28. 12. 2008

Poviedka: Kto je v izbe sám

Som v akejsi izbe, kde je všetko drevené. Je tam stôl, tri stoličky, malé okno, zrkadlo a podlaha vŕzga, aj keď po nej nikto nechodí. Dverami vojde Pani Mucha a udiera ma do hlavy kovovou tyčou. Sadne si na jednu zo stoličiek a vraví: „Pozrite sa do zrkadla, Lenka. Máte desivú psychózu.“
Pozerám sa na svoje telo. Je mi fajn. Sadnem si oproti Pani Muche. Ukazuje na poslednú prázdnu stoličku. Vraví: „Na tejto stoličke sedí váš žalúdok.“
„Ahoj žalúdok,“ hovorím. Neodpovedá.
„Ako sa máš? Bolí ťa niečo?“
Neodpovedá.
„Prečo ma tak trápiš?“
Žalúdok len ticho sedí.

Zobúdzam sa. Ktosi ma neustále udiera do hlavy kovovou tyčou. V pozadí počujem krik. Stalo sa niečo zlé. Určite sa stalo niečo zlé.

27. 12. 2008

Poviedka: Retardácia

V nedeľu večer sa zúčastnili rodinného pikniku dvaja členovia - ja a mucha. Nebo bolo čierne a ja som sa bála, že ju muchu rozpučím. Keď už ju mám rozpučiť, nech je to v hneve. Bude sa mi vysmievať a ja tlesknem.

Mucha sa mi smeje. Smeje sa očami. Lepkavým jazykom ich oblizuje. To je znak, že nemá zlú náladu. To sa často nevidí.
Čosi ti vyteká spoza spánkov, hovorí mi. Utriem si hustú tekutinu.
"To nič nie je. Možno nejaká hlúposť. To bude dobré."
Nastane ticho, ale nie úplné.

"Počejete zvuk týchto hodín?" pýtam sa muchy a k uchu jej prikladám staré hodiny s koženým rámom. Mucha načúva, smeje sa. Vraví, že počuje hudbu. Je v nich duch, je tam schovaný už pár storočí a vraj je mu tam tesno.
"Ako ho pustím von?"
Mucha zneistie. Zabzučí. Tykadlom ukáže nepeknú grimasu. Vraj to nesmiem, vraj tým všetko pokazím.

25. 12. 2008

Poviedka: Pomôž mi

Duše
Vidím zelenú farbu, tváre zlých ľudí, skrútené prsty, vriace rebrá, oranžové rany a odtlačky zubov na detských rukách. Občas, keď v bruchu a na lícach cítim tlak, prerežem si kožu nožnicami. Posledné dni rýchlo slabnem. Ešte mám niečo, čo ma núti každý deň otvoriť oči. A bojím sa, že stratím aj to.
...Vonku sa hrali deti. Počula, ako volajú: "Kde si?"

Nepekná vec
Stala sa nepekná vec. Ktosi odhryzol kúsok z hlavy mojej bábike.

14. 12. 2008

Poviedka: Pravá ruka je úplne uvoľnená a príjemne teplá

Všetko ostatné je len kulisa.

V predposlednej poviedke som musela čosi tušiť, keď som k decembru pripísala otáznik. Zavieram oči. Okolo je pokoj, kľud. Zo žíl mi vyteká krv, do skúmaviek. Tekutiny z brucha, úst, očí. Do skúmaviek. Všetko ostatné je len kulisa.

Pravá ruka vám oťažieva. Pravá ruka je ťažká. Pravá ruka je príjemne ťažká.

Na obrázku sú akési machule. Čierne, čiernočervené a potom akési farebné. Čo vidíte? Krvavú panvu. Hryziem si do jazyka. Vidím lúku, kvetiny, strom. A všetko je fajn. Krúti sa mi hlava. Som unavená. Prehĺtam.

V brušnej dutine cítite príjemné teplo. Brušná dutina sa zahrieva.

Otvorím oči. Poobzerám sa okolo seba. Na svetlooranžovej pohovke sedím ja, ty, ona, ona a náš imaginárny priateľ Lacko.

Dýcha mi to. Dýcha mi to.

20. 11. 2008

Poviedka: V skratke

August - Dotknúť sa dna
Bolo pravé poludnie. Možno to bolo neskoro večer. Zdalo sa nám, že je najvyšší čas oddýchnuť si. Na koberci boli monštrá, duchovia, démoni. V strede ich bolo najviac. Na kraji sedeli dvaja ľudia. Hovorili: "Vydrž to."
Vo vnútri sme si však všetci mysleli, že je pravdepodobnejšie, aby sa čosi také stalo podvečer. Nikto nevidí démonov ráno. Absurdné!

September - Nová nádej
Som niekto, komu veríš. Mám štyri dobré vlastnosti. Mám obstojné postavenie v spoločnosti. Dokážem si robiť žarty sám zo seba. Sebecký som iba niekedy. Nerobím čudné veci. Rozhodujem sa správne. Vážim si sám seba, občas i druhých. Som rozhodný. Raz budem bohatý. Uznaj, že je to viac ako pravdepodobné.

Október - Začiatok zlých vecí, alkohol, nožíky, smútok
Pani Doris: "Ľutujte ma. Mám ťažký život, vidíte?"
Pani Doris ukáže prstom na svoj život. Aby všetci videli. Tí v zadných radách vstávajú zo stoličiek. Tlieskajú. Plačú.

November - Posledné sily
V novembri zomrelo mnoho ľudí. Neboli mi blízky. Neviem, ako sa ich dotýkať. Chodili pomaly dokola, s rukami vzpriamenými a svojimi vysychajúcimi očami mi chceli niečo dôležité povedať. Za pár minút padli na zem. Ako len mohli zvládnuť toľko bolesti, pýtala som sa. Prešli ohňom, bola im zima, ich mäso starlo a pokožka schla, bolo to iba zopár sekúnd a potom večnosť. A spomienka na pani Doris a jej ťažký život. Ako len mohla zvládnuť toľko bolesti?

December - ?
Mala som problémy v žalúdku. Kdesi v pravej hornej časti hlavy mi našli nejakú nepríjemnosť. Vraj to ide ľahko odstrániť. Len treba chcieť? - len treba chcieť. Potom neskôr som spoznala mnoho iných ľudí, ktorí nezvládli jednu, dve situácie a už nedokázali vstať z postele. Už bolo neskoro, keď som bežala hore na kopec. Utekala som pred tými dvoma, čo vraj videli démonov. Chceli, aby som prestala dýchať. Neustále kričali: "Absurdné! Absurdné!"
Nedostanú ma.
Len treba chcieť - len treba chcieť?

26. 7. 2008

Poviedka: Snívaj

18:09 - Slečna rozpráva o tom, akú radosť jej robia oblaky, môže ležať v tráve. Vidí vysoké domy, veľa ružovej a zelenej farby, ľudia sú dobrí, pestrí.
Príklad: Na končeku ukazováka jej sedí lienka. Zamáva krídlami a smeruje k slnku. Každý moment má inú vôňu.

22:04 - Slečna cíti, že steny jej krku a žalúdka sú vrelé. To je jediný pocit, na ktorý sa dokáže sústrediť. Má nechránený krk. Cíti, ako mrzne.
Príklad: Strhla sa víchrica. Lienka má jedno krídlo obhorené, druhé odtrhnuté. Stále však vníma. Akú vôňu mal ten moment, keď padala k zemi? Nebola to škorica, ani orgován, ani lesné jahody. Bola to odporná vôňa, zarývala sa do krku.

Som taká unavená, nevládzem otvoriť oči. A náraz do hlavy, cítim ho. Bolesť prúdi od zátylku ku končeku nosa. Videla som to v jednom zo slečniných mokrých snov.

23. 7. 2008

Poviedka: Stav slečny Smithovej sa po osemnástej hodine zhoršil

"Dotýkaj sa ma tak, ako sme to videli v tom filme."
Slečna Smithová nevládze splniť túto požiadavku.
"Obleč si niečo podobné, ako mala tá žena v reklame na spodné prádlo."
Slečna Smithová nevládze splniť túto požiadavku.

Ďalej je mnoho požiadaviek, ktoré slečna Smithová nevládze splniť. Patria medzi ne:
"Buď nahá."
"Vráť sa naspäť v čase, súrne by som to potreboval."
"Si taká krásna."
"Nepi gin pred spaním."
"Spievaj."
Slečna Smithová nedokáže spievať. Možno má v krku červíky. Hryzú si cestičky popod jej kožou. Kedysi dávno, dávno som ju videla usmievať sa. Pozerala televíziu - vo večernom programe vystupoval pán v obleku a spieval zamilované piesne.

Slečna Smithová nevládze plniť vaše požiadavky. Jej stav sa totiž po osemnástej hodine veľmi zhoršil.

30. 6. 2008

Poviedka: Cesta do čiernej krajiny

Začiatok - Moja duša
Stratila sa moja duša a myslím, že sa ju snažím nájsť. Žiť s myšlienkou na smrť, s obrazom tmy pod očami a neveriť v nekonečnosť je smutné. Tu kdesi sa začínajú a končia moje metafory. Sú nesmelé a vždy budú.
"No to je hnus," vraví Eva, keď dočíta moje slohy.
"Písala som to celkom triezva. Prázdne fľaše od vína potom skrývam v šatníku," dodám.

Cesta - Hľadač pravdy
Hľadač pravdy teraz stojí pred dverami. Za nimi je pravda a on sa bojí otvoriť.
Čo ak nebude taká, ako si ju predstavoval?
Zaslúži si ju vidieť?
Čo ak má v ruke nôž a v hrudi ukrýva chorý smiech?
Čo ak sa všetci dozvedia o jeho tajomstvách?
Jeho ruka sa triasla. Nemohol otvoriť sám. Spoza neho vyšla akási žena. Chcel sa spýtať, či ho sledovala, ale nepustila ho k slovu. Vravela: "Otvor, otvor, otvor, otvor, otvor..."
Nemohol zdvihnúť ruku. Ona otvorila dvere namiesto neho. Vošla do miestnosti a povedala: "Nepáči sa mi táto izba. Tu okolo cítim samé nepríjemné veci, napríklad mokrú srsť, hmlu a smrť."
Stál pred dverami. Bál sa vojsť, bál sa pozrieť.
Ona stála vnútri a bez prestávky opakovala: "Vstúp, vstúp, vstúp, vstúp..."

Cieľ - Jacob Night
Je zvláštne, ako úprimne dokáže nenávidieť. Zameria sa na jednu jedinú osobu a na ňu sústreďuje všetku svoju nenávisť. A tá osoba potom občas krváca z pórov a v noci cíti na krku tlak. A nikto nevie zistiť, čo sa deje a prečo sa zo všetkých stávajú blázni.

27. 6. 2008

Poviedka: Vzdávala sa vždy ako prvá

Slečna Smithová nechce byť ako vy.

Slečna Smithová vraví: "Keď je okolo mňa veľa ľudí, nedokážem hovoriť. Cítim sa, ako keby ma udierali obrovskými drevenými kladivami, poprípadne sekerou či bičom. Udierajú ma najmä do krku, na zadnú časť hlavy, na líca a okolo miechy."

Nemám rada slečnu Smithovú. Keď je pri mne, predstavujem si, že ju udieram rôznym náradím, napríklad kladivom. Najmä do krku a okolo miechy. Aj na iné časti tela.

19. 6. 2008

Poviedka: Podstatný biely jazdec

V mäsiarstve som pracovala asi dva roky. Pracovala som za pultom. Nešlo mi to. Tony mŕtveho mäsa, cítila som ich bolesť. V noci na mňa kričali. Vraveli: "Je to tvoja vina."
Z mäsiarstva ma vyhodili. Odrezávala som sliepkam nohy. Dolu v sklade, bola tam zima.

Nakoniec som sa presťahovala sem. Zdá sa, že je to akési bývalé veľkomesto. Cítim tu duchov, veríte mi? Okrem mňa tadeto občas prebehne biely jazdec. A ako tak prechádzal popri mne, pozerala som sa na jeho koňa. Predstavila som si ho stiahnutého z kože a porcovala som ho očami. Z mäsiarstva ma však vyhodili. Odrezávala som sliepkam nohy. Dolu v sklade, bola tam zima.

10. 6. 2008

Poviedka: Koniec

Pán Víla? sa obzeral okolo seba. Vedľa neho bola veža s kovovým zvonom. Dvere boli zamknutné. Jediný spôsob, ako rozozvučať zvon, bolo hádzať do neho kamienky.
Vtom sa zobudil. Vzal zošit a napísal do neho: "Dnes sa mi snívala ďalšia príjemná nočná mora. Zdalo sa mi o horúcom kove. Ktosi ma škrtil. Všetko som prežil. Nechcem zomrieť. Zachovajte túto správu."

A na vrchole stojí pán Víla?, hľadí dolu a mŕtvolám pod sebou hovorí: "Ja vám všetkým vládnem."

Nasledujúce udalosti boli zmazané.
Vo vzduchu cítiť mäso.

1. 6. 2008

Poviedka: Nádor, dva nádory

Krvácal na posteli, bol starý. Z jeho vnútra sa ozývali tenké hlasy: "Je to v poriadku, je to v poriadku, len si dávame večeru."
Tie malé hlasy mu odhryzli z pľúc, ostré zuby boli ich jedinou zbraňou. Boli hladné, neukojené ako mrznúce slnko. Boli unavené z tohto nekonečného obdobia. Jedno chladné obdobie strieda iné, chladné obdobie. A oni veria, že všetko má svoju príčinu presne tak slepo, ako ten starec verí tomu, že žiadna príčina neexistuje. Zbohom trpký deň.

3. 5. 2008

Poviedka: Človeče, pane i bože

Venované koľajniciam.

My
Môj manžel je tón. V pravidelných intervaloch zapípa. Na koncoch studených prstov cítime (my), že teraz to pôjde. Ja cítim jeho a on cíti mňa. Ja mám ruky na jeho ramene a on sa dotýka svojich pŕs, svojich a nie mojich. Sebec!

Človeče, pane, bože
Konečná, vystupovať. Cestujúci v električke však zaspal. Ide o tú električku. Myslím, že mala číslo 14 a smerovala inam.
Nad posteľou mám dva plagáty. Jeden s nápisom "bez LSD" a na druhom sú ovce.
A nemá to nič spoločné s tým, že raz v jeden večer v jednom bare povedal M. nad prázdnym pohárom od vodky: "Človeče, pane, bože, ja fakt naozaj nemám rád políciu."

Praktické okienko - ako udrieť ženu
Kvetinou ženu neudrieš, treba zobrať palice, vidly. Kyjaky, meče. Nože, palcáty, sekery. Pištole, kopije. Je mnoho vecí, ktoré sa dajú použiť. Stačí mať fan-tá-zi-u.

Living after midnight
Napísala knihu. Príbeh si vymyslela. Nazvala to "Vzala som si zbabelca". Pretože to znelo dobre. Ako keby to naozaj zažila.

Mäsožravosť
Podrobný rozbor jej farebného vnútra: nájdete na strane dvanásť. Maggie sa mi smeje, lebo moja kniha má len tri strany. No a čo.

Zadok
Tento cirkus je špinavý a na zemi je piesok a tribúna je prehnitá. V strede pódia tancujú dve nahé tanečnice. Ich zadok je však malý a preto ich predstavenie nebude mať úspech. Vlastne je to len úbohý, starý, upadávajúci cirkus, ktorý nemá na to, aby si zabezpečil tanečnice s poriadnym pozadím. Chápete, aby to malo grády.

Slečnina verzia
"V bare som mala očný kontakt s plešatým tučným tridsiatnikom. Spoza baru mu bolo vidno iba hlavu. Z toho som si domyslela, že má 165 centimetrov, a niekoľko príjemných komplexov, na prostredníku hrubý zlatý prsteň, nadmerne sa potí, má priemerný plat a značkové sako. Neskôr som sa dozvedela, že to bola kamenná hlava Budhu, vystavená v bare na okrasu. Moje oblečenie smrdelo od alkoholu. Končeky vlasov som mala pozliepané. To je všetko, na čo si spomínam. Mrzí ma, že vám o tom nemôžem povedať viac."
"To nevadí, slečna," upokojuje ju detektív, "myslím, že sa tu aj tak nestala žiadna vražda."
Chvíľu je ticho. Detektív vraví: "Tak ja už pôjdem."

Slnko - ničiteľ
Dolu bezvládne telo, bolo cítiť ako za pár sekúnd zostarlo, ako z neho zmizol život a všetko ostatné. Takto je to už dva roky, občas v tom tele začne prúdiť krv, na chvíľku. A hore slnko, slnko a všetci.

Ako to bolo s Markétkou a Skunkom
Mala v sebe tri deci vodky a cítila sa strašne škaredá a vtedy sa to zdalo zlé a chcela ísť domov. Pery mala krvavé a on sa ozval až o týždeň.

Ako by to bolo dobré s Markétkou a Skunkom
To isté, len bez vodky, bez hluku, krvi, čakania a zvratkov.

Metaforická časť o Skunkovom oku
V jeden pekný deň, niekedy v budúcnosti, budem mať neprijemný pocit o jeho oku. Jeho oko je veľké a hnedé, dokáže vyskočiť z jamky, napiť sa, popriať mi dobrý deň, oblízať ma a vrátiť sa naspäť bez toho, aby si to Skunk všimol. On je takmer ako ja. On je skunk a ja som červ. A v tom je naozaj len malý rozdiel.

Epilóg
Dnes sú to už dva roky.
Bolo to 3. mája 2006 - všetko.

25. 4. 2008

Poviedka: Havrany

Je prítmie a svietia iba pouličné lampy. Bzučia, hrmia, pradú. Sú dosť osamelé a mŕtve, pomyslela si. Pohladila si jazvu na bruchu. Každým dňom sa jej zväčšovala. Siahala od ľavého prsníka až popod pupok. Včera bola o polovicu menšia. Keď sa jazva dostane ku krku, ostane jej len zopár hodín života. Tam sa jazva otvorí, začne krvácať, hrubnúť a naberať na váhe. Začne sa omotávať naokolo a škrtiť. A krk sa zlomí. Prirodzene. Stiahla ruku z jazvy. Lampy mrnčali, drkotali a vydychovali. A na nich sedeli havrany s popálenými nohami. A dolu pod nimi, na zemi, ležali krvavé havrany a cvakali zobákmi.

7. 4. 2008

Poviedka: Pre S.

Dotýkala sa ma jedným prstom, keď bola nervózna a vystrašená. Chcela by som jej darovať ktorýkoľvek kúsok mojich končatín, ak by sa jej niekedy stala nehoda.

6. 4. 2008

Poviedka: Hnus

Je ich šesť, či sedem, a jedna z nich je aj Markéta. Vykrikujú:
"Som tu.“
„Vidíš ma?“
„Keď som bola ešte malá Markétka, v izbe ktosi hádzal taniere a narážali do stien.“
Žiaľ, neviem sa o nich poriadne postarať. Bojím sa ich objať. Bojím sa, že zo mňa vysajú vodu, krv a očné bielka.

Keď sme spolu ja a Markétka, je to koniec sveta. Obloha je žltá a horúca. Prší a neprší, zem je tvrdá, na stene kachličky, naráža do nich čelom. Vraví: "Som zúfalec, pretože každému vravím, že som zúfalec. Krvácajú mi bedrá a môj mozog skáče……ako lopta."

Je dosť mimo. Nevníma ma. V očiach, v čele, v kútikoch úst, tam všade má smútok, rozdáva ho na všetky strany. Moja drahá Markétka, mám ju veľmi rada a nikdy ju neopustím.

14. 3. 2008

Poviedka: Pozorovanie

Ochorela som a často som bývala v nemocnici. Dievča, ktoré malo problémy so slepým črevom, povedalo: "Je tu celkom dobre, ale každý deň tu niekto umrie."
Povedala to spevavo. Mala husté hnedé vlasy a nevedela ísť sama na záchod.
Vravela som jej, že ma bolí brucho. Nepočúvala ma, hovorila len svoj text: "Je tu celkom dobre, ale každý deň tu niekto umrie."
Stále dokola. Mala som pocit, že sa rozpadnem. Videla som hmlu, paru a duchov, bola mi zima. Moje zuby sa štiepili, ako keby boli z cukru. Strašne mi je na vracanie a pichá ma hrudník. Je mi na vracanie a hrudník pichá. Pichá ma hrudník a chce sa mi vracať.

10. 3. 2008

Poviedka: Bábika

Ukáž mi miesta, na ktorých sa ťa môžem dotýkať, pýta sa ktosi Rebeky a ona neodpovedá.
Brucho, vravím namiesto nej.
To je všetko?
Áno.
Potom z mojej izby odišiel človek menom Labouche, predtým som si nevšimla, že tam vôbec bol. Podľa mena som usúdila, že to bol akýsi cudzinec.
Rebeka, to je to dievča s modrinami. Blonďavé vlasy, teraz môže mať osemnásť. V mojich spomienkach má osem, vždy mala zašpinený nos, krvavé škvrny a tie modriny. Urobila by som pre ňu čokoľvek, okrem mnohých vecí.

6. 3. 2008

Poviedka: Obrázky

Prvý obrázok: Ráno sa snažil napchať pohodenú nohu do sáčku. Bol to klasický, maličký sáčok. Kedysi mu mama do podobného balila desiatu. Bolo to dojemné, ako sa tam snažil napchať tú opuchnutú, starú, obrovskú, pohodenú nohu. Obrázok č. 2: Pozerajúc do zrkadla, nechala si po stehnách stekať menštruačnú krv. On jej povedal: "Myslím, že náš vzťah by mohol fungovať." Začala sa obzerať, kde je jej odmena. Snorila. On zatiaľ rozprával o vzťahu. Krvi bolo dosť. "Ale niekedy mám iba hodinu na realizáciu svojich nekalých myšlienok," povedala nakoniec. Posledný obrázok: Niekedy si píšem v množnom čísle a pritom tým myslím len seba a nie viac ľudí. Možno len nechcem byť všade sama.

4. 3. 2008

Poviedka: Ako vyriešiť menej závažný problém

Dobrý deň. V mojom byte veci nefungujú správne. Niekedy v tme sa z rohu ozývajú tie zvuky. Niekedy idú zo mňa, z môjho žalúdka, jeho rozožrané steny, rozožrané črevá. Roztrhnuté veci - roztrhané ruky, mozog. V noci skučia. Neviem, čo mám robiť. Zatiaľ stále ležím.

Blabla: Ja som to vzdala, včera či predvčerom. Všetko sa roztieklo, koža je suchá, popraskaná...tak ako to vraveli. V noci je v nemocnici menej sestričiek a tajne si vyberiem hadičky. Kým na to prídu, trvá to dlhšie a ja sa zatiaľ dobre zabávam. Vyhádžem ich z okna, všetky sestričky. V diaľke vidím seba, ako mi je dobre. Ale to je naozaj ďaleko. Nebude to teraz, bude to neskôr.

22. 2. 2008

Poviedka: Múzeum zvláštnych vecí


My. Ja som vpravo a ten druhý je Ktosi vľavo. Prsty sú ochabnuté - áno. Má tri prsty. Má tri prsty a to je dôležité.
Ja mám výrazné lýtka, jazvu nad pupkom, vrásky vnútri očí.
Ľudia tlieskajú, keď prechádzame po ulici.

Ideme, všetko je farebné. On vraví: "Podaj mi ruku."
Večer sa pomaly končí. Ja mám ostré nechty a nesúmerné tvary, on je vrúbkovaný. Ulice sú prázdne, ale ľudia v bytovkách nám aj tak tlieskajú. Pozerajú sa na nás v televízií.
"Akási skrytá kamera," vysvetľuje mi ten vľavo.

19. 2. 2008

Poviedka: Dom

Človek: "Kráčal/a som domov a čosi ma zdržalo, nečakal/a som to. Ťažko sa mi ide, keď je všade tak strašne jasno a vidím na cestu. Všetci sa proti mne spikli. Ha."

Niekto iný vraví: "Výhovorky, výhovorky."

6. 2. 2008

Poviedka: Nehoda (SK)

Predslov

Pani Shiftová za celý svoj život chcela iba jedno, pracovať pre našu maliarku a pozerať sa na jej obrázky mora. Predstavovala si, že pláve s morskými riasami. Jej morské riasy boli zvláštne a boli živé. Mali ruky, nohy a tak. Pani Shiftová bola v našej dedine považovaná predovšetkým za čarodejnicu, a potom za svätú ženu, ale viac za čarodejnicu. A pani Shiftová tiež v tomto príbehu nie je dôležitá. Dokonca sa tu vôbec nevyskytuje, okrem tohoto predslovu.

Kapitola prvá - Mŕtvola

Naša dedina sa volala Mucha. Mnohí sa nám za to smiali, pretože to bolo hlúpe meno. Naše domčeky boli usporiadané v kruhoch. Strechy boli z dreva. Mali sme Hostinec, Hotel, Dom šťastia, Knižnicu, obchodíky a Domček, kde sa čarovalo. Nikto nevedel, prečo sa naša dedina volá tak hlúpo. Všetko začalo, keď v našej dedine našli mŕtvolu.
Bolo to ráno, okolo ôsmej hodiny. Slečna Plavkyňa sa prechádzala po záhradách a tam bola tá mŕtvola. Bola zhnitá, nabodnutá na kôl cez krk. Okolo bolo veľa múch. Plavkyňa zavolala do záhradky takmer všetkých obyvateľov dediny.
Starostka Eyrová povedala: "Mŕtvola nabodnutá na kôl, cez hrdlo. V koži má triesky, oči má biele a zazerá na mňa."
Tak nejak to povedala.
Našu mŕtvolu sme vystavili v Dome šťastia. Dali sme jej aj meno - Markétka. Bolo jasné, že sme si ju obľúbili. Umývali sme ju voňavou vodou, potierali sme ju olejom a obetovali sme jej niekoľko nepodstatných dedinčanov a knihovníčku. No aj tak za pár dní začalo vyšetrovanie. Zahájila ho starostka Eyrová. Zobrala nám Markétku a nám potom stmavli oči. Možno sme aj oslepli a zaspali. Po dedine sme chodili ako múmie. Chýbala nám jej vôňa. Starostka Eyrová ju mala pri sebe pätnásť dní. Potom nám Markétku vrátila so slovami: "Viem, kto ju nabodol na kôl. Dnes večer bude možno súd."
Tak sme znova začali vidieť a mali sme ju späť.
Večer sme zistili, že hnije rýchlejšie. Vedeli sme, že dlho nevydrží a potom bude navždy zatratená a my s ňou. Jedinou nádejou bola starostka Eyrová. Čakali sme na jej súd.

Kapitola posledná - Mŕtvola

Slečna Plavkyňa niekam zmizla. Potom sa niečo stalo aj Markétke. A my sme márne čakali na súd. Nikdy sme sa nedozvedeli, kto nabodol Markétkin krk na kôl. Starostka Eyrová nevychádzala z domu snáď niekoľko rokov a všetko to ubehlo veľmi rýchlo.
Nakoniec Eyrová vyšla von. Povedala: "Niečo sa stalo našej Markétke. Niekto jej urobil nepekné veci."
Potom bolo všetko tak, ako predtým. Plavkyňa sa prechádzala po záhradkách, starostka Eyrová nás chránila a knihovníčka predávala knihy. Všetci sa smiali, že sa naša dedina volá Mucha a nikto si nepamätal na žiadnu Markétku. Ale ja áno.

Slovo na koniec

Volám sa Anna. Mám čiernu sukňu a moja noha má slabú kosť. Kedysi som žila v dedine, kde bývali iba samé ženy a boli to všetko bláznivé ženy. Videli hrozné veci a ja som to všetko videla tiež.

„Dopredu si nachystáte kamene, tehly. Mláťte ho do hlavy. Keď uvidíte mozog, môžete prestať.“
Enderov tieň, O. S. Card

2. 2. 2008

Poviedka: Kábel

V mojich snoch sa často vyskytujú ľudia s nožom. Poväčšine ma naháňajú a chcú ma zabiť. A ja tak príšerne zúfalo nechcem zomrieť. Niekedy počujem, ako moje srdce kmitá. Trasie sa, nevládze. Z tepny si urobí slučku a pár minút sa len tak hojdá. Potom sa upokojí, všetko je dobré.
Ale keď si tak dlho preč, nefunguje správne. Má svetlofialovú farbu a tenké steny. Večer, keď som sama, je mi zima a je mi smutno.

Vidím žraloky a električky, vlaky, koľaje, smeti. Svojim priateľom kradnem vrecúška s krvou. Plačem nad hrobmi ľudí, ktorí ma vôbec nezaujímajú. V smetiach sú občas zaujímavé veci. Mačky, zápalky, kus krku.

1. 2. 2008

Poviedka: Mačka v Rotterdame

Keď som sa zdržiavala v tých miestach, spoznala som veľa ľudí, ktorý mi hovorili dokola ten istý príbeh. Znel takto: "V mojom živote je veľa problémov. Mám krivú nohu a nezdravé myšlienky, mám problémy s dýchaním. Aj moje malé dievčatko malo vždy problémy s dýchaním a keď ju zrazil ten tank, bola dva týždne zachrípnutá a mala piskľavý kašeľ. Potom jej dali dolu obväzy, ale tie hadičky z krku jej nevybrali."

To bolo cez deň. V noci to bolo naozaj iné. V noci boli mačky pred klubom. Je tam teplo až tak, že vidno paru. Deti pijú priehľadnú tekutinu z umelohmotnej fľašky. Potom im narastú svaly a zväčšia sa im pohlavné orgány. A o to predsa ide. V blate pred krčmami nastane búrka. Taká, ktorá zdvihne hladinu vody na chodníkoch po kolená. A v takej plytkej, špinavej, hnedej a hlavne pokojnej vode, v takej vás utopí. Dalo by sa povedať, že je to zákerné. Ale nie je.

Keď už hovorím o mačkách, C. bol veľmi nešťastný, lebo si myslel, že jeho mačka je psychicky chorá. V skutočnosti však skončil na psychiatrii on.

21. 1. 2008

Poviedka: Symfónia

Časť prvá - Lucka
Lucka je muž. Má hrubý a zároveň piskľavý hlas. Ako keby sa smútok usadil v jeho krku. Zažral sa tam ako vírus. A ak by ho chceli dostať preč, museli by ho odrezať a všade by tiekla hustá krv. Lucka býval v dome, ktorý nazýval modrý hotel. Modrý hotel má steny navlhnuté časom. Tapety sú napoly odlepené, žlté, s kvetinami, a smrdia starobou. Prechádzať sa po chodbách tej budovy je ako... Počkať. Tuším mi niekto uniesol moje dievčatko a ja ho už nikdy, nikdy neuvidím.

Časť druhá – Lenka
Lenka - to som ja.

Časť tretia – Petra
-Petra ležala na tráve, vedľa svojho manžela. Volal ju Sofia a jej sa to vôbec nepáčilo. Ležali tam niekoľko rokov a on ju stále volal Sofia. Sofia, uvar večeru. Ja nie som Sofia. Sofia, uvar večeru. Ja nie som Sofia. Ja nie som Sofia.
-Petra vie veľmi pekne spievať. Jej manžel raz neprišiel na vystúpenie, pretože si cestou zlomil nohu. Mal ju červenú, vrelú a opuchnutú. A ťahal ju za sebou a pomaly sa vliekol na jej vystúpenie. A naozaj chcel prísť včas, ale nestihol to. Skryl si nohu za chrbát, aby mu mohla vynadať. Nemám ťa rada, vôbec si ma nevšímaš. Prepáč Sofia, prepáč Sofia.
-Petra mi raz dala desať korún za to, že som vyhodila do smetí jej plesnivú desiatu.

Časť štvrtá – Setha
O Sethe toho viete pomerne veľa. To, že mala isté problémy so zubami a že sme spolu prežili veľa pekných vecí. A že bola so mnou na izbe, keď som bola blázon.

Časť piata – ...
Hltanom prúdi voda až do žalúdka, a potom cez tenké a hrubé črevo, a potom preč.
Ha ha ha. V skutočnosti to tak nie je. V skutočnosti tú zelenú, starú, páchnucu vodu nikdy nepijem.

Časť šiesta – Eva
Eva sa bojí koľajníc, ale inak ako my. My sa ich bojíme, lebo sú hrdzavé a otrávia našu krv, keď nás v noci krájajú. Eva sa ich bojí, pretože idú do nekonečna. Je strašne zbabelá a bojazlivá. Keď sa bojí, tak chrčí. Ako keby sa dusila. Tými zvukmi nás vie vždy pobaviť.

20. 1. 2008

Poviedka: O tom, ako sa vraciam a o rybách

Zobudila som sa v prostredí, ktoré bolo určite čierne a tmavohnedé, a v pozadí sa vlnili špirály, ktoré rýchlo menili farbu. Hore plávali ryby, a menili farbu. Ako dúha. Moja tvár menila farbu. Ale nie ako dúha. Skôr tak inak.

V uchu mi bzučí včela a naháňa mi strach. Po chvíľke zisťujem, že to nie je bzukot, ale spev. Spieva akási žena a do môjho života prináša zázraky a tak. Ale koniec koncov, je to stále iba bzučanie.

Pozerám na to zospodu. Na hlavu mi kvapká voda a ja zisťujem opäť nové veci. Nadomnou stojí iná žena. Asi to bude jej sestra a bude sa volať Anna.
V rukách zviera ikry, ktoré ukradla. Päste pevne zovreté, na prstoch nalepené čierne ikry, biele ikry, červené ikry. Padajú na zem a voda kvapká. Anna dýcha ťažko a z rúk sa jej vyparuje slaná voda.
Dýcha ťažko, ťaží ju, že spáchala krádež. Vidíte ako ťažko dýcha? Počúvajte to chvíľku.

-Počúvaš?
-Hej.
-Tak čo?
-Hej. Dýcha ťažko.
-Tak vidíš.
-Je mi zima.
-Tak vidíš.

Ak by ste si chceli vypočuť ten bzukot a ak by ste niekedy chceli počuť Annin dych, môžem sa pokúsiť zaspievať vám. Ale pamätajte, že nikdy to nezaspievam tak dobre, ako ona. Ale teraz nie. Prišiel ten čas - hrozne ma mrzí, že vás teraz musím opľuť, pane. A dáma. Ale vaša tvorba je nechutná, chce sa mi z nej vracať.

17. 1. 2008

Poviedka: Husia koža

V noci sedela na kreslách celkom zhrbená a prsty mala skrútené v pohodlnom kŕči.
Prvýkrát dostala chuť poriadne sa zakloniť - natiahnuť sa. Až tak, že jej popraskajú stuhnuté šľachy, možno aj kosti. Až tak veľmi. Rozkývať krčné stavce, vyvrátiť všetku krv a biela ako stena, darovať ju tým, ktorí to naozaj potrebujú. Naozaj naozaj to potrebujú...
Pretože ich posadol diabol.

Vstala zo svojich kresiel, prestala rozmýšľať o tom, komu by pomohla. Nechtami si celkom rozškriabala ďasná. Ucítila naozaj veľkú bolesť v chrbte. A to ju zlomilo. Kdesi nad obličkami, vlastne v miestach, kde kedysi bývali obličky. Tam cítila taký veľký chlad, až jej naskočila husia koža.

Koža musí byť hladká, bezchybná, jemná. Hrbolčeky husej kože zvyčajne zoškrabávam vreckovým nožíkom.

7. 1. 2008

Poviedka: Malé krvinky

V noci je perina chladná, svetlo je silné, žalúdok nadskakuje a zo spálne sa ozýva kašeľ. Pozeraj. Chce sa jej vracať.
Podaj jej svoju čiapku, nech nezašpiní posteľ.

Hady, hady, hady odporne sa plaziace.
Prekroj ich. Ich chvostíky pomaly stuhnú.

Kto je tá malá, čo sa prihovárala krvinkám, sirôtkam a dážďovkám. V zemi hrabala jamky. A bola sama. Vždy bola sama. A strašne sa bála.
Prekroj ju.

6. 1. 2008

Poviedka: Zima

Okolie obliehali vlaky. Koľajnice sa križovali a kde tu preťali žily na voľne pohodenom tele. V takej atmosfére sa ťažko zaspáva, no aj tak to skúšala. Ľahla si na zem pár metrov od koľají. Vlaky neprestávali kričať. Rukami si držala hrdlo. Muž zvláštneho vzhľadu na ňu hľadel trochu dlhšie. Z diaľky sa zdalo, že má ťaví hrb. Z blízka to bolo jasné. Má ťaví hrb, v ktorom drží zásoby vody. Mal hrubé obočie a hustú srsť na rukách. V hrudníku mal otvor, ktorý žiaril a dýchal. Pohlcoval ním vzduch a tmu, nechal vyschnúť olej z koľají a vlaky zhrdzaveli za pár sekúnd. Za pár sekúnd bolo o sto rokov viac. Ona už dávno zaspala. A vzal ju, preč od vlakov. V rukách sa mu rozpadla na prach, čo si však nikto ani len nevšimol.

A už nikto neuvidí naše žeravé vnútornosti, naše srdce obrastené tukom, náš žalúdok. Strelia nám guľku do čela, z lásky, a nikto nám už nepovie tie strašné veci, ktoré sme museli denno-denne počúvať.

"Som zlý," kričí a hodlá to všetkým dokázať.