30. 10. 2007

Poviedka: Lá

Ozýva sa rachot starého stroja na premietanie filmov. Birch stojí vpredu. Pozrite sa na plátno. Čierna farba redne a vidíme mladú ženu. Birch rozpráva svoj príbeh:

"...my..boli sme na ihrisku. Bolo tam strašne veľa ľudí. Sedela na hojdačke a ja som stál pred ňou. Pozeral som sa na ňu, môžem sa na ňu pozerať hodiny, len tak sa pozerať. A zrazu, odtrhla sa reťaz. Hojdačka spadla na zem, ona tiež. A tá reťaz jej udrela do chrbta. A ja som tam len tak stál. Vstala a začala sa smiať. Aj ja som sa smial. Smiali sme sa strašne dlho. Bolo to naozaj smiešne. Bolo to kurevsky smiešne. Stavím sa, že by ste sa tiež smiali."

Birch má zavreté oči. Počuť, ako dýcha. Uplynie šesť sekúnd a zrazu zneistie. Začína sa hanbiť.

20. 10. 2007

Poviedka: Bolesť a Špina

Vraví sa, že predsalen existuje. Kedysi som hľadal kraj sveta. V žitných poliach a v jazerách. Vraví sa, že tam niekde svet končí.

V jazere som stretol ženu. Bola to sebavedomá žena. Plávali sme pod hladinou, hodiny a hodiny. Celkom som zabudol, že sa potrebujem nadýchnuť. Rozprávala, stále rozprávala a ja som ju počúval. Rozprávala pokojne. Cez vodu. Nerozumel som jej ani slovo. Ale počúval som ju a zabudol som dýchať.

V poli som stretol tú druhú. Bola vystrašená. Slabá. Sotva dýchala. Pomalý nádych a výdych, ktorý bolel. Nielen ju. Nezdržal som sa dlho. Bolo jasné, že čoskoro umrie.

Vraví sa, že existujú dve ženy, ktoré sú zodpovedné za všetky choroby, všetku špinu, bolesť, utrpenie, nespravodlivosť, strach a smútok. Riadia všetko zlo. Ony rozhodujú, komu sa vyhne.

19. 10. 2007

Poviedka: 120 kilogramov

Ktosi spieva slová, ktoré mi znejú v ušiach a akýmsi záhadným spôsobom mi ostanú ležať v žalúdku. V noci ma z nich napína. Vyvrátim ich, opláchnem si ústa a pokojne zaspím.

V noci vyzeráš smiešne, keď si vyberáš oči a kladieš ich do pohára s vodou. Tvoje jamky sú prázdne a ja spoznám, že si zaspal, až keď začneš chrápať. Tajne strkám prsty do tvojich jamiek, robím to, keď spíš. A nikdy ti to nepoviem.

15. 10. 2007

Poviedka: Výkriky

Všade vonku na mňa číhajú hnusní ľudia. V jednej ruke kladivo, v druhej ruke čosi iné. Behajú po koľajniciach. Jedia injekcie.

Doma mám more ostrých predmetov. A mám elektrinu a plyn. A plno zbraní a nebezpečných vecí. Sedemposchodový barák. Koľko to je sekúnd, kým padnem dole? Milióndvesto sekúnd. Alebo tri.

"Je mi ľúto, slečna, ale vaša akciová spoločnosť a jej dividendy ma absolútne nezaujímajú."

"Slečna, mali ste so mnou erotický sen?"

"Slečna, vaša sukňa je prikrátka. Slečna, prečo ste neboli na prednáške? Slečna, vylezte mi na hrb."

Vylezte mi na hrb a ja vás ponesiem.

14. 10. 2007

Poviedka: Rast

Vietor je horúci a ticho vrieska: "Dobrú noc, vážený pane. Dnes to bude opäť zlé. Opäť zlé. Zlé."
Neverí mu, a preto kričí z plného hrdla: "Neverím ti."
Ale z úst mu vychádza iba akýsi tichý zvuk, niečo ako "hhh, rrrr".
Smejú sa mu. Smejú sa mu nahlas. Napodobňujú jeho zúfalý krik. Napodobňujú ho a potom sa bodavo smejú.
Hhhrrr, rrrr, rr. Hhh.
Dnes to bude zlé. Opäť zlé. Pomaly si ľahne na chrbát.
"Dobrú noc, vážený pane."
"Hhh. Rr."