Okolie obliehali vlaky. Koľajnice sa križovali a kde tu preťali žily na voľne pohodenom tele. V takej atmosfére sa ťažko zaspáva, no aj tak to skúšala. Ľahla si na zem pár metrov od koľají. Vlaky neprestávali kričať. Rukami si držala hrdlo. Muž zvláštneho vzhľadu na ňu hľadel trochu dlhšie. Z diaľky sa zdalo, že má ťaví hrb. Z blízka to bolo jasné. Má ťaví hrb, v ktorom drží zásoby vody. Mal hrubé obočie a hustú srsť na rukách. V hrudníku mal otvor, ktorý žiaril a dýchal. Pohlcoval ním vzduch a tmu, nechal vyschnúť olej z koľají a vlaky zhrdzaveli za pár sekúnd. Za pár sekúnd bolo o sto rokov viac. Ona už dávno zaspala. A vzal ju, preč od vlakov. V rukách sa mu rozpadla na prach, čo si však nikto ani len nevšimol.A už nikto neuvidí naše žeravé vnútornosti, naše srdce obrastené tukom, náš žalúdok. Strelia nám guľku do čela, z lásky, a nikto nám už nepovie tie strašné veci, ktoré sme museli denno-denne počúvať.
"Som zlý," kričí a hodlá to všetkým dokázať.