Existuje stodvanásť zaručených spôsobov, ako sa stať bláznom. Prvým a najúčinnejším je začať súdny spor s Bohom.
Cedric sedel za svojim stolíkom a nudil sa. Kanceláriu mal vo vysokej veži, ktorá bola celá zo skla. Keby chcel, mohol by sa celý deň pozerať cez obrovské okno von. To bolo však to posledné, po čom túžil. Keby chcel, mohol by preraziť sklo a skočiť dolu. Aj tak by to nepomohlo.
Na dvere zaklopal spotený muž, ktorý mu robil sekretárku.
"Ten najnovší mŕtvy chce zažalovať akéhosi Boha," vykoktal a utrel si čelo.
Cedric otvoril jeden zo spisov, ktorý mal pohodený na stole. Chvíľu ho čítal, otočil stranu, čítal ďalej, zavrel spis, pokojne sa zasmial a spýtal sa:
"Kto je to preboha Boh?"
Sekretárka sa rozpačito poškriabal na brade. Nebol nervózny iba z toho, že sa stalo niečo neočakávané, ale najmä z faktu, že sa ho vôbec niekto na niečo opýtal. Odpovedať nebolo práve jeho parketou. Vlastne odpovedať niekomu bola jeho najneobľúbenejšia činnosť. Nakoniec sa zaprel a s trpiacim výrazom v tvári odpovedal: "To neviem. Ale ten nový mŕtvy robí rozruch. Je dosť agresívny a trvá na tom procese. Ach bože! Prečo ja? Ja som nechcel túto prácu!"
"Tak mi ho sem priveď," povedal Cedric, ignorujúc Sekretárku tak ako vždy.
Sekretárka s povzdychom odišiel z kancelárie.
Cedric bol riaditeľom posmrtného okrsku Bratislava a okolie. Bola to nudná práca. Jednotvárna. Keď niekto zomrel na území Bratislavy a okolia, putoval do posmrtného okrsku Bratislava a okolie, kde čakal v obrovskej bielej hale v rade. Väčšinou tam nebolo veľa ľudí. Zriedkakedy sa stala akási nehoda alebo masová vražda a v rade sa zoskupilo väčšie množstvo. Mŕtvi sa vždy ohlásil pri okienku kde si prevzal svoj osobný spis a prešiel bránou do medzipriestoru, kde ho čakal Sekretárka. Ten mu venoval tak päť-desať minút. Rozprávali sa najmä o pôvode mŕtveho a či si želá byť zaradený do posmrtného okrsku Bratislava a okolie, alebo chce byť preradený inam. Boli to všetko len formality. Na preradenie mali aj tak nárok iba cudzinci a tí mŕtvy, ktorí mali už zosnulého partnera alebo dieťa v inom okrsku. Sekretárka mŕtvemu všetko povysvetľoval, oboznámil ho o stave jeho predkov, kde sa nachádzajú a kam má ísť on. Mŕtvy sa potom odobral z medzipriestoru do príslušného okrsku. Jeho spis potom Sekretárka zobral k Cedricovi, kde ho Cedric založil do priehradky a ďalej sa nudil.
Sekretárka priviedol dneštného mŕtveho k Cedricovi a s fukotom a vzlykom sa odpotácal z kancelárie.
"Vy ste ten Boh?" spýtal sa začudovane mŕtvy.
"Nie, ja som Cedric a som riaditeľom posmrtného okrsku Bratislava a okolie."
"Kde je Boh?" dožadoval sa mŕtvy.
"Kto je Boh?" odvetil pokojne Cedric.
Mŕtvy ho ignoroval a pokračoval: "Chcem žalovať Boha. Takto som si teda posmrtný život nepredstavoval."
"Viete, že ani ja?" zasmial sa Cedric a dodal: "Zvyknete si. Každý si zvykne."
"Ja teda nie a chcem žalovať Boha!"
"Kto je Boh?" zopakoval Cedric otázku.
"Chcem ho žalovať!" vrieskal mŕtvy.
Cedric si vzdychol.
"Nebojte sa, zvyknete si. Každý si zvykne," povedal ešte raz a odprevadil skučiaceho a vrčiaceho mŕtveho k dverám, kde čakal ufučaný Sekretárka.
Cedric sa zasmial. Celé to nemalo zmysel. Sadol si za stolík a zvyšok dňa si mumlal: "Boh. Boh...kto to len môže byť? Myslím, že som to meno niekde počul. Ale ani za boha si neviem spomenúť, kde."
Existuje stodvanásť zaručených spôsobov, ako sa stať bláznom. Posledným a najmenej účinným je začať súdny spor s Bohom až po smrti.