dejú smiešne veci. Nerobí to dobre mojej pečeni.

Zlý, zlý človek
Smeje sa pomaly, pomaly a kruto:
Ha...................ha.......ha
Ha. Ha. . . Ha. . .
Ha.
Ha.
Ha.

Ostrov
Na ostrove je žena a hovorí: "Ahoj chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť."
Niekedy prestane, keď sa jej zdá, že by to mohlo byť dobré. Vtedy prichádza Jazmína Rozkošná a udrie ju bičom po chrbte. A tak to ide ďalej.
Ahoj, chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť.

Poviedka: Máme radi nedeľu

V nedeľu som sa osem hodín krčila pod posteľou. Potom som vyšla na chvíľku von, bola zima. Čo by sa stalo, keby som vypila ortuť v teplomeri? Myslím, že môj žalúdok už nemôže bolieť viac ako teraz. Prečo to tak strašne bolí? Prečo sa všetci okolo mňa dokážu smiať, odkiaľ na to berú silu?

Rada by som si ľahla. Keď zavriem oči, namiesto tvojej tváre vidím kladivo. Tlčie, tlčie, tlčie, tlčie.

Poviedka: Zoznámte sa so svojim vyciciavačom

"Ahoj. Som Marvel a som človek, ktorý vyciciava tvoje vnútro," povedal raz Marvel, keď sme sedeli na lavičke v parku. Neviem, prečo mi to povedal. Už dávno som ho poznala a vedela som, že mi vyciciava vnútro. Asi mal nejakú potrebu oficiálne mi to oznámiť.

Poviedka: Pred...posledná

Poďakovanie na začiatok
Skunkovi, aj keď to bol hnusný smradľavý skunk, pretože je to fakt dobrý skunk a zaslúži si byť šťastný.
Robkovi, ktorý mi povedal o tom, ako právnici spracúvjú mŕtvoly a teraz niekde sedí v kancelárií a píše záznam o súdnom procese medzi farmármi, ktorí sa nezhodli na množstve jačmeňa.
Cedricovi, pretože nebral život vážne a aj napriek tomu mu sršal z očí (ten život).
Tebe, pretože ti nemám za čo ďakovať.

Hudba
Halou znie hudba. Taká bodajúca, pri ktorej si uvedomíte, aké ťažké je v skutočnosti vaše telo. Akí ste len ochabnutí a slabí. Ale keď si to uvedomíte, zrazu ste pokojný, pán Cedric. Ľahnete si len tak na chodník. Žiaden oblak vás nezatieni, šíri sa vôňa hmly a slnečné lúče na lícach príjemne hrejú. Usmievate sa. Úsmev pomaly prechádza do šialeného rehotu. A krik. Mreže, clony. Tak už si ľahnite, pán Cedric. Už je čas. Počujete?

Keď si mi prvý krát zavolala
Keď si mi prvý krát zavolala, tancovala som s opicami v Nikaragua.

No a čo
Nezapadla som do skutočného sveta, ale v tom svojom vymyslenom sa celkom vyznám. Tak sa ho snažím vydáviť von, nech sa stane skutočným. Nie je to tá najpríjemnejšia cesta, ako si splniť sny... Ale mňa aj tak vždy bolieval žalúdok. Dve muchy jednou ranou, poviete si.

Vlk a ryba (v tme)
Akosi podivnou zhodou okolností sa stretli vlk a ryba (v tme). A ja som z toho mala vážne psychické problémy. Hú.

Keď si mi druhý krát zavolala
Keď si mi druhý krát zavolala, tancovala som s opicami v Mississippi.

Predslov číslo 42
Kde si? Som na púšti. Za mnou stoja všetci. Pozerajú tým istým smerom ako ja, ale predsa vidia odlišné veci. Ja som na púšti, kde je ticho, obloha je tmavomodrá, piesok je studený a fúka príjemný vánok. To je klam. A oni vidia pravdu. Vidia, aká je púšť v skutočnosti bezútešná, vyprahnutá, prázdna. Smädná a mŕtva.

Vomb
Cedric kľačí pri Markétke a snaží sa jej nahovoriť, že dieťa, ktoré nosí pod srdcom, nie je jej. Rozhovor prebieha asi takto:
"Je to moje dieťa, je v mojom bruchu."
"Nie, nie je."
"Aha, vlastne áno, máš pravdu."
Potom sa dlho smejú.

Psi, psy
Niektorí psov obdivujú pre ich vernosť. Iní ich strieľajú do hlavy a podávajú v nedeľu ako hlavný chod.

Keď si mi tretí krát zavolala
Keď si mi tretí krát zavolala, tancovala som s opicami v Belo Horizonte.

Mám otázku na Boha
Bože, prečo ma tak strašne bolí brucho? Prečo každú noc, prečo každé ráno? Prečo tak veľmi? Prečo mi nič nepomáha? Tak strašne ma predsa nemôže bolieť iba preto, že som blázon. Už to dlho nevydržím, naozaj nie. Nevidíš, ako sa cerím, ako mi z krku vyteká žalúdočná kyselina, ako sa snažím vytrhnúť si žalúdok von z tela? Vari to, dočerta, nevidíš?

A Boh mi dal odpoveď
Keď zostupoval z nebies až ku mne, naokolo sa ozývali slávnostné fanfáry. Všade plno svetla, veď to poznáte. Anjeli, konfety, zostupoval pomaly a majestátne. Zastal mi centimeter od tváre a hudba utíchla. Povedal: "Kašlem na teba. Nech si ten žalúdok, pre mňa za mňa, aj vyrveš."
To presne povedal a odpakoval sa naspať na oblohu.

Poviedka: Parazit

Na drevenom lopári má prichystané prísady na krájanie. V hrnci na sporáku vrie voda. Vezme najväčší nôž, aký ste kedy videli. Začne krájať. Najprv mrkvu. Celú ju pokrája na rovnomerné kolieska. Zemiaky. Krája ďalej. Berie petržlen. Cibuľu. Papriku. Pokrája si prst. Nekričí, usmieva sa. Ukazovák. Potom palec. Prostredník. Malíček. Prstenáčik ako posledný. Na úhľadné, rovnomerné kolieska. Strasie ich z lopárika do hrnca. Krvácajúcu ruku utrie do nočnej košele a jemne zašvitorí smerom k obývačke: "Ach dámy, večera je hotová."

Poviedka: Ako sa stať bláznom

Existuje stodvanásť zaručených spôsobov, ako sa stať bláznom. Prvým a najúčinnejším je začať súdny spor s Bohom.

Cedric sedel za svojim stolíkom a nudil sa. Kanceláriu mal vo vysokej veži, ktorá bola celá zo skla. Keby chcel, mohol by sa celý deň pozerať cez obrovské okno von. To bolo však to posledné, po čom túžil. Keby chcel, mohol by preraziť sklo a skočiť dolu. Aj tak by to nepomohlo.
Na dvere zaklopal spotený muž, ktorý mu robil sekretárku.
"Ten najnovší mŕtvy chce zažalovať akéhosi Boha," vykoktal a utrel si čelo.
Cedric otvoril jeden zo spisov, ktorý mal pohodený na stole. Chvíľu ho čítal, otočil stranu, čítal ďalej, zavrel spis, pokojne sa zasmial a spýtal sa:
"Kto je to preboha Boh?"
Sekretárka sa rozpačito poškriabal na brade. Nebol nervózny iba z toho, že sa stalo niečo neočakávané, ale najmä z faktu, že sa ho vôbec niekto na niečo opýtal. Odpovedať nebolo práve jeho parketou. Vlastne odpovedať niekomu bola jeho najneobľúbenejšia činnosť. Nakoniec sa zaprel a s trpiacim výrazom v tvári odpovedal: "To neviem. Ale ten nový mŕtvy robí rozruch. Je dosť agresívny a trvá na tom procese. Ach bože! Prečo ja? Ja som nechcel túto prácu!"
"Tak mi ho sem priveď," povedal Cedric, ignorujúc Sekretárku tak ako vždy.
Sekretárka s povzdychom odišiel z kancelárie.

Cedric bol riaditeľom posmrtného okrsku Bratislava a okolie. Bola to nudná práca. Jednotvárna. Keď niekto zomrel na území Bratislavy a okolia, putoval do posmrtného okrsku Bratislava a okolie, kde čakal v obrovskej bielej hale v rade. Väčšinou tam nebolo veľa ľudí. Zriedkakedy sa stala akási nehoda alebo masová vražda a v rade sa zoskupilo väčšie množstvo. Mŕtvi sa vždy ohlásil pri okienku kde si prevzal svoj osobný spis a prešiel bránou do medzipriestoru, kde ho čakal Sekretárka. Ten mu venoval tak päť-desať minút. Rozprávali sa najmä o pôvode mŕtveho a či si želá byť zaradený do posmrtného okrsku Bratislava a okolie, alebo chce byť preradený inam. Boli to všetko len formality. Na preradenie mali aj tak nárok iba cudzinci a tí mŕtvy, ktorí mali už zosnulého partnera alebo dieťa v inom okrsku. Sekretárka mŕtvemu všetko povysvetľoval, oboznámil ho o stave jeho predkov, kde sa nachádzajú a kam má ísť on. Mŕtvy sa potom odobral z medzipriestoru do príslušného okrsku. Jeho spis potom Sekretárka zobral k Cedricovi, kde ho Cedric založil do priehradky a ďalej sa nudil.

Sekretárka priviedol dneštného mŕtveho k Cedricovi a s fukotom a vzlykom sa odpotácal z kancelárie.
"Vy ste ten Boh?" spýtal sa začudovane mŕtvy.
"Nie, ja som Cedric a som riaditeľom posmrtného okrsku Bratislava a okolie."
"Kde je Boh?" dožadoval sa mŕtvy.
"Kto je Boh?" odvetil pokojne Cedric.
Mŕtvy ho ignoroval a pokračoval: "Chcem žalovať Boha. Takto som si teda posmrtný život nepredstavoval."
"Viete, že ani ja?" zasmial sa Cedric a dodal: "Zvyknete si. Každý si zvykne."
"Ja teda nie a chcem žalovať Boha!"
"Kto je Boh?" zopakoval Cedric otázku.
"Chcem ho žalovať!" vrieskal mŕtvy.
Cedric si vzdychol.
"Nebojte sa, zvyknete si. Každý si zvykne," povedal ešte raz a odprevadil skučiaceho a vrčiaceho mŕtveho k dverám, kde čakal ufučaný Sekretárka.
Cedric sa zasmial. Celé to nemalo zmysel. Sadol si za stolík a zvyšok dňa si mumlal: "Boh. Boh...kto to len môže byť? Myslím, že som to meno niekde počul. Ale ani za boha si neviem spomenúť, kde."

Existuje stodvanásť zaručených spôsobov, ako sa stať bláznom. Posledným a najmenej účinným je začať súdny spor s Bohom až po smrti.

Poviedka: Osamelá žena

Bola jedna žena, ktorá málokedy prehovorila. Nemala priateľov a cítila sa osamelo. Doktor jej poradil, aby si nahlas vravela veci, ktoré práve robí. Vysmiala sa mu. Bola osamelá, ale nie bláznivá. Tak to povedala.
O pár dní, či rokov, mohli ste ju vidieť a počuť ako chodí po byte. Ako kráča do kuchyne...
"Kráčam do kuchyne."
...zohne sa a zdvihne handru...
"Zohýbam sa a dvíham handru."
...utrie veľkú mastnú škvrnu na dreze...
"Utieram veľkú mastnú škvrnu na dreze."
"Umývam handru, vyzerá odporne. Hádžem ju do umývadla."
"Som unavená a asi si pôjdem ľahnúť."
"Kráčam do spálne."
"Ľahla som si do postele a zhasínam svetlo. Zajtra bude sobota."
"Dobrú noc."

Poviedka: Mmmah

(v pozadí hrá pohodová hudba, ste na pláži, bubny, bendžo, kokosy, bikini)
Cedric bol ten typ doktora, ktorý pri nevýslovnej radosti vydával citoslovcie, konkrétne "mmmah".
"Mmmah, pán Novák, tak čo, zase ste sa pokúsil o samovraždu?"
Cedric si veselo obzeral pána Nováka, ktorý skleslo sedel na stoličke oproti nemu.
"No hej," zahanbene mrmlal pán Novák.
Cedricov úsmev sa ešte zväčšil. Nadšene zatlieskal.
"Mmmah, aký nový nekonvenčný spôsob ste vymyslel tento krát?"
"No zas to čo minule."
"Takže to máme váš jubilejný dvánasty pokus o samovraždu!"
"No hej."
"Mmmmmmmah!"

Poviedka: Kukla

Anabele cez noc vyrástla na chrbtici kukla.

"Nenávidím ju," povedala Anabela, "a ak by som mohla, vytrhla by som ju z mojej chrbtice a rozdriapala na milión kúskov."

V jeden deň Anabela zomrela. Kukla odpadla z jej chrbtice a skotúľala sa k mojim nohám.

Poviedka: Dievčatá s puškami

Argentínska telenovela
Pán R. zbieral manželské vtipy. Najmä také, kde si robili posmech zo ženy. Po večeroch, okolo ôsmej-deviatej, ich čítal svojej manželke. Každý deň. Hádzal do nej papuče. Bil ju novinami, ale iba jemne. Potom mal príjemné sny.

Metafora o rane
Keď sa zobudila, zistila, že nad kolenom má odpornú, ohyzdnú ranu. Nadmerne veľkú, striekal z nej prúd krvi.
"To je zlé," pomyslela si. Tento deň sa nezačal práve najlepšie.

Rozhovor s Bohom
V južnejšej časti akejsi bezvýznamenj provincie začali týmto dňom povodne. Pani Mucha, mala vtedy osemdesiatdva rokov, plávala v bahnistých a zúrivých vodách popri streche svojho domu. Pravou rukou sa držala kusu prehnitého dreva a ľavou rukou hrešila smerom k nebesiam, rozprávajúc Bohu nie práve najpríjemnejšie veci. Občas sa otočila a naštvane zrevala: "Si v poriadku, Chuan?"
"Áno, matka," zreval na ňu jej syn, ktorý sa plavil za ňou pridržiavjaúc sa starej pneumatiky. Obaja vyzerali dosť otrávene. Pani Mucha otočila hlavu naspäť k nebesiam a pokračovala v oduševnených nadávkach.

Piatky boli najhoršie
Nemocnica bola veľká. V noci bola sranda. V tme ste počuli, ako žalúdky vašich spolubývajúcich trávia tabletky na spanie. Jemne skučali, ohromne vtipný zvuk. Piatky boli najhoršie.

Polovične plešatý
(hahahaha)

Poviedka: Továreň na výrobu zdravých ľudí

Mesto sa zmenilo. Nové, hypermoderné nemocnice majú prevratný systém liečby. Zaručene funguje.

Prevratný systém liečby spočíva v tom, že ordinácia lekára má dvoje dvere. Na jedných dverách je nápis "chorí" a na druhých nápis "zdraví". Pacienti vstupujú cez dvere s nápisom "chorí". Vychádzajú dverami s nápisom "zdraví". Pôsobí to efektne. Ako továreň na výrobu zdravých ľudí.

Helgha-Antijablko bola nepríjemné stvorenie. Mala hladkú tvár, vpadnuté oči a rozgniavenú papuľu. Žiadne zuby, ani krk, plazila sa po chodbách zväčša nahá. Mala slabé, tučné telo. Bola považovaná za nižší druh červa.

Pozn.: Vyšší druh červa, napríklad dážďovka, sa od Helghi-Antijablko odlišoval tým, že človek k nemu teoreticky dokázal prejavovať emócie. Človek dokáže nenávidieť dážďovku, dokáže rozšliapnuť dážďovku, dokáže sa zamilovať do dážďovky. Helgha-Antijablko nespôsobovala v človeku žiadne emócie.

Helgha-Antijablko sa vplazila dverami s nápisom "chorí" do ordinácie a vyliezla na stoličku. Plakala, očividne prežívala žalúdočnú nevoľnosť. Doktor sa na ňu pozrel a čosi si zapísal do notesu.
"Hmm, hmm, nepríjemné pocity, hmm, hmm, áno," mrmlal si doktor. Skúmavo si prezeral, čo práve napísal. Potom vykríkol: "Je to jasné!"
Opäť čosi zapísal do notesu.
"Budete tri krát denne jesť tieto zelené tabletky. Vyhýbajte sa stresu. Nevychádzajte na slnko. Neoblizujte si prsty. Ste ďalší úspešne vyliečený pacient! Brilantné! Východ je tamto," povedal doktor, pričom tón jeho hlasu sa počas vety trikrát zmenil.
Helgha-Antijablko zosadla zo stoličky a pomaly sa plazila k dverám s nápisom "chorí".
"Nie, nie, nie," zahriakol ju doktor, "vychádza sa tamtými dverami."
Ukázal na dvere s nápisom "zdraví".

Televízia v izbe ostala zapnutná. Na obrazovke sa objavil hlásateľ v ružovom svetri. S dokonalým úsmevom na tvári oznamoval: "Vďaka prevratnému systému v nemocniciach dnes všetci pacienti odchádzajú domov zdraví."

Pozn.: Táto poviedka má nesmiernu umeleckú hodnotu.

Poviedka: Spomienka na deti z Modrej zeme

Bol to starý, práchnivejúci most. Kedysi býval modrý. Dalo sa to rozpoznať podľa vybledlej, padajúcej omietky odporne modrej farby. Pod mostom bol vstup do kanálu, okolo ktorého bolo veľa špiny a navlhlých kartónových krabíc. Vietor zavíjal. Nebol to pekný pohľad, keď spod mosta cez otvor v kanále vyliezlo päť detí.

Poviedka: Žena typická

Katarína je žena typická. Má veľkú a veselú rodinu a v jej maternici je príjemne teplo. Jej prsia nie sú príliš ťažké, neprekážajú jej pri práci. Má ostrý jazyk, no v jej očiach svieti čosi jemné.

Spomienka na ňu je slaná a boľavá. Drôtikmi mi otvárala očné viečka a nútila ma utierať krv zo zeme mojimi vlastnými mihálnicami. A potom ma objala, pretože sme priateľky. Tak veľmi som ju ľúbila, že by som vymenila svoj život za jej šťastie.

Poviedka: Orechy

Charlie, čo pracoval v McDonalde, mal tik v oku. Minulú sobotu mal celý deň dobrú náladu, na každého sa usmieval. Večer pobehoval po mokrej podlahe, kričal na zákazníkov a strčil hlavu do horúceho oleja na hranolky. Vtedy sa začala sranda. Inak to bol zdvorilý človek, dodržiaval hygienu a nerád sa ukazoval nahý.

Keď sa Katarína zľakla, bzučala. Ako osa, alebo mucha. Ale nie včela! To, preboha, nie! Na včely mala alergiu. Nepríjemná vec, tá alergia. Občas smrteľná, keď má človek smolu. Keď povedala "áno", znamenalo to "nie". Ak povedala "nie", znamenalo to "dúfam, že umrieš dlhou a pomalou smrťou, ty vyblednutý zasran". Zásadne nehovorila číslice. Ukazovala ich prstom. Čísla nad desať pre ňu nemali zmysel. Boli úplne zbytočné. Človek musí byť bystrý, aby to pochopil.

Poviedka: Tri nahé ženy

Posledné dni mi boli inšpiráciou tri nahé ženy. Zvŕtajú sa predomnou, ukazujú aj to, čo sa nemá. Pohrozím im, vynadám im a pošlem ich do ich komnaty, nech sa oblečú. Potom sa snažím zaspať, nech mám chvíľku pokoja. No vidím ich aj v snoch. Tancujú mi, otŕčajú svoje nahé pahýle, chichocú sa. Ničia moje vnútro, vykrúcajú krk mojej duši. Nehanebnice!


Moja duša vyzerá ako kúsok odratej, zoschnutej kože, vysiaci z konečníka. Kýve sa zo strany na stranu a čochvíľa odpadne. Je to len kúsok rozdrapenej kožky, maličký, smiešny kúsok. Úbohé!

Poviedka: Spaľovňa

Sedím v spaľovni. Je to moja práca. Pridávam do pece zvyšky nepotrebných vecí. Dovážajú mi ich v nákladných autách. Nábytok, staré knihy, lístie, všetko spálim. Dávam ich do pece lopatou. V komôrke pri peci mám ukrytých zlých ľudí. Na lopatu sa mi zmestia až dvaja. No keď som nahnevaný, spálim aj piatich naraz. Nikto však nevie o mojom tajomstve. Myslia si, že pálim staré drevo. Ak by na to prišli, zbičovali by ma obuškami. Nikto však ku mne nechodí, v spaľovni som väčšinou sám.

Áno, niekedy sa cítim osamelý. Vtedy prikúrim v peci a schúlim sa v kúte.

Poviedka: Smutní

13. Január

Dnes začína veľká očista, kde sa zbavíme smutných ľudí. Všetkých sme pohádzali do jednej priepasti. Väčšina pád neprežila. Tí, čo prežili, zomrú hladom.

24. Január

Všemocný Bože! Tí, čo prežili, začali zo zúfalstva obhrýzať mäso z mŕtvych v priepasti. Desia ma ich praskajúce kosti. Na okraje priepasti začali krvou písať akési kliatby. Neustály nárek a smrad šíriaci sa z jamy nám v noci nedá spávať.

25. Január

Rozhodli sme sa jamu zasypať zemou. Tých pár, čo ešte žili, pochovali zaživa. Bol som tam pri tom. Dlho som tam stál a smial som sa. Už ma nebudú stašiť v snoch, už nebudem vídať ich vychudnuté ruky. Na vrch sa položil obrovský plochý kameň, do ktorého vyryli nápis: "Na tomto mieste sa nikdy nestalo nič zlé."

Sú smutní. Poznám ich. Vídam ich často, chodím na rovnaké miesta ako oni. Máme čosi spoločné a čosi rozdielne. Keď plačú, chcem ich objať a utešiť. Moje ruky však ostávajú ochabnuté. Nevládzem pomôcť im, ani sebe.

Poviedka: Elektrická matka

Žijem v klietke. Je tam veľa svetla. Svieti aj v noci, pre istotu. Na dlážke sú elektrické káble, napojené na lampy. Občas sa o ne potknem. Potom som chvíľu rozrušená.

Pred moju klietku vtĺkli ceduľu s nápisom: "Pozor, psychicky narušená myseľ."

To preto, aby sa malé deti nebáli, keď chodia v nedeľu s rodičmi na prechádzku popri mojej klietke. Chodia si ma obzerať. Občas mi ktosi spoza mreží hodí suchár. Nesmelo ho schmatnem a odbehnem do zadného kúta. Zhrbím sa, aby ma nikto nevidel. Pomaly si vkladám kúsky jedla do úst a žujem ticho, aby to nepočuli tí, čo sa skrývajú v strede mojej klietky. Keď začujú, že mám jedlo, schmatnú ho. Vyhodia ho von. Zakazujú mi jesť.