21. 1. 2008

Poviedka: Symfónia

Časť prvá - Lucka
Lucka je muž. Má hrubý a zároveň piskľavý hlas. Ako keby sa smútok usadil v jeho krku. Zažral sa tam ako vírus. A ak by ho chceli dostať preč, museli by ho odrezať a všade by tiekla hustá krv. Lucka býval v dome, ktorý nazýval modrý hotel. Modrý hotel má steny navlhnuté časom. Tapety sú napoly odlepené, žlté, s kvetinami, a smrdia starobou. Prechádzať sa po chodbách tej budovy je ako... Počkať. Tuším mi niekto uniesol moje dievčatko a ja ho už nikdy, nikdy neuvidím.

Časť druhá – Lenka
Lenka - to som ja.

Časť tretia – Petra
-Petra ležala na tráve, vedľa svojho manžela. Volal ju Sofia a jej sa to vôbec nepáčilo. Ležali tam niekoľko rokov a on ju stále volal Sofia. Sofia, uvar večeru. Ja nie som Sofia. Sofia, uvar večeru. Ja nie som Sofia. Ja nie som Sofia.
-Petra vie veľmi pekne spievať. Jej manžel raz neprišiel na vystúpenie, pretože si cestou zlomil nohu. Mal ju červenú, vrelú a opuchnutú. A ťahal ju za sebou a pomaly sa vliekol na jej vystúpenie. A naozaj chcel prísť včas, ale nestihol to. Skryl si nohu za chrbát, aby mu mohla vynadať. Nemám ťa rada, vôbec si ma nevšímaš. Prepáč Sofia, prepáč Sofia.
-Petra mi raz dala desať korún za to, že som vyhodila do smetí jej plesnivú desiatu.

Časť štvrtá – Setha
O Sethe toho viete pomerne veľa. To, že mala isté problémy so zubami a že sme spolu prežili veľa pekných vecí. A že bola so mnou na izbe, keď som bola blázon.

Časť piata – ...
Hltanom prúdi voda až do žalúdka, a potom cez tenké a hrubé črevo, a potom preč.
Ha ha ha. V skutočnosti to tak nie je. V skutočnosti tú zelenú, starú, páchnucu vodu nikdy nepijem.

Časť šiesta – Eva
Eva sa bojí koľajníc, ale inak ako my. My sa ich bojíme, lebo sú hrdzavé a otrávia našu krv, keď nás v noci krájajú. Eva sa ich bojí, pretože idú do nekonečna. Je strašne zbabelá a bojazlivá. Keď sa bojí, tak chrčí. Ako keby sa dusila. Tými zvukmi nás vie vždy pobaviť.

20. 1. 2008

Poviedka: O tom, ako sa vraciam a o rybách

Zobudila som sa v prostredí, ktoré bolo určite čierne a tmavohnedé, a v pozadí sa vlnili špirály, ktoré rýchlo menili farbu. Hore plávali ryby, a menili farbu. Ako dúha. Moja tvár menila farbu. Ale nie ako dúha. Skôr tak inak.

V uchu mi bzučí včela a naháňa mi strach. Po chvíľke zisťujem, že to nie je bzukot, ale spev. Spieva akási žena a do môjho života prináša zázraky a tak. Ale koniec koncov, je to stále iba bzučanie.

Pozerám na to zospodu. Na hlavu mi kvapká voda a ja zisťujem opäť nové veci. Nadomnou stojí iná žena. Asi to bude jej sestra a bude sa volať Anna.
V rukách zviera ikry, ktoré ukradla. Päste pevne zovreté, na prstoch nalepené čierne ikry, biele ikry, červené ikry. Padajú na zem a voda kvapká. Anna dýcha ťažko a z rúk sa jej vyparuje slaná voda.
Dýcha ťažko, ťaží ju, že spáchala krádež. Vidíte ako ťažko dýcha? Počúvajte to chvíľku.

-Počúvaš?
-Hej.
-Tak čo?
-Hej. Dýcha ťažko.
-Tak vidíš.
-Je mi zima.
-Tak vidíš.

Ak by ste si chceli vypočuť ten bzukot a ak by ste niekedy chceli počuť Annin dych, môžem sa pokúsiť zaspievať vám. Ale pamätajte, že nikdy to nezaspievam tak dobre, ako ona. Ale teraz nie. Prišiel ten čas - hrozne ma mrzí, že vás teraz musím opľuť, pane. A dáma. Ale vaša tvorba je nechutná, chce sa mi z nej vracať.

17. 1. 2008

Poviedka: Husia koža

V noci sedela na kreslách celkom zhrbená a prsty mala skrútené v pohodlnom kŕči.
Prvýkrát dostala chuť poriadne sa zakloniť - natiahnuť sa. Až tak, že jej popraskajú stuhnuté šľachy, možno aj kosti. Až tak veľmi. Rozkývať krčné stavce, vyvrátiť všetku krv a biela ako stena, darovať ju tým, ktorí to naozaj potrebujú. Naozaj naozaj to potrebujú...
Pretože ich posadol diabol.

Vstala zo svojich kresiel, prestala rozmýšľať o tom, komu by pomohla. Nechtami si celkom rozškriabala ďasná. Ucítila naozaj veľkú bolesť v chrbte. A to ju zlomilo. Kdesi nad obličkami, vlastne v miestach, kde kedysi bývali obličky. Tam cítila taký veľký chlad, až jej naskočila husia koža.

Koža musí byť hladká, bezchybná, jemná. Hrbolčeky husej kože zvyčajne zoškrabávam vreckovým nožíkom.

7. 1. 2008

Poviedka: Malé krvinky

V noci je perina chladná, svetlo je silné, žalúdok nadskakuje a zo spálne sa ozýva kašeľ. Pozeraj. Chce sa jej vracať.
Podaj jej svoju čiapku, nech nezašpiní posteľ.

Hady, hady, hady odporne sa plaziace.
Prekroj ich. Ich chvostíky pomaly stuhnú.

Kto je tá malá, čo sa prihovárala krvinkám, sirôtkam a dážďovkám. V zemi hrabala jamky. A bola sama. Vždy bola sama. A strašne sa bála.
Prekroj ju.

6. 1. 2008

Poviedka: Zima

Okolie obliehali vlaky. Koľajnice sa križovali a kde tu preťali žily na voľne pohodenom tele. V takej atmosfére sa ťažko zaspáva, no aj tak to skúšala. Ľahla si na zem pár metrov od koľají. Vlaky neprestávali kričať. Rukami si držala hrdlo. Muž zvláštneho vzhľadu na ňu hľadel trochu dlhšie. Z diaľky sa zdalo, že má ťaví hrb. Z blízka to bolo jasné. Má ťaví hrb, v ktorom drží zásoby vody. Mal hrubé obočie a hustú srsť na rukách. V hrudníku mal otvor, ktorý žiaril a dýchal. Pohlcoval ním vzduch a tmu, nechal vyschnúť olej z koľají a vlaky zhrdzaveli za pár sekúnd. Za pár sekúnd bolo o sto rokov viac. Ona už dávno zaspala. A vzal ju, preč od vlakov. V rukách sa mu rozpadla na prach, čo si však nikto ani len nevšimol.

A už nikto neuvidí naše žeravé vnútornosti, naše srdce obrastené tukom, náš žalúdok. Strelia nám guľku do čela, z lásky, a nikto nám už nepovie tie strašné veci, ktoré sme museli denno-denne počúvať.

"Som zlý," kričí a hodlá to všetkým dokázať.