Poviedka: Vy idiot

Dve sestry bývali v chate uprostred tmavého lesa. Boli zvláštne. Mali okolo pätnásť rokov. Všetkých svojich priateľov prerezali pílou na dve polovice a pochovali v záhrade.

On bol zvláštny muž. Mal okolo štyridsať rokov. Staršia sestra vtedy sedela pred chatou a on išiel okolo. Mal žlté tričko. Zakričala na neho: "Slnko neexistuje." Otočil sa a pozrel sa na ňu. Po chrbte jej prešiel mráz. Bol to prenikavý pohľad. Videl jej až do duše.

Sedeli spolu v chate a rozprávali sa. Vošla mladšia sestra. Videla jeho nápis na tričku a zašepkala: "Slnko neexistuje, vy idiot a vypadnite odtiaľto."

Večer pochovali v záhrade ďalšiu mŕtvolu. Mladšia sestra sa na neho usmiala, vošli do chaty a dlho do noci sa rozprávali.

Poviedka: Tichá voda

Po tom, ako ju zbil, nebola schopná nič povedať. Vety nedávali zmysel. Opakovala sa. Nešlo to. Rozplakala sa, samozrejme. Úplne vyčerpaná. Vlhká od sĺz. Zahmlilo sa jej pred očami. Už ani poriadne nevnímala. Ľahla si a nemohla zaspať, no nemohla ani zdvihnúť hlavu. Povracala by sa.

Všetko sa odvtedy zmenilo. Už ju neudrie.

Poviedka: Halucinácie

Pohár od zaváranín mal trikrát prepichnuté viečko. Aby mohli dýchať. Vzala udicu, pohár a stoličku a vybrala sa k akváriu. V ňom bola jedna malá, biela ryba. Plávala bruchom nahor.

Stoličku položila oproti akváriu a sadla si. K akváriu položila pohár. Boli v ňom traja malí ľudia. Boli to dobré návnady. Pohladkala udicu. Je čas uloviť rybu.

Vzala prvého človeka z pohára. Napichla ho na háčik. Cez brucho. Chvíľu kopal nohami. Vytekala z neho hustá, kašovitá hmota. Potom nahodila udicu. Ryba sa návnady ani nedotkla.

Vzala druhého človeka z pohára. Napichla ho na háčik. Zospodu od brady. Na vrchu hlavy mu trčal hrot háčika. Zasmiala sa na tom, lebo sa jej to páčilo. Potom nahodila udicu. Ryba sa návnady ani nedotkla.

Vzala tretieho človeka z pohára. Napichla ho na háčik. Opäť cez brucho. Kričal. Potom nahodila udicu. Ryba sa návnady ani nedotkla. Plávala bruchom nahor.

Vonku sa hrali deti. Počula, ako volajú: "Kde si?"

Poviedka: Príbeh o pisoároch

Ráno nebol na pánskych toaletách až taký nával. Možno preto tam C. chodil ráno radšej, ako cez obed, alebo na večer. Bolo osem hodín a na toaletách bolo dnes príjemne ticho. Počul každú kvapku, ktorá dopadla do pisoáru. Keď si umýval ruky, vošiel druhý chlap.

Chlap sa posadil na pisoár. Ten sa vzápätí odlomil. Ozval sa rachot, biele črepiny boli všade naokolo. Chlap vstal a vyhodil pisoár z okna. Pritom si mrmlal: "Ja nie som agresívny. Ja nie som agresívny. Ja nie som agresívny." A potom odišiel.

C. iba dúfal, že chlap odišiel na pivo a nie na ženské toalety.

Poviedka: Oni - a čo všetko vedia

Stala sa vražda. Nikto nevie, kto ju spáchal, no každý vie, kto je obeťou. Kaluž krvi. Tak ako obvykle. Obeť leží uprostred izby. Je to žena. Tak ako obvykle. Niekto spomalil film a do pozadia pustil smutnú a pomalú pesničku. Je to v správach. Nikomu nie je smutno za obeťou, ale všetci plačú. Nikto neprišiel na pohreb, ale všetci plačú. Všade bolo plno krvi. Niekto to musel poutierať. Asi to nebolo príjemné. Ľudia otvorili okná a pozerajú, čo sa deje na ulici. Sú zvedaví. Zajtra o tom budú rozprávať kolegom v práci. Niekto zavraždil ženu a bolo tam veľa krvi. Žena kričala. Nikto ju síce nepočul, ale všetci vedia, že pred tým určite kričala. A prosila o zľutovanie. Bola slabá, a keď utekala pred vrahom, určite sa potkla. Dvakrát, alebo trikrát. Vrah ju dobehol. Zakryla si rukou tvár. Ľudia sa smejú. Úbohá žena, úbohá slabá žena. Zajtra o tom budú rozprávať svojim priateľom v kaviarni. Budú im rozprávať, ako to vlastne bolo s tou vraždou. Budú im rozprávať o krvi, o kriku a o bielych, pokrčených šatách, ktoré mala žena na sebe. A ich priatelia budú pozorne počúvať a v tvári budú mať smutný výraz. Veď včera niekto zavraždil ženu.

Poviedka: Dostavte sa presne o desiatej

Bola v sále preplnenej ľuďmi. Sedeli na červených stoličkách, po okolí sa rozliehal šuchot a mrmlanie. Nikto nevedel, čo sa bude diať. Pódium bolo zakryté oponou. Čoskoro sa začne predstavenie, cítila to. Bolo o päť minút desať.

Bola nepokojná. V sále svietilo prenikavé svetlo. Z kabelky vytiahla pozvánku. Nepamätala si, odkiaľ ju má. Na pozvánke bolo miesto a čas predstavenia. Dostavte sa presne o desiatej. Bolo o štyri minúty desať.

Poobzerala sa okolo. Ľudia boli napätí a neistí. Pravdepodobne tiež nevedeli, o aké predstavenie ide. Mnohí mali pred sebou pozvánku. Niektorí si ju prezerali, niektorí ju nervózne ukazovali človeku, ktorý sedel vedľa nich. Jeden pán v čiernom obleku obrátil pozvánku oproti svetlu. Bolo o tri minúty desať.

Pozrela na pódium. Opona sa jemne zavlnila. Ľudia v sále si všimli pána v čiernom obleku. Zrazu mali takmer všetci v rukách pozvánku, a skúmali ju oproti svetlu. Bolo o dve minúty desať.

Vzala svoju pozvánku. Chcela ju nadvihnúť a nastaviť oproti svetlu, no neurobila to. Sála pomaly stíchla. Bolo o minútu desať.

Všetci čakali. Prenikavé svetlo zhaslo. V sále bolo ticho, no i tak cítila nepokoj. Bolo dvanásť hodín. Opona sa začala pomaly dvíhať. Chcela sa nadýchnuť. Nešlo to.

Poviedka: Obyčajný

Začalo sa to tento pondelok. Išla domov cez hustý tmavý les. V to poobedie si všimla vysokého chlapca. Bol veľmi ďaleko, smeroval hore na kopec, ale rozpoznala, že je vystrašený a veľmi vyčerpaný. Mal dotrhané oblečenie a bol bosý. Špinavé, blond vlasy mu zakrývali tvár. Ešte raz mu venovala jeden krátky pohľad.

V utorok chlapca videla zas. Vyzeral unavený a pomalými krokmi sa brodil kopcom. V stredu aj vo štvrtok tam bol opäť. V tú istú dobu a na tom istom mieste.

V piatok nešla cez les. Zabehla ku kopcu a čakala na chlapca. Prešiel tesne okolo nej, takmer sa jej dotkol, ale nevšimol si ju. Pomaly, unaveným krokom stúpal hore. Pohľad mu smeroval donekonečna.

V sobotu opäť nešla cez les. Zabehla ku kopcu a čakala na chlapca. Skryla sa do kríkov, aby ju nezbadal. Zanedlho prešiel okolo kríkov, pohľad mal neurčitý. Prvýkrát si vtedy všimla jeho tvár. Oči mal neuveriteľne veľké, tmavohnedé a pokožku zelenkavú. Rysy tváre mal ostré, a líca vpadnuté. Ústa mal malé a sivé. Takmer bez farby. Keď bol dostatočne ďaleko, vyšla zo svojho úkrytu a potichu ho sledovala. Išiel stále ďalej, pomaly až na vrch kopca. Tam zastal. Otočil sa a pozeral rovno na ňu. Usmiala sa. Mala taký strach, že to bolo jediné, čo dokázala urobiť. Chlapec sa neusmial. Na stotinu sekundy celý kopec ožiarilo silné biele svetlo. Zmizol.

V nedeľu opäť nešla cez les. Zabehla ku kopcu a čakala na chlapca. Neprišiel.

Poviedka: Biele púpavy

Keď bola malá, stínala púpavám hlavy. Často bola sama. Rozprávala sa s púpavami a keď zistila, že klamú, popravila ich. Mala rada púpavy, ale niekedy klamali. A to neznášala. Poobede si väčšinou ľahla do trávy a oddychovala. Niekedy omylom priľahla nejakú púpavu. Vždy sa ju potom snažila zachrániť, ale nikdy sa jej to nepodarilo. Bolo jej ľúto, že popravila púpavu, ktorá ju neoklamala.

Vždy, keď sa pýtala púpav, kde je jej otec, povedali, že odišiel na ryby. Nikdy však ryby domov nepriniesol. Jej mama nemala rada ryby.

Bol horúci letný deň. Spýtala sa púpav, či môže ísť na ryby s otcom. Povedali áno a to ju potešilo. Chcela ísť dnes poobede.

Na obed si ľahla do trávy a zaspala. Keď sa zobudila, zistila, že v spánku pripučila dve púpavy. Snažila sa ich zachrániť. Opäť neúspešne. Bolo pol tretej. Otec už odišiel na ryby, kým spala. Hnevala sa, že ju nepočkal.

Dnes ju púpavy opäť oklamali. Neznášala, keď klamali. Večer sa bude konať ďalšia poprava.

Poviedka: Hlasnejšie

Zarezala si do žily. Nemohla nájsť žiletku, a tak rezala tupými nožnicami. Na koži sa zjavila malá odrenina. Žiadna krv. Zatlačila hrot nožníc hlbšie. Žiadna krv. Chcela, aby jej tiekla krv. Zarezala druhý krát. Žiadna krv. Zarezala opäť hlbšie. Ešte hlbšie. Žiadna krv. Žiadna krv. Krv. Krv. Krv, krv, krv.

Poviedka: Pozor, čerstvo natreté

Stála pri ceste. Pred ňou bol prechod pre chodcov. Čerstvo natreté. Bála sa prejsť. Nič to nie je. Iba prejde na druhú stranu. Má prednosť. Nič sa jej nemôže stať. Ale ona predsa nemôže prejsť, veď je čerstvo natreté. Prerežte to dieťa. Je čerstvo natreté a nemôže prejsť. Oceľ. Čierne šaty, pivo a nejaký starý chlap, čo kričí. Ona chce iba prejsť na druhú stranu cesty. Prerežte to dieťa. Prerežte to dieťa. Teraz nemôže prejsť. Veď je čerstvo natreté. Oceľ. Oceľ a tenká ruka, tma, prach, hrdza. Bezvládne tam leží. Prerežte už niekto to dieťa! Teraz nemôže prejsť. Ten starý chlap kričí.

Nadýchla sa a vyšla na prechod. Spravila pár krokov. Hluk. Starý chlap kričí. Trúbenie. Svetlo. A potom tma. Bezvládne tam leží. Prerežte to dieťa.

Nemala prechádzať, veď bolo čerstvo natreté.

Poviedka: Skunk

Bola na neho nahnevaná. Bola nahnevaná, lebo meškal. Bola nahnevaná, lebo cítila cigaretový dym. Lebo betónový múr bol chladný. Lebo bola zima a vietor jej fúkal vlasy do očí. Lebo cítila cigaretový dym a on meškal.

Už z diaľky cítila jeho pach. Tak ako vždy, keď prichádzal. Prenikavý pach. Zrazu nechcela, aby sa priblížil. Chcela, aby meškal aj celý deň. Videla, ako kráča k nej. Jeho pach bol stále silnejší. Bol to nepríjemný pocit. Tvárila sa, že ho nevidí. Zaujali ju mravce, lezúce po chladnom betónovom múre. Myslela na mravce, na neho, na cigaretový dym, na jeho kroky, opäť na mravce, na jeho kroky, na jeho pach, na jeho nepríjemný pach.

Prišiel. Mal úplne iné oči. Pach už nebol až tak výrazný. Zdalo sa jej, že celkom pominul. V tvári mal čudný výraz. Znechutený výraz.

Ich role sa prevrátili. Teraz on cíti jej pach. Teraz on cíti, aké to pre ňu bolo. Je to pre neho nepríjemný pocit.

Poviedka: Asi o smrti

Sama na lúke. V pästiach pevne zvierala zväzky stebiel zosušenej trávy. Slnko nepríjemne hrialo a oslepovalo ju. V ústach mala sucho a škrabalo ju v hrdle. Nemohla sa postaviť. Okolo poletovali komáre. Jeden z komárov jej sadol na ruku. Neodohnala ho. Cítila jemné uštipnutie, striasla sa, ale neodohnala ho. Po chvíľke odletel. Pozrela na svoje ruky. Boli posiate drobnými červenými štípancami. Slnko hrialo ešte silnejšie ako pred chvíľou. Bola smädná. Pomaličky klesla hlavou k zemi a ľahla si. Pod hlavu si podložila ruku a zavrela oči. Nemyslela na nič. Ako tam tak zaspávala, zaplavila ju príjemná prázdnota.

Zobudila sa v noci. Bolo chladno a vlhko. Pootočila hlavou. Ústami sa jemne dotkla stebla trávy. Usmiala sa. Potom ju niečo vystrašilo, prudko nadvihla hlavu. Pozerala do tmy. Nevidela nič, no zdalo sa jej, že niečo počuje. Po chvíli si znova ľahla a zaspala.

Druhý deň bolo ešte teplejšie. Okolo obeda, keď pražilo najhorúcejšie slnko, si sadla. Išlo to ťažko. Nemohla sa dobre hýbať. Bolela ju hlava a bola veľmi smädná.

Dnes ráno videl jej fotku v novinách. V hlave mu hučala stále tá istá melódia. Ako keby si neuvedomoval čo sa stalo. Jediné, čo ho trápilo bolo to, že si nevedel spomenúť na posledné slová, ktoré mu povedala.

Poviedka: Niekto z Alabamy

Sedela za počítačom a stále dokola písala to isté slovo. Občas sa jej písmená poplietli.

Vedela, že nikdy nebude taká ako on, ale chcela to skúsiť. Žena je podradená mužovi. Desilo ju, že ona sama tomu verí. V hĺbke duše ju to poburovalo.

Povedal jej, aby písala. Potom odišiel. Ale vráti sa a prečíta si, čo napísala. Ten pocit ju uspokojoval. Prešla dlhá doba a písala ďalej. Niekedy písala aj niekoľko hodín vkuse. Prišiel za ňou oveľa neskôr ako to čakala. Napísala niekoľko tisíc strán. Prečítal ich všetky. Celý čas písala stále to isté slovo.