30. 3. 2007

Poviedka: Hanba, hanba

Občas sa mi stáva, že zabudnem, do akej električky som práve nastúpila. Teším sa domov, pretože v skrini mám tajomstvo. U nás je bežné, že brat na mňa vykríkne "Zdochni!" alebo "Umri!"
U vás nie?

29. 3. 2007

Poviedka: Stres

Setha je stres. Ona sa usmieva, zatiaľ čo ja sa trasiem a zvraciam. Ona vie, keď sa pýtam. Ona sa nebojí, ja áno. Setha občas plače. Vraj je to ľudské. Chce vyzerať ľudsky.

C. mi raz vravel o Sethe. Vravel o nej zlé veci. Bolo to predtým, ako sa zbalil a odišiel do púšte. Na púšti nie je Setha. Na púšti nie je stres. Ani ja nie som na púšti. Občas je to zlé.

Setha beží, cvála. Je tučná, sadlo nadskakuje. Vlasy vejú. Prsia sa hojdajú. Mám pocit, že jej odpadnú. Bojím sa.

28. 3. 2007

Poviedka: Výpočet

Mám dieťa. Cez noc mi vyrástlo v kochlíku. Očakáva, že sa oň postarám. Ha! Nikdy! Vyvaľuje sa v kochlíku. Rozmýšľam, ako sa tam dostalo. Veď som to predsa všetko vypočítala správne. Možno som niečo zle zlogaritmovala. Je to moja chyba. Mám dva dni na to, aby som to decko zničila. V piatok totiž zmutuje. Zmení sa na upíra. Zožerie ma. Musím rýchlo konať.

24. 3. 2007

Poviedka: Psycho

M. R. sa psychicky zrútil, keď na vlastné oči videl, ako ich nútili písať ľúbostné básne. Museli používať slová "ajhľa", "ľaľa" a "nuž". A v každej strofe museli použiť prirovnanie "oči hlboké sťa studňa".

21. 3. 2007

Poviedka: M. R.

M. R. lietal a mal ešte dve utajené zázračné schopnosti. Okrem toho jedným pohybom vraždil. Ovládal figúrky na šachovnici a občas sa s nimi zhováral. Čierne mal rád, leštil ich čistiacim prípravkom na nábytok. Biele nenávidel, bielym pešiakom odrezal hlavy. Pracoval ako programátor. Na ploche obrazovky mal fotku bieleho pešiaka s odrezanou hlavou. Vždy, keď sa na tú fotku pozrel, začal sa smiať. Biela kráľovná bola najhoršia. Zavrel ju do truhly.

15. 3. 2007

Poviedka: Skunk a červ

Po veľmi dlhom čase sa s ním stretla. Býval to skunk. Ale pach sa zmenil na pokoj. Bol to ten úplný, veľký, nekonečný pokoj. Pokojný pokoj.
A vedľa skunka bol malý červ, ktorému zo zeme vytŕčala iba hlava. Tváril sa, že sa tvári. Bol to herec. Snažiac sa hltať a dýchať pokoj okolo seba, ponáral sa čoraz hlbšie. Tučnel, chradol a chorľavel tam v zemi. Čas plynul a on sa nemohol pohnúť, aj keby chcel. Ostal tam hlboko v zemi, hlboké oči, hlboké myšlienky, hlboké odkazy, sám.

A potom, po spomínanom veľmi dlhom čase, prišiel nový skunk. Vynovený. A spravil príjemné veci a dobré veci, presne tak, ako to nebolo jeho zvykom.

A tak to skončilo. Pokračovanie úspešnej série. Rodina si sadá pred televíziu, rozprávanie sa môže začať. Všetci sú nedočkaví, kto zomrie v tejto časti. Hotová telenovela, plná nervozity a nervozity. Všetci čakali, že to bude Herec č. 1.
Ale bol to Herec č. 2. A nastal šok.

12. 3. 2007

Poviedka: Všetko vonia

Slečna vás víta. Všetko je pripravené. Pomaranče a čokoláda sú na stole. Voňajú, všetko predsa musí voňať. Je ticho a vlhko. Ktosi robí kliky. Je to zvláštne. A potom príde obálka, čierna obálka a v nej oznam, že opäť ktosi zomrel. Väčšinou to býva nehoda. Slečna sa usmeje, pokrčí obálku, odhodí ju do rohu a jemným hlasom, ako keby sa nič nestalo, vám oznámi: "Prepáčte. Občas bývam morbídna."

A ľudia majú odrazu žlté tváre a krvavé oči. Smejú sa akosi čudne. Príšerne nahlas. Udierajú vás sekerami do hlavy, ale nezabije vás to. Všetko je krivé. Všetko sa trasie. Ale slečna žiari ako princezná. Má biele zuby. Má lesklé vlasy. Tancuje. Vedľa nej stojí ktosi, čudne pokrútený, stonajúci. Vyzerá zle. Hnije zaživa. Tentoraz je to však slečna, kto hrá v tomto filme zlú postavu. Všetko tak krásne vonia. Všetko je farebné. A vy? Desí vás to.

5. 3. 2007

Poviedka: Vy, ja

Ľudia, ktorých stretávam na ulici, mi prekážajú. Sú čudní. Nasilu ma nútia prijať ich súcitné pohľady. Keď sa bránim, nie je to dobré. Vtedy zavriem oči. No ľudia ma dokopú. Dvíhajú mi bradu, otvárajú viečka a prstami sa mi dotýkajú očí. Keď sa nakoniec prestanem brániť, stíchnu a súcitne sa na mňa pozerajú. Sú pri mne, tucty súcitných ľudí. Ak by som náhodou žmurkla, sú okamžite pripravení násilím roztvoriť moje oči.

Analyzujú ma. Oni, všetci, ľudia. Dospeli k záveru, že potrebujem ich súcitné pohľady. Asi vedia, že v noci robím zlé veci. Klamem. Zvraciam. Špiním. Vrieskam. Podplácam. Týram a mrzačím a zabíjam. Cez deň nie. Iba v noci.

2. 3. 2007

Poviedka: Nie

Jeden človek si raz zbalil kufre a odišiel preč. Nikomu nič nepovedal. Chcel na všetko zabudnúť. Zabudnúť je jednoduché, najjednoduchšie. Stačí sa udrieť do hlavy.

Ďaleko, niekde, žil ten človek, ktorý sa udrel do hlavy a stratil pamäť. Ďalších dvadsať rokov si žil pokojným a šťastným životom. Ležal pripútaný na lôžku a hadičkami mu odsávali telesné tekutiny. Iba občas povedal zopár slov, ktorým aj tak nikto nerozumel.