24. 5. 2011

Poviedka: Máj

M. sa zobudila sediac na koženom gauči. Bezvládne sa opierala a takmer sa nehýbala. Hlavu mala naklonenú k pravému plecu. Necítila si ruky. Svet okolo sa točil. Pred ňou bola veľká červená posteľ, ktorá hovorila: "Neboj sa, to bude dobré."
A vtedy si všetko uvedomila. Zo strachu sa stala ľútosť, a z ľútosti úľava. Vydýchla si, možno sa aj trochu pousmiala. Všetko je tak, ako má byť. Možno bude na tej posteli iba spať, možno jej tí ľudia budú robiť nepekné veci, možno jej odrežú končatiny, budú jej odhrýzať prsty a páliť bradavky. Vôbec sa nebála.

Včera zatkli troch mužov. Na svoju obhajobu hovoria iba: "Ona to chcela." Viac sa dozviete v prvých novinách o šiestej.

Ona to chcela.

3. 5. 2011

Poviedka: Nasávač

Počuť ich až sem. Trasú bokmi. Namiesto hrdzavých kolies vytŕčajú hladné ústa, cvakajú zubami, hryzú a kúšu a okolo nich je samozrejme (samozrejme) veľká kaluž krvi. Vôbec to však nevyzerá ako krv, ale ako niečo zlé. Niečo, čo treba rýchlo umyť, kým to nainfikuje okoloidúcich zvedavých občanov.

Nerozumiem Vašim rituálom, kričím na nich. Nikto neodpovedá, ale z tváre sa im dá čítať. Treba nasávať tú atmosféru, kým je smrť ešte v ovzduší. Až potom sa pomaly pohnú, ako múmie. V tvárach neprítomný pohľad a spokojný úsmev. Ľudia bažiaci po nešťastí.

Nasleduje päť či šesť myšlienok venovaných tomu pod koľajnicami.

Milý Bože, keď tam hore hráš karty o naše životy, podvádzaj občas. Prosím. A zachraňuj tých, čo treba zachrániť a zatracuj tých, čo treba zatratiť. Ostatných nasávačov si nevšímaj a nechaj ich nasávať.