23. 2. 2009

Poviedka: Pred...posledná

Poďakovanie na začiatok
Skunkovi, aj keď to bol hnusný smradľavý skunk, pretože je to fakt dobrý skunk a zaslúži si byť šťastný.
Robkovi, ktorý mi povedal o tom, ako právnici spracúvjú mŕtvoly a teraz niekde sedí v kancelárií a píše záznam o súdnom procese medzi farmármi, ktorí sa nezhodli na množstve jačmeňa.
Cedricovi, pretože nebral život vážne a aj napriek tomu mu sršal z očí (ten život).
Tebe, pretože ti nemám za čo ďakovať.

Hudba
Halou znie hudba. Taká bodajúca, pri ktorej si uvedomíte, aké ťažké je v skutočnosti vaše telo. Akí ste len ochabnutí a slabí. Ale keď si to uvedomíte, zrazu ste pokojný, pán Cedric. Ľahnete si len tak na chodník. Žiaden oblak vás nezatieni, šíri sa vôňa hmly a slnečné lúče na lícach príjemne hrejú. Usmievate sa. Úsmev pomaly prechádza do šialeného rehotu. A krik. Mreže, clony. Tak už si ľahnite, pán Cedric. Už je čas. Počujete?

Keď si mi prvý krát zavolala
Keď si mi prvý krát zavolala, tancovala som s opicami v Nikaragua.

No a čo
Nezapadla som do skutočného sveta, ale v tom svojom vymyslenom sa celkom vyznám. Tak sa ho snažím vydáviť von, nech sa stane skutočným. Nie je to tá najpríjemnejšia cesta, ako si splniť sny... Ale mňa aj tak vždy bolieval žalúdok. Dve muchy jednou ranou, poviete si.

Vlk a ryba (v tme)
Akosi podivnou zhodou okolností sa stretli vlk a ryba (v tme). A ja som z toho mala vážne psychické problémy. Hú.

Keď si mi druhý krát zavolala
Keď si mi druhý krát zavolala, tancovala som s opicami v Mississippi.

Predslov číslo 42
Kde si? Som na púšti. Za mnou stoja všetci. Pozerajú tým istým smerom ako ja, ale predsa vidia odlišné veci. Ja som na púšti, kde je ticho, obloha je tmavomodrá, piesok je studený a fúka príjemný vánok. To je klam. A oni vidia pravdu. Vidia, aká je púšť v skutočnosti bezútešná, vyprahnutá, prázdna. Smädná a mŕtva.

Vomb
Cedric kľačí pri Markétke a snaží sa jej nahovoriť, že dieťa, ktoré nosí pod srdcom, nie je jej. Rozhovor prebieha asi takto:
"Je to moje dieťa, je v mojom bruchu."
"Nie, nie je."
"Aha, vlastne áno, máš pravdu."
Potom sa dlho smejú.

Psi, psy
Niektorí psov obdivujú pre ich vernosť. Iní ich strieľajú do hlavy a podávajú v nedeľu ako hlavný chod.

Keď si mi tretí krát zavolala
Keď si mi tretí krát zavolala, tancovala som s opicami v Belo Horizonte.

Mám otázku na Boha
Bože, prečo ma tak strašne bolí brucho? Prečo každú noc, prečo každé ráno? Prečo tak veľmi? Prečo mi nič nepomáha? Tak strašne ma predsa nemôže bolieť iba preto, že som blázon. Už to dlho nevydržím, naozaj nie. Nevidíš, ako sa cerím, ako mi z krku vyteká žalúdočná kyselina, ako sa snažím vytrhnúť si žalúdok von z tela? Vari to, dočerta, nevidíš?

A Boh mi dal odpoveď
Keď zostupoval z nebies až ku mne, naokolo sa ozývali slávnostné fanfáry. Všade plno svetla, veď to poznáte. Anjeli, konfety, zostupoval pomaly a majestátne. Zastal mi centimeter od tváre a hudba utíchla. Povedal: "Kašlem na teba. Nech si ten žalúdok, pre mňa za mňa, aj vyrveš."
To presne povedal a odpakoval sa naspať na oblohu.

21. 2. 2009

Poviedka: Parazit

Na drevenom lopári má prichystané prísady na krájanie. V hrnci na sporáku vrie voda. Vezme najväčší nôž, aký ste kedy videli. Začne krájať. Najprv mrkvu. Celú ju pokrája na rovnomerné kolieska. Zemiaky. Krája ďalej. Berie petržlen. Cibuľu. Papriku. Pokrája si prst. Nekričí, usmieva sa. Ukazovák. Potom palec. Prostredník. Malíček. Prstenáčik ako posledný. Na úhľadné, rovnomerné kolieska. Strasie ich z lopárika do hrnca. Krvácajúcu ruku utrie do nočnej košele a jemne zašvitorí smerom k obývačke: "Ach dámy, večera je hotová."

17. 2. 2009

Poviedka: Ako sa stať bláznom

Existuje stodvanásť zaručených spôsobov, ako sa stať bláznom. Prvým a najúčinnejším je začať súdny spor s Bohom.

Cedric sedel za svojim stolíkom a nudil sa. Kanceláriu mal vo vysokej veži, ktorá bola celá zo skla. Keby chcel, mohol by sa celý deň pozerať cez obrovské okno von. To bolo však to posledné, po čom túžil. Keby chcel, mohol by preraziť sklo a skočiť dolu. Aj tak by to nepomohlo.
Na dvere zaklopal spotený muž, ktorý mu robil sekretárku.
"Ten najnovší mŕtvy chce zažalovať akéhosi Boha," vykoktal a utrel si čelo.
Cedric otvoril jeden zo spisov, ktorý mal pohodený na stole. Chvíľu ho čítal, otočil stranu, čítal ďalej, zavrel spis, pokojne sa zasmial a spýtal sa:
"Kto je to preboha Boh?"
Sekretárka sa rozpačito poškriabal na brade. Nebol nervózny iba z toho, že sa stalo niečo neočakávané, ale najmä z faktu, že sa ho vôbec niekto na niečo opýtal. Odpovedať nebolo práve jeho parketou. Vlastne odpovedať niekomu bola jeho najneobľúbenejšia činnosť. Nakoniec sa zaprel a s trpiacim výrazom v tvári odpovedal: "To neviem. Ale ten nový mŕtvy robí rozruch. Je dosť agresívny a trvá na tom procese. Ach bože! Prečo ja? Ja som nechcel túto prácu!"
"Tak mi ho sem priveď," povedal Cedric, ignorujúc Sekretárku tak ako vždy.
Sekretárka s povzdychom odišiel z kancelárie.

Cedric bol riaditeľom posmrtného okrsku Bratislava a okolie. Bola to nudná práca. Jednotvárna. Keď niekto zomrel na území Bratislavy a okolia, putoval do posmrtného okrsku Bratislava a okolie, kde čakal v obrovskej bielej hale v rade. Väčšinou tam nebolo veľa ľudí. Zriedkakedy sa stala akási nehoda alebo masová vražda a v rade sa zoskupilo väčšie množstvo. Mŕtvi sa vždy ohlásil pri okienku kde si prevzal svoj osobný spis a prešiel bránou do medzipriestoru, kde ho čakal Sekretárka. Ten mu venoval tak päť-desať minút. Rozprávali sa najmä o pôvode mŕtveho a či si želá byť zaradený do posmrtného okrsku Bratislava a okolie, alebo chce byť preradený inam. Boli to všetko len formality. Na preradenie mali aj tak nárok iba cudzinci a tí mŕtvy, ktorí mali už zosnulého partnera alebo dieťa v inom okrsku. Sekretárka mŕtvemu všetko povysvetľoval, oboznámil ho o stave jeho predkov, kde sa nachádzajú a kam má ísť on. Mŕtvy sa potom odobral z medzipriestoru do príslušného okrsku. Jeho spis potom Sekretárka zobral k Cedricovi, kde ho Cedric založil do priehradky a ďalej sa nudil.

Sekretárka priviedol dneštného mŕtveho k Cedricovi a s fukotom a vzlykom sa odpotácal z kancelárie.
"Vy ste ten Boh?" spýtal sa začudovane mŕtvy.
"Nie, ja som Cedric a som riaditeľom posmrtného okrsku Bratislava a okolie."
"Kde je Boh?" dožadoval sa mŕtvy.
"Kto je Boh?" odvetil pokojne Cedric.
Mŕtvy ho ignoroval a pokračoval: "Chcem žalovať Boha. Takto som si teda posmrtný život nepredstavoval."
"Viete, že ani ja?" zasmial sa Cedric a dodal: "Zvyknete si. Každý si zvykne."
"Ja teda nie a chcem žalovať Boha!"
"Kto je Boh?" zopakoval Cedric otázku.
"Chcem ho žalovať!" vrieskal mŕtvy.
Cedric si vzdychol.
"Nebojte sa, zvyknete si. Každý si zvykne," povedal ešte raz a odprevadil skučiaceho a vrčiaceho mŕtveho k dverám, kde čakal ufučaný Sekretárka.
Cedric sa zasmial. Celé to nemalo zmysel. Sadol si za stolík a zvyšok dňa si mumlal: "Boh. Boh...kto to len môže byť? Myslím, že som to meno niekde počul. Ale ani za boha si neviem spomenúť, kde."

Existuje stodvanásť zaručených spôsobov, ako sa stať bláznom. Posledným a najmenej účinným je začať súdny spor s Bohom až po smrti.

12. 2. 2009

Poviedka: Osamelá žena

Bola jedna žena, ktorá málokedy prehovorila. Nemala priateľov a cítila sa osamelo. Doktor jej poradil, aby si nahlas vravela veci, ktoré práve robí. Vysmiala sa mu. Bola osamelá, ale nie bláznivá. Tak to povedala.
O pár dní, či rokov, mohli ste ju vidieť a počuť ako chodí po byte. Ako kráča do kuchyne...
"Kráčam do kuchyne."
...zohne sa a zdvihne handru...
"Zohýbam sa a dvíham handru."
...utrie veľkú mastnú škvrnu na dreze...
"Utieram veľkú mastnú škvrnu na dreze."
"Umývam handru, vyzerá odporne. Hádžem ju do umývadla."
"Som unavená a asi si pôjdem ľahnúť."
"Kráčam do spálne."
"Ľahla som si do postele a zhasínam svetlo. Zajtra bude sobota."
"Dobrú noc."

11. 2. 2009

Poviedka: Mmmah

(v pozadí hrá pohodová hudba, ste na pláži, bubny, bendžo, kokosy, bikini)
Cedric bol ten typ doktora, ktorý pri nevýslovnej radosti vydával citoslovcie, konkrétne "mmmah".
"Mmmah, pán Novák, tak čo, zase ste sa pokúsil o samovraždu?"
Cedric si veselo obzeral pána Nováka, ktorý skleslo sedel na stoličke oproti nemu.
"No hej," zahanbene mrmlal pán Novák.
Cedricov úsmev sa ešte zväčšil. Nadšene zatlieskal.
"Mmmah, aký nový nekonvenčný spôsob ste vymyslel tento krát?"
"No zas to čo minule."
"Takže to máme váš jubilejný dvánasty pokus o samovraždu!"
"No hej."
"Mmmmmmmah!"

10. 2. 2009

Poviedka: Kukla

Anabele cez noc vyrástla na chrbtici kukla.

"Nenávidím ju," povedala Anabela, "a ak by som mohla, vytrhla by som ju z mojej chrbtice a rozdriapala na milión kúskov."

V jeden deň Anabela zomrela. Kukla odpadla z jej chrbtice a skotúľala sa k mojim nohám.

2. 2. 2009

Poviedka: Dievčatá s puškami

Argentínska telenovela
Pán R. zbieral manželské vtipy. Najmä také, kde si robili posmech zo ženy. Po večeroch, okolo ôsmej-deviatej, ich čítal svojej manželke. Každý deň. Hádzal do nej papuče. Bil ju novinami, ale iba jemne. Potom mal príjemné sny.

Metafora o rane
Keď sa zobudila, zistila, že nad kolenom má odpornú, ohyzdnú ranu. Nadmerne veľkú, striekal z nej prúd krvi.
"To je zlé," pomyslela si. Tento deň sa nezačal práve najlepšie.

Rozhovor s Bohom
V južnejšej časti akejsi bezvýznamenj provincie začali týmto dňom povodne. Pani Mucha, mala vtedy osemdesiatdva rokov, plávala v bahnistých a zúrivých vodách popri streche svojho domu. Pravou rukou sa držala kusu prehnitého dreva a ľavou rukou hrešila smerom k nebesiam, rozprávajúc Bohu nie práve najpríjemnejšie veci. Občas sa otočila a naštvane zrevala: "Si v poriadku, Chuan?"
"Áno, matka," zreval na ňu jej syn, ktorý sa plavil za ňou pridržiavjaúc sa starej pneumatiky. Obaja vyzerali dosť otrávene. Pani Mucha otočila hlavu naspäť k nebesiam a pokračovala v oduševnených nadávkach.

Piatky boli najhoršie
Nemocnica bola veľká. V noci bola sranda. V tme ste počuli, ako žalúdky vašich spolubývajúcich trávia tabletky na spanie. Jemne skučali, ohromne vtipný zvuk. Piatky boli najhoršie.

Polovične plešatý
(hahahaha)