3. 5. 2008

Poviedka: Človeče, pane i bože

Venované koľajniciam.

My
Môj manžel je tón. V pravidelných intervaloch zapípa. Na koncoch studených prstov cítime (my), že teraz to pôjde. Ja cítim jeho a on cíti mňa. Ja mám ruky na jeho ramene a on sa dotýka svojich pŕs, svojich a nie mojich. Sebec!

Človeče, pane, bože
Konečná, vystupovať. Cestujúci v električke však zaspal. Ide o tú električku. Myslím, že mala číslo 14 a smerovala inam.
Nad posteľou mám dva plagáty. Jeden s nápisom "bez LSD" a na druhom sú ovce.
A nemá to nič spoločné s tým, že raz v jeden večer v jednom bare povedal M. nad prázdnym pohárom od vodky: "Človeče, pane, bože, ja fakt naozaj nemám rád políciu."

Praktické okienko - ako udrieť ženu
Kvetinou ženu neudrieš, treba zobrať palice, vidly. Kyjaky, meče. Nože, palcáty, sekery. Pištole, kopije. Je mnoho vecí, ktoré sa dajú použiť. Stačí mať fan-tá-zi-u.

Living after midnight
Napísala knihu. Príbeh si vymyslela. Nazvala to "Vzala som si zbabelca". Pretože to znelo dobre. Ako keby to naozaj zažila.

Mäsožravosť
Podrobný rozbor jej farebného vnútra: nájdete na strane dvanásť. Maggie sa mi smeje, lebo moja kniha má len tri strany. No a čo.

Zadok
Tento cirkus je špinavý a na zemi je piesok a tribúna je prehnitá. V strede pódia tancujú dve nahé tanečnice. Ich zadok je však malý a preto ich predstavenie nebude mať úspech. Vlastne je to len úbohý, starý, upadávajúci cirkus, ktorý nemá na to, aby si zabezpečil tanečnice s poriadnym pozadím. Chápete, aby to malo grády.

Slečnina verzia
"V bare som mala očný kontakt s plešatým tučným tridsiatnikom. Spoza baru mu bolo vidno iba hlavu. Z toho som si domyslela, že má 165 centimetrov, a niekoľko príjemných komplexov, na prostredníku hrubý zlatý prsteň, nadmerne sa potí, má priemerný plat a značkové sako. Neskôr som sa dozvedela, že to bola kamenná hlava Budhu, vystavená v bare na okrasu. Moje oblečenie smrdelo od alkoholu. Končeky vlasov som mala pozliepané. To je všetko, na čo si spomínam. Mrzí ma, že vám o tom nemôžem povedať viac."
"To nevadí, slečna," upokojuje ju detektív, "myslím, že sa tu aj tak nestala žiadna vražda."
Chvíľu je ticho. Detektív vraví: "Tak ja už pôjdem."

Slnko - ničiteľ
Dolu bezvládne telo, bolo cítiť ako za pár sekúnd zostarlo, ako z neho zmizol život a všetko ostatné. Takto je to už dva roky, občas v tom tele začne prúdiť krv, na chvíľku. A hore slnko, slnko a všetci.

Ako to bolo s Markétkou a Skunkom
Mala v sebe tri deci vodky a cítila sa strašne škaredá a vtedy sa to zdalo zlé a chcela ísť domov. Pery mala krvavé a on sa ozval až o týždeň.

Ako by to bolo dobré s Markétkou a Skunkom
To isté, len bez vodky, bez hluku, krvi, čakania a zvratkov.

Metaforická časť o Skunkovom oku
V jeden pekný deň, niekedy v budúcnosti, budem mať neprijemný pocit o jeho oku. Jeho oko je veľké a hnedé, dokáže vyskočiť z jamky, napiť sa, popriať mi dobrý deň, oblízať ma a vrátiť sa naspäť bez toho, aby si to Skunk všimol. On je takmer ako ja. On je skunk a ja som červ. A v tom je naozaj len malý rozdiel.

Epilóg
Dnes sú to už dva roky.
Bolo to 3. mája 2006 - všetko.