Niekto napísal báseň. Bola obyčajná, nebola v nej jediná metafora.
Na druhý deň som báseň prečítala Eve. Zaujímalo ju iba, kto tú báseň napísal. Nevedela som jej odpovedať a tak sme sa ďalej o básni už nerozprávali. Išli sme kamsi, cez mesto. Chytila som Evu za ruku. Cítila som sa smiešne, pretože ja som vysoká a Eva je veľmi maličká.
O jednej v noci mi zavolala a ja som dve hodiny počúvala jej sťažnosti. Znova ju vyhodili z práce, znova je sama, znova jej umrel kocúr. Vôbec mi jej nebolo ľúto. Mohla si za to sama.
Na druhý deň sa ma Eva spýtala, či ma ešte trápi tá báseň. Nepamätala som si žiadnu báseň. Myslela som si, že sa Eva zbláznila, pretože ona na to mala dôvod. Chytila som Evu za ruku. Cítila som sa smiešne, pretože Eva bola blázon a ja som jej nikdy nerozumela.
