28. 12. 2008

Poviedka: Kto je v izbe sám

Som v akejsi izbe, kde je všetko drevené. Je tam stôl, tri stoličky, malé okno, zrkadlo a podlaha vŕzga, aj keď po nej nikto nechodí. Dverami vojde Pani Mucha a udiera ma do hlavy kovovou tyčou. Sadne si na jednu zo stoličiek a vraví: „Pozrite sa do zrkadla, Lenka. Máte desivú psychózu.“
Pozerám sa na svoje telo. Je mi fajn. Sadnem si oproti Pani Muche. Ukazuje na poslednú prázdnu stoličku. Vraví: „Na tejto stoličke sedí váš žalúdok.“
„Ahoj žalúdok,“ hovorím. Neodpovedá.
„Ako sa máš? Bolí ťa niečo?“
Neodpovedá.
„Prečo ma tak trápiš?“
Žalúdok len ticho sedí.

Zobúdzam sa. Ktosi ma neustále udiera do hlavy kovovou tyčou. V pozadí počujem krik. Stalo sa niečo zlé. Určite sa stalo niečo zlé.

27. 12. 2008

Poviedka: Retardácia

V nedeľu večer sa zúčastnili rodinného pikniku dvaja členovia - ja a mucha. Nebo bolo čierne a ja som sa bála, že ju muchu rozpučím. Keď už ju mám rozpučiť, nech je to v hneve. Bude sa mi vysmievať a ja tlesknem.

Mucha sa mi smeje. Smeje sa očami. Lepkavým jazykom ich oblizuje. To je znak, že nemá zlú náladu. To sa často nevidí.
Čosi ti vyteká spoza spánkov, hovorí mi. Utriem si hustú tekutinu.
"To nič nie je. Možno nejaká hlúposť. To bude dobré."
Nastane ticho, ale nie úplné.

"Počejete zvuk týchto hodín?" pýtam sa muchy a k uchu jej prikladám staré hodiny s koženým rámom. Mucha načúva, smeje sa. Vraví, že počuje hudbu. Je v nich duch, je tam schovaný už pár storočí a vraj je mu tam tesno.
"Ako ho pustím von?"
Mucha zneistie. Zabzučí. Tykadlom ukáže nepeknú grimasu. Vraj to nesmiem, vraj tým všetko pokazím.

25. 12. 2008

Poviedka: Pomôž mi

Duše
Vidím zelenú farbu, tváre zlých ľudí, skrútené prsty, vriace rebrá, oranžové rany a odtlačky zubov na detských rukách. Občas, keď v bruchu a na lícach cítim tlak, prerežem si kožu nožnicami. Posledné dni rýchlo slabnem. Ešte mám niečo, čo ma núti každý deň otvoriť oči. A bojím sa, že stratím aj to.
...Vonku sa hrali deti. Počula, ako volajú: "Kde si?"

Nepekná vec
Stala sa nepekná vec. Ktosi odhryzol kúsok z hlavy mojej bábike.

14. 12. 2008

Poviedka: Pravá ruka je úplne uvoľnená a príjemne teplá

Všetko ostatné je len kulisa.

V predposlednej poviedke som musela čosi tušiť, keď som k decembru pripísala otáznik. Zavieram oči. Okolo je pokoj, kľud. Zo žíl mi vyteká krv, do skúmaviek. Tekutiny z brucha, úst, očí. Do skúmaviek. Všetko ostatné je len kulisa.

Pravá ruka vám oťažieva. Pravá ruka je ťažká. Pravá ruka je príjemne ťažká.

Na obrázku sú akési machule. Čierne, čiernočervené a potom akési farebné. Čo vidíte? Krvavú panvu. Hryziem si do jazyka. Vidím lúku, kvetiny, strom. A všetko je fajn. Krúti sa mi hlava. Som unavená. Prehĺtam.

V brušnej dutine cítite príjemné teplo. Brušná dutina sa zahrieva.

Otvorím oči. Poobzerám sa okolo seba. Na svetlooranžovej pohovke sedím ja, ty, ona, ona a náš imaginárny priateľ Lacko.

Dýcha mi to. Dýcha mi to.