11. 12. 2006

Poviedka: Eva

Niekto napísal báseň. Bola obyčajná, nebola v nej jediná metafora.

Na druhý deň som báseň prečítala Eve. Zaujímalo ju iba, kto tú báseň napísal. Nevedela som jej odpovedať a tak sme sa ďalej o básni už nerozprávali. Išli sme kamsi, cez mesto. Chytila som Evu za ruku. Cítila som sa smiešne, pretože ja som vysoká a Eva je veľmi maličká.

O jednej v noci mi zavolala a ja som dve hodiny počúvala jej sťažnosti. Znova ju vyhodili z práce, znova je sama, znova jej umrel kocúr. Vôbec mi jej nebolo ľúto. Mohla si za to sama.

Na druhý deň sa ma Eva spýtala, či ma ešte trápi tá báseň. Nepamätala som si žiadnu báseň. Myslela som si, že sa Eva zbláznila, pretože ona na to mala dôvod. Chytila som Evu za ruku. Cítila som sa smiešne, pretože Eva bola blázon a ja som jej nikdy nerozumela.

9. 12. 2006

Poviedka: Ženy, schudnite

Ja a môj spoločník sme stúpali hore schodmi. Na druhom poschodí sedelo malé, tučné dievča v kostýme anjela. Všetko tam bolo - umelé krídla, plastová biela svätožiara upevnená drôtom tak, aby sa kývala ponad hlavu obézneho dievčaťa. Na štvrtom poschodí sme stretli svalnatého muža s obnaženou hruďou, ktorý položil na schody drevené dvere. Chceli sme po nich vyliezť hore, ale nešlo to. Zišli sme teda dolu. Svalnatý muž nás nasledoval. Na druhom poschodí začal vyzliekať tučné dievča z anjelských šiat. Pod nimi malo čiernu kombinézu. Sadlo si na schody a usmievalo sa. Čierna ju zoštíhľovala.

8. 12. 2006

Poviedka: Mami

Všetko je v poriadku, drahá. Iba vŕtam. Utieram mŕtvy hmyz z poličiek. Počúvam jemné ženské hlasy. Pozerám sa cudzím ľuďom do okien. Pomáham susede niesť tašky. Vystrihujem snehové vločky. Šoférujem. Už desať minút som sa nepohol. Všetko je v poriadku, drahá.

30. 11. 2006

Poviedka: Obesenec

Bol príjemný, teplý večer a všade sa ozývali rôzne zvuky. Na kopci visel obesenec. Hojdal sa vo vetre a cítil sa dobre.

Ďalšie ráno bolo mimoriadne chladné a tiché. Obesenec otvoril oči. Poobzeral sa okolo. Z vrecka vytiahol nožík. Odrezal si povraz, ktorý mal obtiahnutý okolo krku. S rachotom spadol na zem. Rukou si pošúchal odreté hrdlo. Narovnal sa a odkráčal preč.

29. 11. 2006

Poviedka: Hocijaké príbehy

Posledný nočný autobus prichádzal na zastávku. Bol prázdny. Ďalší pôjde až o dve hodiny, niekedy nad ránom. Na zastávke nastúpili dvaja mladí ľudia.

V centre mesta, v kúpeľni Slečninho jednoizbového bytu, sa sprchoval akýsi človek. Slečna bola v obývačke a bolo jej veľmi zle. Neznámy človek v jej sprche ju znervózňoval.

Na diaľnici, v malej škodovke, idúcej 110km/h, sedel Vodič. Nedával pozor na cestu. Myslel na Slečnu. Veľmi mu chýbala.

Rodinný dom na kopci. V kuchyni si Mama spievala pieseň a piekla koláč pre Vodiča. Z izby sa ozval dcérin hlas: "Mama, nespievaj."

O pár minút neskôr, kdesi na kraji mesta, vystúpili z autobusu dvaja mladí ľudia.

27. 11. 2006

Poviedka: Byt

Môj byt bol malý, zosušený, tmavý, krivý, vŕzgavý, temný, plný pavučín.
Boli v ňom truhly, stoličky, stoly, plachty, čaše, fialky, sviečky.
Bývali v ňom starci, dvojčatá, pavúky, doktori, baktérie, jelene, ženy s klaustrofóbiou.
Bola som tam včera, dnes, v sobotu, cez Vianoce, nikdy, 24.7.2002, v noci.

Nehodiace sa výrazy škrtnite.

22. 11. 2006

Poviedka: Právnici a mŕtvoly

Sanitka nikdy nezastavuje na červenú, pacient by umrel. Vznikla by mŕtvola. Mŕtvolu treba najprv upraviť, vyčistiť, zašiť a nalíčiť. Mŕtvolu obesenca fotíme spredu a zozadu. Sediacu mŕtvolu zo štyroch strán. Ak sa nepodarí identifikácia, mŕtvola sa posadí a fotí sa spredu a z pravého profilu.

19. 11. 2006

Poviedka: 60. výročie jednej nepodstatnej udalosti

Včera sa znova vrátil, po niekoľkých rokoch. Pýtal si niečo sladké.
"Nič sladké nemám."
Začal sa mi prehrabávať v skrinkách. Nemám to rada. Našiel balík cukru. Kŕmil sa plnými lyžičkami. Hltal cukor, dávku za dávkou. Nakoniec zaspal. Opatrne som ho vyniesla pred dvere a zamkla som.

Keď sa zobudil a zistil, že som ho vyhodila, začal vrieskať. Vrieskal nezmyselné verše, spieval, kričal moje meno a smial sa. Zbláznil sa.

16. 11. 2006

Poviedka: Ľúbim ťa na 86 percent

Situácia 1.
Chlapec a dievča na lavičke v meste, približne deväť hodín večer. Výhľad na rieku, svetlo z lámp, ľudí si nevšímajú. Romantika.
"Ľúbim ťa." povie chlapec. Dievča je ticho, iba sa usmeje. Chlapcovi to nestačí a prikáže jej:
"Povedz mi to, čo som ja tebe povedal pred chvíľou!"

Situácia 2.
Chlapec sa pýta: "Ľúbiš ma?"
"Možno."
"Možno? Alebo skôr pravdepodobne?"
"Možno pravdepodobne."
"Na koľko percent? 80? 90?"

15. 11. 2006

Poviedka: O všetkom

V električke obliala Postaršiu dámu chladenou kolou z bufetu. Nechtiac, samozrejme. Prepáčte. Nič sa nestalo. Na kabáte Postaršej dámy ostali kúsky ľadu. Mala nutkanie povedať jej to, ale neodvážila sa. Ľad sa topil, voda z kabáta stekala a ona z toho bola nervózna.

Neskôr v meste bolo mnoho lámp. Bola tma, lampy svietili a okolo Zelenej lampy bolo tristošesťdesiatdva múch. Približne. Zopár ich vždy zomrie, keď ich počíta.

Želám príjemné chvíle pri čítaní tohto nezmyslu. Zaberie to 30 sekúnd. Približne.

13. 11. 2006

Poviedka: Hra

Dievčatko sa bálo chodiť príliš blízko popod okná bytoviek. Mohli by na ňu niečo zhodiť. Napríklad svetlicu, alebo zápalky. Kameň. Sklenenú fľašu vodky. Alebo kľúče.

Chlapec z bytu číslo 23 pľul z balkóna. Triafal okoloidúcich a bavil sa. Netrafil nikoho, chodník pod ním však vyzeral veľmi nechutne. Dievčatko ho raz videlo, ako hádže z balkóna balóny naplnené vodou. Popod okno šla pani s kočíkom. Trafil sa rovno do kočíka.

7. 11. 2006

Poviedka: Ako zajtra zomrie

Ak ju tu niekde uvidíte, pošlite ju za mnou. Ona totiž umiera. A ja chcem byť pri tom. Ja viem ako to bude. Pred smrťou povie nejakú nepodstatnú vetu. A ja si tú vetu budem pamätať. Možno povie: „Usmej sa!“
A začne sa ticho smiať. A ja sa tiež usmejem. Tak aby to nevidela. Neusmievajte sa, keď ľudia umierajú. Nevyzerá to dobre. A ak vám to nedá a na vašich ústach sa predsa zjaví úsmev, dajte pozor, nech vás ostatní nevidia. Mysleli by si, že ste zlí ľudia. Ja sa usmejem. Ale nikto ma neuvidí. A potom jej poviem, že všetko bude dobré. To sa tak vraví, keď človek umiera. Aby sa nebál. Všetko bude dobré.

6. 11. 2006

Poviedka: Deti

Veľká záhrada s drevenou hojdačkou. Zopár detí. Sedia a sú pokojné. A ona sa na ne pozerá, z veľkej výšky. V rukách drží spínač, kedykoľvek ho môže stlačiť.

Keď stlačí zelený gombík, deti sa začnú hrať a budú veselé. Budú sa smiať a zakývajú jej. Ona im odkýva a pousmeje sa. Nerada sa usmieva.

Keď stlačí červený gombík, hojdačka zmizne. Deti budú smutné, budú musieť sedieť na zemi. Schúlia sa do klbka a bude im zima. Prechladnú a začnú kašľať. A ju to bude vyrušovať.

Keď stlačí modrý gombík, prídu ďalšie deti. Budú sa biť o hojdačku. Vybijú si zuby. Niektoré budú plakať. Silnejšie deti si sadnú na hojdačku, slabšie ich začnú hojdať. Hojdačka bude vŕzgať. A ona nebude môcť zaspať.

Keď stlačí zelený gombík, deti budú hladné. Budú od nej pýtať jedlo a ona im bude musieť variť. Bude im variť kelovú polievku a špenátový prívarok. No deti budú chcieť palacinky a kašu. To ju nebude baviť.

Keď stlačí žltý gombík, príde k deťom dospelý človek. Deti sa ho budú pýtať rôzne otázky a on im bude odpovedať. Po čase však bude dospelý človek nešťastný. Budú mu chýbať ostatní dospelí ľudia. Začne deťom klamať a z nich potom vyrastú zlí ľudia. To nechce.

Pozerá sa na ne. Zatiaľ sú pokojné.

5. 11. 2006

Poviedka: Príšerne obyčajný človek

Dnes mi raňajky pripravil príšerne obyčajný človek. Pálili ma z nich ústa. Priveľa korenia, neosladený čaj. Chcela som ho vyhodiť, aspoň z druhého poschodia. Ale bol príšerne obyčajný. Nechcel.

Poslala som ho na poštu. Vrátil sa o tri hodiny. Vraj bol na pošte dlhý rad. Doniesol mi balík, ktorý vydával čudné zvuky. Sklamalo ma to. Nehovoril mi pravdu.

Večer odišiel. Večeru nespravil. Zajtra sa znova vráti.

3. 11. 2006

Poviedka: Recenzia úspešného filmu

Umrel Hlavný hrdina, je to pre nás ťažký deň. Stojíme nad jeho hrobom. Nevieme sa zmieriť s jeho smrťou. Je nás veľa, všetci sme ho obdivovali. Bol to múdry a smelý človek. Zajtra každý z nás prečíta prejav na jeho počesť.

Dlho do noci som sa snažil napísať niečo múdre. Chcel som, aby sa môj prejav dotkol každého z nás. Chcel som, aby všetci vedeli, ako som ho mal rád. Nenapísal som však jedinú vetu, s ktorou by som bol spokojný. Zaspával som nešťastný.

Na druhý deň sme čítali prejavy. Môj prejav nikto nepochopil. Nikto mi netlieskal. Z pódia som schádzal sprevádzaný piskotom a nadávkami. Ktosi do mňa hodil rajčinu.

2. 11. 2006

Poviedka: Dav

Po námestí išla pomalým krokom väčšia skupina mužov. Držali sa za ruky. Ľudia boli pohoršení a zazerali na nich, no nikto im do očí nič nepovedal. V strede námestia zastali a začali niečo spievať. Bolo to veľmi príjemné. Ľudia sa pristavovali a počúvali. Potom ktosi zastrelil jedného z tých mužov. Spev utíchol.

Rozhovor dvoch starších dám v električke:
"Dnes na námestí zastrelili jedného z tých mužov."
"Zase? Už to nie je vtipné."

1. 11. 2006

Poviedka: Chlapec s voňavkou

Starý, spráchnivený strom. Tma a pavučiny. Tam žila a mala to tam rada.

Vo svojom živote nestretla žiadneho človeka, iba voňavkového chlapca. Bol to nízky, ale veľmi pekný, mladý chlapec. Nosil červenú kravatu a sako, vlasy mal uhladené na ľavú stranu. A mal príšerne biele zuby. Občas za ňou zašiel a navoňavkoval jej strom. Mal rád silné, dámske voňavky. Po čase si získal jej dôveru. Zvykla si na jeho prítomnosť. Občas ju volal, nech ide s ním. Bála sa. Až raz. Prišiel a povedal, že je tu posledný krát. Ale že môže ísť s ním. A tak išla.

V meste ju ukazoval zvedavcom za pár centov ako lesnú príšeru. Myslela si, že ju ľudia majú radi.

31. 10. 2006

Poviedka: Skutočný príbeh

Skutočný otec a skutočná mama boli na chodbe. Skutočný otec odchádzal. Všetko hučalo - telka, počítač, repráky, mucha, autá. Najviac však hučala skutočná mama:
"Ešte raz prídeš domov a zabijem ťa príborovým nožíkom."

30. 10. 2006

Poviedka: Dva ohryzky pre Popolušku

Na zemi boli dva zosušené ohryzky z jablka. On práve odchádzal do práce. Povedal jej, aby upratala. Keď za sebou zavrel dvere, vydýchla si. Konečne odišiel. V očiach však mala slzy. Nechal ju tu samú, s dvoma ohryzkami, z ktorých jej bolo na vracanie.

Domov sa vrátil vysmiaty. Vadilo jej to. Chcel si ísť ľahnúť do obývačky, ale pošmykol sa na ohryzku. Vynadal jej, že neupratala. A tak musela ohryzky vyhodiť. Prišlo jej zle.

Večer sa strašne opije. Aby sa ho vôbec dokázala dotknúť. Počula, ako na ňu volá zo spálne.

28. 10. 2006

Poviedka: 22 vysmiatych ksichtov

V jednej podivnej krajine žili iba usmiate príšery. Bolo ich 22, keď tam vstúpila.

Zo začiatku sa v tej krajine cítila veľmi zvláštne. Nevedela si zvyknúť na neustále sa usmievajúce tváre, na farebnú oblohu, na voňavý vzduch. Prechádzala sa po mäkkej zemi, po zelených lúkach, po čistých cestách a pomedzi biele domy. Hľadala východ.

Trvalo to nejaký čas. Možno to bolo niekoľko dní, možno niekoľko rokov. To už teraz nevie. Východ našla, no ostala v tej krajine. Aj ona sa dnes usmieva. Zvykla si.

V jednej podivnej krajine dnes žije 23 usmiatych príšer.

23. 10. 2006

Poviedka: Obdivujte ma

Váza, ktorú jej daroval, sa rozbila. Nechápala to. Nechápala, ako jej mohol darovať rozbitnú vázu. Rozhodla sa, že až do rána bude urazená.

22. 10. 2006

Poviedka: Ako mať v hlave jasno

Inštruktor učil v tejto autoškole už dvadsať rokov. S hrdosťou to pripomínal svojim žiakom. Ešte radšej to však pripomínal svojim žiačkam. Nemal rád ženy. Ženy nemajú čo robiť za volantom.

"Spojka, zaraďte trojku, rýchlejšie."
Žiak rozbehol vozidlo, išli dosť rýchlo. Cez prechod prechádzala mladšia žena.
"Spojka a do štvorky. Poďme. Zrazte tú kurvu."
Žiak spomalil a žena prebehla cez cestu.

21. 10. 2006

Poviedka: Mesto

Na sklo kreslila červenou voskovkou obrázky. Potom vyšiel majiteľ obchodu a začal na ňu kričať.
Bol to veľký obchod so športovými potrebami. A na výklade mal nakreslené obrázky s červenou voskovkou. Musela ich zoškrabať nechtom.

A nikoho nezaujímalo, že tie obrázky sú pekné. Že voskovka bola drahá. Že červená je jej obľúbená farba. Že rada kreslí. Musela tie obrázky zoškrabať nechtom.

10. 10. 2006

Poviedka: Mravce

Po klávesnici liezli mravce. Písala a pri každom údere dvoch troch mravcov rozpučila. Prsty mala vlhké. Občas ich utrela do vreckovky a raz za päť minút obtrela aj klávesnicu. Na vreckovke bolo veľa mŕtvych mravcov. Niektoré vyzerali ako beztvaré, čierne fľaky, no u niektorých rozoznala hlavu aj nohy. Jeden dokonca hýbal tykadlom. Veľmi ju to vyrušovalo.

Vzala toho mravca z vreckovky, položila ho na klávesnicu a písala ďalej. Písala klamstvá.

8. 10. 2006

Poviedka: Slušnosť

Ani neviem ako sa to stalo, ale ocitla som sa na rande s Prezidentom naozaj veľkej a dôležitej krajiny. Sedeli sme za stolom v luxusnej reštaurácií. Za Prezidentom stáli dvaja ochrankári. Bolo to štýlové.

"Voniam pekne?" spýtal sa ma Prezident. Odpovedala som tak, ako sa patrí na slušnú a vychovanú mladú dámu. Prezident kývol rukou a jeden z ochrankárov odišiel.
"Chutí?" spýtal sa ma Prezident. Odpovedala som tak, ako sa patrí na milú a šarmantnú dievčinu. Prezident kývol rukou a aj druhý ochrankár odišiel.

Chvíľu sme ticho sedeli pri stole. Potom sa ku mne Prezident naklonil, pohladkal ma po tvári a oznámil mi: "A teraz si k tebe môžem všeličo dovoľovať."

5. 10. 2006

Poviedka: Dva príbehy o meteorológovi

Bol raz jeden človek, ktorý predpovedal počasie. Na dnes predpovedal snehovú búrku. Ale namiesto toho pršalo. A ľudia sa na neho nahnevali, pretože si zbytočne obliekli teplé šaty.

C. sa doma nudil. Rozhodol sa, že pôjde do krčmy. Chlap, ktorý predpovedal počasie, vravel, že bude pekne. Keď však C. bol na polceste do krčmy, zdvihol sa prudký vietor. A tak išiel radšej domov.

2. 10. 2006

Poviedka: Prvý, druhý a tretí

Jej prvý manžel sa stále vyvaľoval na deke a mal čudný výraz v tvári. Rozmýšľal o zmysle života a zhováral sa s uhynutými českými básnikmi. Mal dve vysoké školy. Bol veľmi múdry a obdivovala ho. Potom sa rozišli.

Jej druhý manžel fotil svoje odrazy v zrkadle. A nahrával si svoje príhovory na kazetu. Bol zvláštny. Zvnútra. Na jeho výzore však nevidela nič pekné. Za chvíľu mu vypadajú vlasy. A má kúty. A má vysoké čelo. A hnusné modré oči. A je blonďák. A je bledý. Nedokázala žiť s niekým, kto ju vôbec nepriťahoval fyzicky.

Jej tretí manžel bol agresívny alkoholik. Stále nadával. Ale bol veľmi pekný a inteligentný. Mal dlhé kučeravé vlasy a bol presne typ človeka, akého potrebovala. Konečne začala po jeho boku žiť skutočný život, zahodila všetky zábrany a zabávala sa. Keď mal štyridsať, odišiel študovať právo do Brna a vykašľal sa na ňu.

29. 9. 2006

Poviedka: Svety a miestnosti

Bola zavretá v malej, bielej izbe. Bolo tam veľa ďalších vecí, ktorým nerozumela. Tie boli uložené v ľavom zadnom kúte. Nikdy sa tam nepriblížila. Nebála sa ich, iba im nerozumela.

Vpredu boli biele, umelohmotné dvere s kovovou kľučkou a malou kľúčovou dierkou. Boli zamknuté, no kľúč od nich jej visel na krku na šnúrke. Každý deň na tieto dvere zaklopal nejaký muž. Ona mu otvorila a on vstúpil dnu. Rozprávali sa, no rozhovor nikdy netrval dlho. Mužom sa jej miestnosť nepáčila, lebo sa skladal len z bielej miestnosti, dverí a zvláštnych vecí naskladaných v ľavom zadnom kúte. Nechápala, čo je na tom ich svete také úžasné tak isto, ako oni nechápali, aká jedinečná je jej malá, biela izba.

27. 9. 2006

Poviedka: Dve myšlienky

Bolo tam niekoľko nožov. Myslím, že tri. Neboli ostré, no aj tak vyzerali hrozivo. A lietali. Bola tam tiež voda. A tiež lietala. Na čo myslíte? Na žirafy. Sú také mäkké a príjemné na dotyk.

Naivná žena. A hlúpa. Chodieva každý deň do obchodov a čaká na toho pravého. Čaká, že mu padne do náruče a on si ju privinie. Čaká na neho v obchode. Aj tak nikdy nepríde. Na čo myslíte? Viem na čo myslíte. Nemôžem to sem napísať.

Ďalej tam boli páni Slepook, Kratovlas a Temný lord filozof. A rozprávali im čudný príbeh o nožoch a naivných ženách. Na čo myslíte?

Dnes totiž prestala veriť ľudom.

24. 9. 2006

Poviedka: Zásadný príbeh

Pol druhej v noci, ale v byte nebolo to odporné ticho. V izbe sa svietilo, ležala na posteli a nič si nepamätala. V hlave jej znela dookola veta: "A je mi to jedno."
A jej to bolo asi naozaj všetko jedno.

Zazvonil jej mobil. Uvedomila si, že ho drží v ruke. Zdvihla. Z telefónu sa ozývalo: "Kde si? Počuješ ma?"
Bolo jej jedno kto volá a vôbec ju nezaujímalo, kde je. Položila mobil na posteľ a o chvíľu zaspala.

Ráno si nič nepamätala. To bolo najhoršie. Na mobile svietil nápis 4 neprijaté hovory. Zdalo sa jej to málo. Vstala z postele. V duchu si hovorila, že ľudia sú svine, že jej je všetko jedno a že už nikdy nebude piť alkohol. Potom vytiahla s chladničky pivo a rozhodla, že pivo nie je alkohol. Zapálila si na balkóne, v duchu preklínala celý svet, prázdnu fľašu od piva vyhodila z okna a smiala sa na tom. Zvyšok cigariet spláchla v záchode. Zapla si telku. Išlo počasie, po piatich minútach telku vypla. Vrátila sa do kúpeľne a snažila sa vyloviť cigarety zo záchoda.

23. 9. 2006

Poviedka: Ako sa dostať do neba

Modrý tunel. Nad ním nápis "vitajte na miestach, kde je dovolené všetko". A tak vstúpila.

Boli tam dvoje dvere, jedny s nápisom "nebo" a druhé s nápisom "nový život". Potom niekto zhasol, ona sa prebudila a okolo bolo mnoho postáv. Čierne, biele, šedivé, žltkasté... No všetky postavy boli nevýrazné a vzbudzovali v nej hrôzu. Spomenula si, že otvorila jedny dvere, no nevedela ktoré. Z rúk a z uší jej tiekla krv.

Ráno vstala, obliekla sa a išla do práce. Električkou, s čiernym kufríkom v ruke. Električka meškala a ona sa neustále pozerala na hodinky. Od nervozity ju začalo bolieť brucho. Znova.

Ocitla sa na koľajniciach. A električka ju prekrojila na tri kusy. No tesne pred tým sa stihla pozrieť, koľko je hodín. Pretože to bolo dôležité.

20. 9. 2006

Poviedka: Ako to vlastne bolo s tým armagedonom

Bol raz jeden malý asteroid. Už si nespomeniem, ako sa volal, ale to nie je podstatné. Podstatné je, že každý rok sa tam v utajenom čase stretávali traja zvláštni cestovatelia. Boli múdri, nestarli a viedli dlhé, sofistikované dialógy. Debatovali o podstate spomínaného asteroidu.

Prvý cestovateľ tvrdil, že zmyslom existencie asteroidu sú ich každoročné schôdzky. Druhý cestovateľ často svoje tvrdenia o asteroide menil. Niekedy tvrdil, že jeho zmyslom je nájsť niekoho, kto by na ňom býval, inokedy že zmyslom asteroidu je skúmanie jeho povrchu. Tretí cestovateľ vždy súhlasil so tvrdením druhého cestovateľa, nech bolo akékoľvek. Takto to išlo každý rok a stále sa nevedeli dohodnúť.

Až dnes sa to všetko vyriešilo. Ľudia asteroid zničili. Hrozilo totiž, že sa zrazí s ich planétou.

18. 9. 2006

Poviedka: Každý si chce zaplávať

Svojim fotoaparátom nafotila krokodílov v bratislavskom jazere. A potom ten fotoaparát hodila do toho jazera. Chcela si zaplávať v jazere medzi krokodílmi. Nemohla, zožrali by ju. Hodila tam teda aspoň fotoaparát. Nech si užije. A tak z výletu do Bratislavy nemala nič. Ani fotky.

16. 9. 2006

Poviedka: Profesionalita

"Čo si dáte?" spýtal sa čašník monotónnym tónom.
"Vodku. Dvojitú." povedalo dievča.
Mohlo mať maximálne 14 rokov.
"Koľko máte rokov, slečna?"
"21."
"Poprosím občiansky preukaz."
Dievča vytiahlo občiansky preukaz. Dátum narodenia sedel. Čašník si obzrel fotku a porovnal ju s dievčaťom. Všetko sedelo.
"Ďakujem. Takže dvojitú?" pokračoval čašník, opäť sa vrátil k pôvodnému monotónnemu hlasu.
"Áno."

Čašník priniesol deci vodky. Nahodil umelý úsmev a začal znova tým odporným, monotónnym hlasom: "Nech sa páči."
Neodpovedala a vypila pohár na ex. Kým stihol odísť od stola, vypýtala si ešte jednu dvojitú.
"Hneď to bude."

"Nech sa páči." ozval sa ten nacvičený, monotónny hlas.
"Ďakujem."
Pohár vypila na jeden hlt. Zdvihla sa a odišla.
"Slečna, nezaplatili ste." kričal barman.
Bola preč.
"Kurva malá." nadával čašník, no i jeho nadávky zneli monotónne.
Žiadne emócie. Iba dva prázdne poháre a nezaplatený účet.

12. 9. 2006

Poviedka: Chlapec, ktorý devastoval husi

Bol starší, vo vlasoch zopár šedín, narýchlo oholená brada. Ruky mal veľké a pevné. No i tak to bol stále chlapec. Mal dom a farmu, staršie auto a prácu, ktorú nenávidel. Mal ženu, ktorá bola čistotná a každú sobotu šla hrať karty k susede. Už dlho sa nedotkli jeden druhého, takmer sa nerozprávali.

Každý týždeň v nedeľu zabil jednu hus, aby mali čo jesť. Sekerou do krku. Robil to s radosťou. Žena mu potom spravila husaciu polievku. Zjedol ju ešte horúcu. V nedeľu sa vždy usmieval.

Keď prechádzal okolo ohrady s husami, cítil sa výnimočne. Striehol na ne. Rozmýšľal, ktorá bude ďalšia. A potom vzal sekeru. Robil to s radosťou.

11. 9. 2006

Poviedka: Chronické stavy

Štyri vychudnuté a hladné víly dnes zožrali motýľa. Ráno, asi o siedmej, keď išla do školy. Vôbec ju to neprekvapilo, veď nejedli takmer týždeň.

"Aký máš chronický stav?"
"Som v štádiu jeden."

Dnes ráno víly zožrali mladú srnku. Ostali len dva páry tenkých, zakrvavených nožičiek. Ležali na chodníku pred jej domom. Nechala ich tam.

"Aký máš chronický stav?"
"Nie je to zlé."

Dnes ráno cestou do školy ju zožrali víly. A vôbec ju to neprekvapilo. Veď boli hladné a tá srnka mala veľmi kostnaté nohy.

"Aký máš chronický stav?"

1. 9. 2006

Poviedka: Najtajnejšie tajomstvo

Mestský chlapec, veľmi sa hanbil za svoje meno. Naozaj veľmi, najradšej by bol umrel. Zastrelil sa v devätnástich, hneď ako získal pištoľ. Tak to bolo.

Ostatní vraveli, že je sebecký. Vraveli to o každom, o samovrahoch, o boháčoch, o modeloch a o vdovách. A keď som sa ho spýtala, či za mnou príde, povedal, že áno. Ale aj tak sa zastrelil. Je to sebecké? Podľa mňa nie. A ostatní vraveli, že bol pod vplyvom alkoholu, drog, že fetoval, že kradol, že šikanoval deti a bil dôchodcov.

Toto je moje najtajnejšie tajomstvo.

31. 8. 2006

Poviedka: Miesto

Je jedno miesto, kde má zakázaný vstup. Vchod stráži vážený a vzdelaný úradník. Je vysoký a má šedivé vlasy, hoci ešte nemal ani štyridsať. To od stresu. Má zoznam všetkých ľudí, ktorí majú vstup povolený. Môžu tam iba dospelí, pretože ich všetci berú vážne. Deti majú vstup zakázaný. To preto, že na tom mieste sa riešia iba vážne veci. A je tam automat na kávu. Deti by nemali piť kávu, pretože nevyrastú. A je tam čašníčka v obleku, ktorá rozdáva na podnosoch drinky, kľúče od áut a životné poistky. Je tam veľký, vtipný šéf, ktorý posiela nesympatických ľudí na protidrogovú liečbu a vyholený tučný pán s kravatou a pištoľou v ruke. A je rada, že tam má zakázaný vstup, pretože by sa jej tam aj tak vôbec nepáčilo.

27. 8. 2006

Poviedka: Problémy a staršia žena z USA

Malý, blonďavý chlapček sedel na kraji mosta a stále opakoval nejaké vety.
"Mám 4 kone."
"Chlapček je intelektom po ockovi."
"Dokopem ho, bastarda."
"Kde sú tie mravce? Chodia po stene."

A všetky jeho psychické problémy vyriešila vysmiata žena z USA, ktorá mu predpísala zázračné pilulky. A o pár dní už sedel za stolom v izbe a hovoril normálne vety.
"Ahoj, ako sa máš?"
"Idem von za kamarátmi."
"Robím si domáce úlohy."
"Obed bol chutný."

26. 8. 2006

Poviedka: Zhruba tých sedem tisíc lesných zvierat

Krátka správa z Lesných novín:
Zvieratká si spravili v lese diskotéku. DJ Ďateľ púšťal piesne rôznych žánrov. Diskotéka prebehla bez väčších problémov, iba o pol druhej ráno pripité srny zvalili strom. A stará vrana sa sťažovala na prílišný hluk. Medveď, vlk a ovca sa nedostavili, pretože sú metalisti. Ovca má na kopýtku piercing.

23. 8. 2006

Poviedka: Sympatie

Človek 1 stretol cestou do práce svojho kolegu, Človeka 2.
Človek 1: "Ahoj, ako sa máš?"
Človek 2: "Dobre."
Ticho. Trápne ticho.
Človek 2: "A ty?"
Človek 1: "Mám sa fajn."
Ticho.
Človek 2: "Čo máš nové?"
Človek 1: "Nič moc. Čo ty?"
Človek 2: "Tiež nič moc."
Trápne ticho.
Človek 1: "Takže všetko po starom, čo?"
Človek 2: "Tak, tak."
Trápne ticho.
Človek 1: "To je zase hrozné počasie, že?"

A ako som tak počúvala ich rozhovor, Človek 1 mi bol oveľa sympatickejší.

22. 8. 2006

Poviedka: Oprava

Slabý muž kráčal dlhým potrubím. Bolo dostatočne vysoké, aj široké, takže sa nemusel plaziť. Nevidel koniec potrubia, ale kráčal ďalej. Vedel, že sa už nemôže vrátiť späť. Chcel nájsť koniec potrubia. Bol slabý a chcel iba nájsť ten sprostý koniec.

21. 8. 2006

Poviedka: Už bude obed

Na obed väčšinou vypražila bábiku z matkinej zbierky. Ale nie tie porcelánové, tie vždy hrozne stvrdli. Plastové boli naopak po piatich minútach na jemne prihriatej, olejom pomastenej panvici mäkké a šťavnaté. Len tá dnešná sa jej trochu pripiekla.

20. 8. 2006

Poviedka: Veci na stole a na dlážke

Pozrela na stôl. Boli tam:
Poháre. 2 kusy. V jednom bol ešte zvyšok kakaa...alebo to bola vodka? Nevie.
Krémy. Jeden na oči a jeden hydratačný.
Pravítko.
Obal z cukríka. Vôbec si nepamätá, akú mal chuť. Dala by si vodku.
Balenie s farebnými špongiami. 9 kusov. Fialová, žltá, oranžová, zelená, fialová, žltá...a tak ďalej.
Viazanka. Netuší ako sa sem dostala ani komu patrí. Bože, kde to len včera večer prespala?
Obal na cédéčka.
Červený lak na nechty. Ten je jej.
A kniha.
A dala by si vodku.
A ešte musí poupratovať celý byt, lebo na dlážke je niečo hrozne nechutné.

19. 8. 2006

Poviedka: Mäsožravá labuť

V divadle už ostala iba pani a tanečnica. Pripravovali sa na zajtrajšiu veľkú premiéru. Tanečnica sa ladne krútila na pódiu a pani sedela v hľadisku a hovorila jej, čo robí zle.
"Kam chodíš tancovať?" spýtala sa pani hrubým hlasom.
"Asi mäso. Áno. Najradšej mám mäso." hundrala tanečnica.
"Prosím?"
"Však vravím, že mäso."
"Pýtam sa, kam chodíš tancovať."
"Ryža zo zeleninkou, alebo hovädzia polievka?"
Pani vstala a vrazila tanečnici päsťou do oka.
Premiéra sa napriek tomu vydarila. Tanečnica bola okúzľujúca a pani zarobila veľa peňazí.

Večer sa ktosi prikradol do šatne a zabodol svoj nôž do kohosi. Posledné slová, ktoré pani počula, boli: "Najradšej mám mäso. Určite."

18. 8. 2006

Poviedka: Hoď mi ruku

Nikdy si nechcela dať odseknúť celú ruku. Najprv chcela iba palec. Po týždni sa rozhodla, že si dá odseknúť celé zápästie. No i to sa jej zdalo málo.

Zákrok ju vôbec nebolel. Pretože to tak veľmi chcela.

A vôbec jej nevadilo, že ju volali Jednoruká Anča, alebo že si z nej robili žarty a odsudzovali ju, pretože to tak veľmi chcela. A vôbec jej nevadilo, že to nikto nepochopil. Nikto sa jej nespýtal, prečo to urobila. Veď to bola len hlúpa, jednoruká Anča.

12. 8. 2006

Poviedka: Vášeň

Doma bola vášeň. A už nie je. Vášeň zamrzla, keď musela čakať hodinu v daždi pred domom. Oblizovala slané a mokré steny domu, dorezala si jazyk, dusili ju kúsky kriedy v krku. Driapala nechtami po dverách, lízala ich a triesky v jazyku horeli. A on sa na to pozeral z okna, pokladal ju za úbohú, keď tam stála celá mokrá, špinavá, dorezaná a unavená.

25. 6. 2006

Poviedka: Trojnohý červ

Napíšem nejakú poviedku, ale bude to dobrá poviedka. Každý jej bude rozumieť. Bude krátka, pretože nikomu sa nechce čítať dlhé a nudné príbehy. A hlavný hrdina bude muž. Bude mať dlhé vlasy. Bude vysoký a bude pravidelne chodiť do posilňovne. Ale nebude to sukničkár a bude nenávidieť blondíny. Bude mať dvadsaťdva rokov, bude alkoholik a najradšej bude mať vodku. A bude mať nejakú úchylku, za ktorú sa bude hanbiť. A často bude hovoriť slová „ilúzia“ a „kokot“. Bude šikovný a bohatý, no napriek tomu zomrie mladý. Určite zomrie tragickou smrťou. Asi ho zrazí električka. A potom sa nájde jeho denník a všetci sa dozvedia, akú mal úchylku.

24. 6. 2006

Poviedka: Brat a sestra

Sedela na lavičke a okolo nej prechádzali ľudia. Väčšinou si ju nevšímali. Iba jedno malé dievčatko sa spýtao, prečo je taká smutná.

Mala veľmi chorého brata. Čakala, kým jej dovolí vojsť dnu do domu. Klopala, no on neotváral. Prosila ho. Bol to ich spoločný byt. Neotváral.

Chápala to, bol veľmi chorý. On za to nemôže. Niekedy dokonca zavolal políciu a ona strávila noc za mrežami. Nehnevala sa a trpezlivo čakala. Raz sa uzdraví, otvorí jej dvere a všetko bude tak ako pred tým.

“Nevadí vám, pane, že tá žena vám stále klope na dvere a nedá vám pokoj?”
“Priznám sa, zo začiatku mi to vadilo. Niekoľkokrát som na ňu volal políciu, no už som si zvykol. Je veľmi chorá a ja to chápem.”
“Otvoríte jej niekedy?”

23. 6. 2006

Poviedka: Ľudia

V miestnosti, kde vošla, boli tri prázdne stoličky. Sadla si. Cítila sa nepríjemne, bola nervózna. O chvíľu do miestnosti vošiel mladý študent. Mohol mať pätnásť rokov. Mal dlhé vlasy zviazané do chvosta. Predstavil sa ako C. a sadol si vedľa. Na koniec vošla staršia dáma vo fialových šatách. Vzala svoju stoličku a odniesla ju z miestnosti. Vrátila sa bez stoličky, no s prenosným televízorom. Predstavila sa ako Pani Mucha. Najprv im pustila video, kde čínsky obchodník zabil veveričku drevenou palicou a potom nasledoval krátky dokument o výrobe syra.

Na druhý deň boli v miestnosti opäť tri stoličky. Sadla si do stredu. Po nej vošiel C., pozdravil a sadol si napravo. Potom vošla tá staršia dáma, dnes v zelených šatách. Odniesla tretiu stoličku, priniesla prenosný televízor. Predstavila sa ako Pani Žirafa. C. sa opýtal, prečo nemá žlté šaty. Neodpovedala a pustila im krátky film o vojne, ktorý mal názov Dym v tábore.

Išla domov. Po ceste našla na zemi drevenú palicu. Zdvihla ju a odbočila na chodník, ktorý smeroval k lesu.

11. 6. 2006

Poviedka: Svalový kŕč

Sedeli pri rieke. Bol večer, tuhšie ju objal a pohladkal ju na tvári. Prišlo jej zle, nemohla zniesť jeho dotyk. Snažila sa to zakryť, no už bolo neskoro. Povracala sa. Povedala mu, že asi zjedla priveľa mastného.

A on sa bál, že jeho drahá má slabý žalúdok a že už ju nebude môcť ukazovať svojim priateľom. Rád ju ukazoval svojim priateľom, pretože sa na nich vždy usmiala. A jeho priatelia ho pochválili, že má milé dievča.

2. 6. 2006

Poviedka: Pravda

Keby sa dnes zobudila skôr, mohla to už mať za sebou. Z domu by vyšla 7:20 a hneď na prvej ceste by ju zrazilo auto.

V ruke držala dáždnik. Vedela, že keď ho otvorí, odfúkne ho vietor. Pršalo a ona si spomenula na Sethu. Setha jej zvykla rozprávať o daždi. Rozprávala jej o daždi, o láske a o veciach, o ktorých nič nevedela. A tak kráčala ulicou v daždi so sklopeným dáždnikom.

Veľmi ju mrzelo, že zaspala. Prišla k ceste. Chcela prebehnúť a utekať na električku. Uprostred cesty ležalo malé dievča. Bolo mŕtve. Okolo dav ľudí. Nikto jej nepomáhal, iba sa pozerali. Ľudia sa radi pozerajú na mŕtvoly.

29. 5. 2006

Poviedka: Vy idiot

Dve sestry bývali v chate uprostred tmavého lesa. Boli zvláštne. Mali okolo pätnásť rokov. Všetkých svojich priateľov prerezali pílou na dve polovice a pochovali v záhrade.

On bol zvláštny muž. Mal okolo štyridsať rokov. Staršia sestra vtedy sedela pred chatou a on išiel okolo. Mal žlté tričko. Zakričala na neho: "Slnko neexistuje." Otočil sa a pozrel sa na ňu. Po chrbte jej prešiel mráz. Bol to prenikavý pohľad. Videl jej až do duše.

Sedeli spolu v chate a rozprávali sa. Vošla mladšia sestra. Videla jeho nápis na tričku a zašepkala: "Slnko neexistuje, vy idiot a vypadnite odtiaľto."

Večer pochovali v záhrade ďalšiu mŕtvolu. Mladšia sestra sa na neho usmiala, vošli do chaty a dlho do noci sa rozprávali.

28. 5. 2006

Poviedka: Tichá voda

Po tom, ako ju zbil, nebola schopná nič povedať. Vety nedávali zmysel. Opakovala sa. Nešlo to. Rozplakala sa, samozrejme. Úplne vyčerpaná. Vlhká od sĺz. Zahmlilo sa jej pred očami. Už ani poriadne nevnímala. Ľahla si a nemohla zaspať, no nemohla ani zdvihnúť hlavu. Povracala by sa.

Všetko sa odvtedy zmenilo. Už ju neudrie.

27. 5. 2006

Poviedka: Halucinácie

Pohár od zaváranín mal trikrát prepichnuté viečko. Aby mohli dýchať. Vzala udicu, pohár a stoličku a vybrala sa k akváriu. V ňom bola jedna malá, biela ryba. Plávala bruchom nahor.

Stoličku položila oproti akváriu a sadla si. K akváriu položila pohár. Boli v ňom traja malí ľudia. Boli to dobré návnady. Pohladkala udicu. Je čas uloviť rybu.

Vzala prvého človeka z pohára. Napichla ho na háčik. Cez brucho. Chvíľu kopal nohami. Vytekala z neho hustá, kašovitá hmota. Potom nahodila udicu. Ryba sa návnady ani nedotkla.

Vzala druhého človeka z pohára. Napichla ho na háčik. Zospodu od brady. Na vrchu hlavy mu trčal hrot háčika. Zasmiala sa na tom, lebo sa jej to páčilo. Potom nahodila udicu. Ryba sa návnady ani nedotkla.

Vzala tretieho človeka z pohára. Napichla ho na háčik. Opäť cez brucho. Kričal. Potom nahodila udicu. Ryba sa návnady ani nedotkla. Plávala bruchom nahor.

Vonku sa hrali deti. Počula, ako volajú: "Kde si?"

26. 5. 2006

Poviedka: Príbeh o pisoároch

Ráno nebol na pánskych toaletách až taký nával. Možno preto tam C. chodil ráno radšej, ako cez obed, alebo na večer. Bolo osem hodín a na toaletách bolo dnes príjemne ticho. Počul každú kvapku, ktorá dopadla do pisoáru. Keď si umýval ruky, vošiel druhý chlap.

Chlap sa posadil na pisoár. Ten sa vzápätí odlomil. Ozval sa rachot, biele črepiny boli všade naokolo. Chlap vstal a vyhodil pisoár z okna. Pritom si mrmlal: "Ja nie som agresívny. Ja nie som agresívny. Ja nie som agresívny." A potom odišiel.

C. iba dúfal, že chlap odišiel na pivo a nie na ženské toalety.

23. 5. 2006

Poviedka: Oni - a čo všetko vedia

Stala sa vražda. Nikto nevie, kto ju spáchal, no každý vie, kto je obeťou. Kaluž krvi. Tak ako obvykle. Obeť leží uprostred izby. Je to žena. Tak ako obvykle. Niekto spomalil film a do pozadia pustil smutnú a pomalú pesničku. Je to v správach. Nikomu nie je smutno za obeťou, ale všetci plačú. Nikto neprišiel na pohreb, ale všetci plačú. Všade bolo plno krvi. Niekto to musel poutierať. Asi to nebolo príjemné. Ľudia otvorili okná a pozerajú, čo sa deje na ulici. Sú zvedaví. Zajtra o tom budú rozprávať kolegom v práci. Niekto zavraždil ženu a bolo tam veľa krvi. Žena kričala. Nikto ju síce nepočul, ale všetci vedia, že pred tým určite kričala. A prosila o zľutovanie. Bola slabá, a keď utekala pred vrahom, určite sa potkla. Dvakrát, alebo trikrát. Vrah ju dobehol. Zakryla si rukou tvár. Ľudia sa smejú. Úbohá žena, úbohá slabá žena. Zajtra o tom budú rozprávať svojim priateľom v kaviarni. Budú im rozprávať, ako to vlastne bolo s tou vraždou. Budú im rozprávať o krvi, o kriku a o bielych, pokrčených šatách, ktoré mala žena na sebe. A ich priatelia budú pozorne počúvať a v tvári budú mať smutný výraz. Veď včera niekto zavraždil ženu.

22. 5. 2006

Poviedka: Dostavte sa presne o desiatej

Bola v sále preplnenej ľuďmi. Sedeli na červených stoličkách, po okolí sa rozliehal šuchot a mrmlanie. Nikto nevedel, čo sa bude diať. Pódium bolo zakryté oponou. Čoskoro sa začne predstavenie, cítila to. Bolo o päť minút desať.

Bola nepokojná. V sále svietilo prenikavé svetlo. Z kabelky vytiahla pozvánku. Nepamätala si, odkiaľ ju má. Na pozvánke bolo miesto a čas predstavenia. Dostavte sa presne o desiatej. Bolo o štyri minúty desať.

Poobzerala sa okolo. Ľudia boli napätí a neistí. Pravdepodobne tiež nevedeli, o aké predstavenie ide. Mnohí mali pred sebou pozvánku. Niektorí si ju prezerali, niektorí ju nervózne ukazovali človeku, ktorý sedel vedľa nich. Jeden pán v čiernom obleku obrátil pozvánku oproti svetlu. Bolo o tri minúty desať.

Pozrela na pódium. Opona sa jemne zavlnila. Ľudia v sále si všimli pána v čiernom obleku. Zrazu mali takmer všetci v rukách pozvánku, a skúmali ju oproti svetlu. Bolo o dve minúty desať.

Vzala svoju pozvánku. Chcela ju nadvihnúť a nastaviť oproti svetlu, no neurobila to. Sála pomaly stíchla. Bolo o minútu desať.

Všetci čakali. Prenikavé svetlo zhaslo. V sále bolo ticho, no i tak cítila nepokoj. Bolo dvanásť hodín. Opona sa začala pomaly dvíhať. Chcela sa nadýchnuť. Nešlo to.

21. 5. 2006

Poviedka: Obyčajný

Začalo sa to tento pondelok. Išla domov cez hustý tmavý les. V to poobedie si všimla vysokého chlapca. Bol veľmi ďaleko, smeroval hore na kopec, ale rozpoznala, že je vystrašený a veľmi vyčerpaný. Mal dotrhané oblečenie a bol bosý. Špinavé, blond vlasy mu zakrývali tvár. Ešte raz mu venovala jeden krátky pohľad.

V utorok chlapca videla zas. Vyzeral unavený a pomalými krokmi sa brodil kopcom. V stredu aj vo štvrtok tam bol opäť. V tú istú dobu a na tom istom mieste.

V piatok nešla cez les. Zabehla ku kopcu a čakala na chlapca. Prešiel tesne okolo nej, takmer sa jej dotkol, ale nevšimol si ju. Pomaly, unaveným krokom stúpal hore. Pohľad mu smeroval donekonečna.

V sobotu opäť nešla cez les. Zabehla ku kopcu a čakala na chlapca. Skryla sa do kríkov, aby ju nezbadal. Zanedlho prešiel okolo kríkov, pohľad mal neurčitý. Prvýkrát si vtedy všimla jeho tvár. Oči mal neuveriteľne veľké, tmavohnedé a pokožku zelenkavú. Rysy tváre mal ostré, a líca vpadnuté. Ústa mal malé a sivé. Takmer bez farby. Keď bol dostatočne ďaleko, vyšla zo svojho úkrytu a potichu ho sledovala. Išiel stále ďalej, pomaly až na vrch kopca. Tam zastal. Otočil sa a pozeral rovno na ňu. Usmiala sa. Mala taký strach, že to bolo jediné, čo dokázala urobiť. Chlapec sa neusmial. Na stotinu sekundy celý kopec ožiarilo silné biele svetlo. Zmizol.

V nedeľu opäť nešla cez les. Zabehla ku kopcu a čakala na chlapca. Neprišiel.

19. 5. 2006

Poviedka: Biele púpavy

Keď bola malá, stínala púpavám hlavy. Často bola sama. Rozprávala sa s púpavami a keď zistila, že klamú, popravila ich. Mala rada púpavy, ale niekedy klamali. A to neznášala. Poobede si väčšinou ľahla do trávy a oddychovala. Niekedy omylom priľahla nejakú púpavu. Vždy sa ju potom snažila zachrániť, ale nikdy sa jej to nepodarilo. Bolo jej ľúto, že popravila púpavu, ktorá ju neoklamala.

Vždy, keď sa pýtala púpav, kde je jej otec, povedali, že odišiel na ryby. Nikdy však ryby domov nepriniesol. Jej mama nemala rada ryby.

Bol horúci letný deň. Spýtala sa púpav, či môže ísť na ryby s otcom. Povedali áno a to ju potešilo. Chcela ísť dnes poobede.

Na obed si ľahla do trávy a zaspala. Keď sa zobudila, zistila, že v spánku pripučila dve púpavy. Snažila sa ich zachrániť. Opäť neúspešne. Bolo pol tretej. Otec už odišiel na ryby, kým spala. Hnevala sa, že ju nepočkal.

Dnes ju púpavy opäť oklamali. Neznášala, keď klamali. Večer sa bude konať ďalšia poprava.

18. 5. 2006

Poviedka: Hlasnejšie

Zarezala si do žily. Nemohla nájsť žiletku, a tak rezala tupými nožnicami. Na koži sa zjavila malá odrenina. Žiadna krv. Zatlačila hrot nožníc hlbšie. Žiadna krv. Chcela, aby jej tiekla krv. Zarezala druhý krát. Žiadna krv. Zarezala opäť hlbšie. Ešte hlbšie. Žiadna krv. Žiadna krv. Krv. Krv. Krv, krv, krv.

17. 5. 2006

Poviedka: Pozor, čerstvo natreté

Stála pri ceste. Pred ňou bol prechod pre chodcov. Čerstvo natreté. Bála sa prejsť. Nič to nie je. Iba prejde na druhú stranu. Má prednosť. Nič sa jej nemôže stať. Ale ona predsa nemôže prejsť, veď je čerstvo natreté. Prerežte to dieťa. Je čerstvo natreté a nemôže prejsť. Oceľ. Čierne šaty, pivo a nejaký starý chlap, čo kričí. Ona chce iba prejsť na druhú stranu cesty. Prerežte to dieťa. Prerežte to dieťa. Teraz nemôže prejsť. Veď je čerstvo natreté. Oceľ. Oceľ a tenká ruka, tma, prach, hrdza. Bezvládne tam leží. Prerežte už niekto to dieťa! Teraz nemôže prejsť. Ten starý chlap kričí.

Nadýchla sa a vyšla na prechod. Spravila pár krokov. Hluk. Starý chlap kričí. Trúbenie. Svetlo. A potom tma. Bezvládne tam leží. Prerežte to dieťa.

Nemala prechádzať, veď bolo čerstvo natreté.

16. 5. 2006

Poviedka: Skunk

Bola na neho nahnevaná. Bola nahnevaná, lebo meškal. Bola nahnevaná, lebo cítila cigaretový dym. Lebo betónový múr bol chladný. Lebo bola zima a vietor jej fúkal vlasy do očí. Lebo cítila cigaretový dym a on meškal.

Už z diaľky cítila jeho pach. Tak ako vždy, keď prichádzal. Prenikavý pach. Zrazu nechcela, aby sa priblížil. Chcela, aby meškal aj celý deň. Videla, ako kráča k nej. Jeho pach bol stále silnejší. Bol to nepríjemný pocit. Tvárila sa, že ho nevidí. Zaujali ju mravce, lezúce po chladnom betónovom múre. Myslela na mravce, na neho, na cigaretový dym, na jeho kroky, opäť na mravce, na jeho kroky, na jeho pach, na jeho nepríjemný pach.

Prišiel. Mal úplne iné oči. Pach už nebol až tak výrazný. Zdalo sa jej, že celkom pominul. V tvári mal čudný výraz. Znechutený výraz.

Ich role sa prevrátili. Teraz on cíti jej pach. Teraz on cíti, aké to pre ňu bolo. Je to pre neho nepríjemný pocit.

14. 5. 2006

Poviedka: Asi o smrti

Sama na lúke. V pästiach pevne zvierala zväzky stebiel zosušenej trávy. Slnko nepríjemne hrialo a oslepovalo ju. V ústach mala sucho a škrabalo ju v hrdle. Nemohla sa postaviť. Okolo poletovali komáre. Jeden z komárov jej sadol na ruku. Neodohnala ho. Cítila jemné uštipnutie, striasla sa, ale neodohnala ho. Po chvíľke odletel. Pozrela na svoje ruky. Boli posiate drobnými červenými štípancami. Slnko hrialo ešte silnejšie ako pred chvíľou. Bola smädná. Pomaličky klesla hlavou k zemi a ľahla si. Pod hlavu si podložila ruku a zavrela oči. Nemyslela na nič. Ako tam tak zaspávala, zaplavila ju príjemná prázdnota.

Zobudila sa v noci. Bolo chladno a vlhko. Pootočila hlavou. Ústami sa jemne dotkla stebla trávy. Usmiala sa. Potom ju niečo vystrašilo, prudko nadvihla hlavu. Pozerala do tmy. Nevidela nič, no zdalo sa jej, že niečo počuje. Po chvíli si znova ľahla a zaspala.

Druhý deň bolo ešte teplejšie. Okolo obeda, keď pražilo najhorúcejšie slnko, si sadla. Išlo to ťažko. Nemohla sa dobre hýbať. Bolela ju hlava a bola veľmi smädná.

Dnes ráno videl jej fotku v novinách. V hlave mu hučala stále tá istá melódia. Ako keby si neuvedomoval čo sa stalo. Jediné, čo ho trápilo bolo to, že si nevedel spomenúť na posledné slová, ktoré mu povedala.

13. 5. 2006

Poviedka: Niekto z Alabamy

Sedela za počítačom a stále dokola písala to isté slovo. Občas sa jej písmená poplietli.

Vedela, že nikdy nebude taká ako on, ale chcela to skúsiť. Žena je podradená mužovi. Desilo ju, že ona sama tomu verí. V hĺbke duše ju to poburovalo.
Povedal jej, aby písala. Potom odišiel. Ale vráti sa a prečíta si, čo napísala. Ten pocit ju uspokojoval. Prešla dlhá doba a písala ďalej. Niekedy písala aj niekoľko hodín vkuse. Prišiel za ňou oveľa neskôr ako to čakala. Napísala niekoľko tisíc strán. Prečítal ich všetky. Celý čas písala stále to isté slovo.