28. 1. 2009

Poviedka: Továreň na výrobu zdravých ľudí

Mesto sa zmenilo. Nové, hypermoderné nemocnice majú prevratný systém liečby. Zaručene funguje.

Prevratný systém liečby spočíva v tom, že ordinácia lekára má dvoje dvere. Na jedných dverách je nápis "chorí" a na druhých nápis "zdraví". Pacienti vstupujú cez dvere s nápisom "chorí". Vychádzajú dverami s nápisom "zdraví". Pôsobí to efektne. Ako továreň na výrobu zdravých ľudí.

Helgha-Antijablko bola nepríjemné stvorenie. Mala hladkú tvár, vpadnuté oči a rozgniavenú papuľu. Žiadne zuby, ani krk, plazila sa po chodbách zväčša nahá. Mala slabé, tučné telo. Bola považovaná za nižší druh červa.

Pozn.: Vyšší druh červa, napríklad dážďovka, sa od Helghi-Antijablko odlišoval tým, že človek k nemu teoreticky dokázal prejavovať emócie. Človek dokáže nenávidieť dážďovku, dokáže rozšliapnuť dážďovku, dokáže sa zamilovať do dážďovky. Helgha-Antijablko nespôsobovala v človeku žiadne emócie.

Helgha-Antijablko sa vplazila dverami s nápisom "chorí" do ordinácie a vyliezla na stoličku. Plakala, očividne prežívala žalúdočnú nevoľnosť. Doktor sa na ňu pozrel a čosi si zapísal do notesu.
"Hmm, hmm, nepríjemné pocity, hmm, hmm, áno," mrmlal si doktor. Skúmavo si prezeral, čo práve napísal. Potom vykríkol: "Je to jasné!"
Opäť čosi zapísal do notesu.
"Budete tri krát denne jesť tieto zelené tabletky. Vyhýbajte sa stresu. Nevychádzajte na slnko. Neoblizujte si prsty. Ste ďalší úspešne vyliečený pacient! Brilantné! Východ je tamto," povedal doktor, pričom tón jeho hlasu sa počas vety trikrát zmenil.
Helgha-Antijablko zosadla zo stoličky a pomaly sa plazila k dverám s nápisom "chorí".
"Nie, nie, nie," zahriakol ju doktor, "vychádza sa tamtými dverami."
Ukázal na dvere s nápisom "zdraví".

Televízia v izbe ostala zapnutná. Na obrazovke sa objavil hlásateľ v ružovom svetri. S dokonalým úsmevom na tvári oznamoval: "Vďaka prevratnému systému v nemocniciach dnes všetci pacienti odchádzajú domov zdraví."

Pozn.: Táto poviedka má nesmiernu umeleckú hodnotu.

26. 1. 2009

Poviedka: Spomienka na deti z Modrej zeme

Bol to starý, práchnivejúci most. Kedysi býval modrý. Dalo sa to rozpoznať podľa vybledlej, padajúcej omietky odporne modrej farby. Pod mostom bol vstup do kanálu, okolo ktorého bolo veľa špiny a navlhlých kartónových krabíc. Vietor zavíjal. Nebol to pekný pohľad, keď spod mosta cez otvor v kanále vyliezlo päť detí.

17. 1. 2009

Poviedka: Žena typická

Katarína je žena typická. Má veľkú a veselú rodinu a v jej maternici je príjemne teplo. Jej prsia nie sú príliš ťažké, neprekážajú jej pri práci. Má ostrý jazyk, no v jej očiach svieti čosi jemné.

Spomienka na ňu je slaná a boľavá. Drôtikmi mi otvárala očné viečka a nútila ma utierať krv zo zeme mojimi vlastnými mihálnicami. A potom ma objala, pretože sme priateľky. Tak veľmi som ju ľúbila, že by som vymenila svoj život za jej šťastie.

14. 1. 2009

Poviedka: Orechy

Charlie, čo pracoval v McDonalde, mal tik v oku. Minulú sobotu mal celý deň dobrú náladu, na každého sa usmieval. Večer pobehoval po mokrej podlahe, kričal na zákazníkov a strčil hlavu do horúceho oleja na hranolky. Vtedy sa začala sranda. Inak to bol zdvorilý človek, dodržiaval hygienu a nerád sa ukazoval nahý.

Keď sa Katarína zľakla, bzučala. Ako osa, alebo mucha. Ale nie včela! To, preboha, nie! Na včely mala alergiu. Nepríjemná vec, tá alergia. Občas smrteľná, keď má človek smolu. Keď povedala "áno", znamenalo to "nie". Ak povedala "nie", znamenalo to "dúfam, že umrieš dlhou a pomalou smrťou, ty vyblednutý zasran". Zásadne nehovorila číslice. Ukazovala ich prstom. Čísla nad desať pre ňu nemali zmysel. Boli úplne zbytočné. Človek musí byť bystrý, aby to pochopil.

12. 1. 2009

Poviedka: Tri nahé ženy

Posledné dni mi boli inšpiráciou tri nahé ženy. Zvŕtajú sa predomnou, ukazujú aj to, čo sa nemá. Pohrozím im, vynadám im a pošlem ich do ich komnaty, nech sa oblečú. Potom sa snažím zaspať, nech mám chvíľku pokoja. No vidím ich aj v snoch. Tancujú mi, otŕčajú svoje nahé pahýle, chichocú sa. Ničia moje vnútro, vykrúcajú krk mojej duši. Nehanebnice!


Moja duša vyzerá ako kúsok odratej, zoschnutej kože, vysiaci z konečníka. Kýve sa zo strany na stranu a čochvíľa odpadne. Je to len kúsok rozdrapenej kožky, maličký, smiešny kúsok. Úbohé!

11. 1. 2009

Poviedka: Spaľovňa

Sedím v spaľovni. Je to moja práca. Pridávam do pece zvyšky nepotrebných vecí. Dovážajú mi ich v nákladných autách. Nábytok, staré knihy, lístie, všetko spálim. Dávam ich do pece lopatou. V komôrke pri peci mám ukrytých zlých ľudí. Na lopatu sa mi zmestia až dvaja. No keď som nahnevaný, spálim aj piatich naraz. Nikto však nevie o mojom tajomstve. Myslia si, že pálim staré drevo. Ak by na to prišli, zbičovali by ma obuškami. Nikto však ku mne nechodí, v spaľovni som väčšinou sám.

Áno, niekedy sa cítim osamelý. Vtedy prikúrim v peci a schúlim sa v kúte.

6. 1. 2009

Poviedka: Smutní

13. Január
Dnes začína veľká očista, kde sa zbavíme smutných ľudí. Všetkých sme pohádzali do jednej priepasti. Väčšina pád neprežila. Tí, čo prežili, zomrú hladom.

24. Január
Všemocný Bože! Tí, čo prežili, začali zo zúfalstva obhrýzať mäso z mŕtvych v priepasti. Desia ma ich praskajúce kosti. Na okraje priepasti začali krvou písať akési kliatby. Neustály nárek a smrad šíriaci sa z jamy nám v noci nedá spávať.

25. Január
Rozhodli sme sa jamu zasypať zemou. Tých pár, čo ešte žili, pochovali zaživa. Bol som tam pri tom. Dlho som tam stál a smial som sa. Už ma nebudú stašiť v snoch, už nebudem vídať ich vychudnuté ruky. Na vrch sa položil obrovský plochý kameň, do ktorého vyryli nápis: "Na tomto mieste sa nikdy nestalo nič zlé."

Sú smutní. Poznám ich. Vídam ich často, chodím na rovnaké miesta ako oni. Máme čosi spoločné a čosi rozdielne. Keď plačú, chcem ich objať a utešiť. Moje ruky však ostávajú ochabnuté. Nevládzem pomôcť im, ani sebe.

2. 1. 2009

Poviedka: Elektrická matka

Žijem v klietke. Je tam veľa svetla. Svieti aj v noci, pre istotu. Na dlážke sú elektrické káble, napojené na lampy. Občas sa o ne potknem. Potom som chvíľu rozrušená.
Pred moju klietku vtĺkli ceduľu s nápisom: "Pozor, psychicky narušená myseľ."
To preto, aby sa malé deti nebáli, keď chodia v nedeľu s rodičmi na prechádzku popri mojej klietke. Chodia si ma obzerať. Občas mi ktosi spoza mreží hodí suchár. Nesmelo ho schmatnem a odbehnem do zadného kúta. Zhrbím sa, aby ma nikto nevidel. Pomaly si vkladám kúsky jedla do úst a žujem ticho, aby to nepočuli tí, čo sa skrývajú v strede mojej klietky. Keď začujú, že mám jedlo, schmatnú ho. Vyhodia ho von. Zakazujú mi jesť.