Bola v sále preplnenej ľuďmi. Sedeli na červených stoličkách, po okolí sa rozliehal šuchot a mrmlanie. Nikto nevedel, čo sa bude diať. Pódium bolo zakryté oponou. Čoskoro sa začne predstavenie, cítila to. Bolo o päť minút desať.Bola nepokojná. V sále svietilo prenikavé svetlo. Z kabelky vytiahla pozvánku. Nepamätala si, odkiaľ ju má. Na pozvánke bolo miesto a čas predstavenia. Dostavte sa presne o desiatej. Bolo o štyri minúty desať.
Poobzerala sa okolo. Ľudia boli napätí a neistí. Pravdepodobne tiež nevedeli, o aké predstavenie ide. Mnohí mali pred sebou pozvánku. Niektorí si ju prezerali, niektorí ju nervózne ukazovali človeku, ktorý sedel vedľa nich. Jeden pán v čiernom obleku obrátil pozvánku oproti svetlu. Bolo o tri minúty desať.
Pozrela na pódium. Opona sa jemne zavlnila. Ľudia v sále si všimli pána v čiernom obleku. Zrazu mali takmer všetci v rukách pozvánku, a skúmali ju oproti svetlu. Bolo o dve minúty desať.
Vzala svoju pozvánku. Chcela ju nadvihnúť a nastaviť oproti svetlu, no neurobila to. Sála pomaly stíchla. Bolo o minútu desať.
Všetci čakali. Prenikavé svetlo zhaslo. V sále bolo ticho, no i tak cítila nepokoj. Bolo dvanásť hodín. Opona sa začala pomaly dvíhať. Chcela sa nadýchnuť. Nešlo to.