Dva krát do týždňa chodila opatrovateľka - kontrolovala zdravotný stav manželky, pichla jej potrebné injekcie, upratala, navarila a sexuálne uspokojila manžela, zatiaľ čo chorá žena ležala a do žily jej prúdil fajn pocit.
Fajn pocit.
Manžel si často vyčítal, že si ženu vzal. Vedel, že ochorie. Kedysi dávno bola taká vitálna, jej telo bolo ružové, pokožka voňala po marhuliach. A potom začala chradnúť, páchla chorobou, z liekov jej zožltli očné bielka, viečka mala padnuté. A nevedela o sebe.
A nevedela o sebe.
Hovorila nezmyselné vety, najmä v noci. Spokojne ležala vo vlastnej posteli, nevedela o svojom zničenom živote a nikto sa o ňu už nezaujímal. Fajn pocit. Noc plná nezmyselných viet. Žiadne vzrušenie.
Vravel mu to doktor - hovoril mu o vyrážkach na pleti, o zápachu, pomočovaní, strate pamäti. Prečo si ju vzal? Neveril, že broskyne hnijú, vône vyprchajú a vitalita mizne, tak skoro.
Opatrovateľka bola fajn, nikdy sa na nič nepýtala. Spravila potrebné veci.
Spravila veci. Potrebné veci.