Zobudila som sa v prostredí, ktoré bolo určite čierne a tmavohnedé, a v pozadí sa vlnili špirály, ktoré rýchlo menili farbu. Hore plávali ryby, a menili farbu. Ako dúha. Moja tvár menila farbu. Ale nie ako dúha. Skôr tak inak.V uchu mi bzučí včela a naháňa mi strach. Po chvíľke zisťujem, že to nie je bzukot, ale spev. Spieva akási žena a do môjho života prináša zázraky a tak. Ale koniec koncov, je to stále iba bzučanie.
Pozerám na to zospodu. Na hlavu mi kvapká voda a ja zisťujem opäť nové veci. Nadomnou stojí iná žena. Asi to bude jej sestra a bude sa volať Anna.
V rukách zviera ikry, ktoré ukradla. Päste pevne zovreté, na prstoch nalepené čierne ikry, biele ikry, červené ikry. Padajú na zem a voda kvapká. Anna dýcha ťažko a z rúk sa jej vyparuje slaná voda.
Dýcha ťažko, ťaží ju, že spáchala krádež. Vidíte ako ťažko dýcha? Počúvajte to chvíľku.
-Počúvaš?
-Hej.
-Tak čo?
-Hej. Dýcha ťažko.
-Tak vidíš.
-Je mi zima.
-Tak vidíš.
Ak by ste si chceli vypočuť ten bzukot a ak by ste niekedy chceli počuť Annin dych, môžem sa pokúsiť zaspievať vám. Ale pamätajte, že nikdy to nezaspievam tak dobre, ako ona. Ale teraz nie. Prišiel ten čas - hrozne ma mrzí, že vás teraz musím opľuť, pane. A dáma. Ale vaša tvorba je nechutná, chce sa mi z nej vracať.