V miestnosti boli štyri biele steny, jeden drevený stôl, dve stoličky a jeden černoch s bielym turbanom na hlave. Niečo klikal do telefónu, potom sa na mňa pozrel, zatváril sa vážne a povedal: "Tak sadni."Tak som sadla.
Začal klopkať prstami do stola.
"To je fakt nepríjemné," pomyslela som si.
"Je ti to nepríjemné, že áno! Tak začneme," odvetil a klopkať neprestal. Jednou rukou klikal niečo na mobile a druhou rukou klopkal do stola. Klik, klik, klop, klop. Klik a klop. Vytiahol pero a papier a začal s výsluchom. Všetko si starostlivo zapisoval. Prvá menštruácia, prvý bozk, prvá infúzia. Klik, klik, klop, klop. Pýtal sa a písal a klikal a klopal.
Prešli tri hodiny.
"A čo ten turban?" pýtam sa a začínam sa tešiť, lebo naše stretnutie sa blíži ku koncu. Ale on mlčí. Vstáva, otvára mi dvere. Pravý gavalier.
"Tak von," hovorí.
Tak idem.