11. 12. 2006

Poviedka: Eva

Niekto napísal báseň. Bola obyčajná, nebola v nej jediná metafora.

Na druhý deň som báseň prečítala Eve. Zaujímalo ju iba, kto tú báseň napísal. Nevedela som jej odpovedať a tak sme sa ďalej o básni už nerozprávali. Išli sme kamsi, cez mesto. Chytila som Evu za ruku. Cítila som sa smiešne, pretože ja som vysoká a Eva je veľmi maličká.

O jednej v noci mi zavolala a ja som dve hodiny počúvala jej sťažnosti. Znova ju vyhodili z práce, znova je sama, znova jej umrel kocúr. Vôbec mi jej nebolo ľúto. Mohla si za to sama.

Na druhý deň sa ma Eva spýtala, či ma ešte trápi tá báseň. Nepamätala som si žiadnu báseň. Myslela som si, že sa Eva zbláznila, pretože ona na to mala dôvod. Chytila som Evu za ruku. Cítila som sa smiešne, pretože Eva bola blázon a ja som jej nikdy nerozumela.

9. 12. 2006

Poviedka: Ženy, schudnite

Ja a môj spoločník sme stúpali hore schodmi. Na druhom poschodí sedelo malé, tučné dievča v kostýme anjela. Všetko tam bolo - umelé krídla, plastová biela svätožiara upevnená drôtom tak, aby sa kývala ponad hlavu obézneho dievčaťa. Na štvrtom poschodí sme stretli svalnatého muža s obnaženou hruďou, ktorý položil na schody drevené dvere. Chceli sme po nich vyliezť hore, ale nešlo to. Zišli sme teda dolu. Svalnatý muž nás nasledoval. Na druhom poschodí začal vyzliekať tučné dievča z anjelských šiat. Pod nimi malo čiernu kombinézu. Sadlo si na schody a usmievalo sa. Čierna ju zoštíhľovala.

8. 12. 2006

Poviedka: Mami

Všetko je v poriadku, drahá. Iba vŕtam. Utieram mŕtvy hmyz z poličiek. Počúvam jemné ženské hlasy. Pozerám sa cudzím ľuďom do okien. Pomáham susede niesť tašky. Vystrihujem snehové vločky. Šoférujem. Už desať minút som sa nepohol. Všetko je v poriadku, drahá.