27. 12. 2008

Poviedka: Retardácia

V nedeľu večer sa zúčastnili rodinného pikniku dvaja členovia - ja a mucha. Nebo bolo čierne a ja som sa bála, že ju muchu rozpučím. Keď už ju mám rozpučiť, nech je to v hneve. Bude sa mi vysmievať a ja tlesknem.

Mucha sa mi smeje. Smeje sa očami. Lepkavým jazykom ich oblizuje. To je znak, že nemá zlú náladu. To sa často nevidí.
Čosi ti vyteká spoza spánkov, hovorí mi. Utriem si hustú tekutinu.
"To nič nie je. Možno nejaká hlúposť. To bude dobré."
Nastane ticho, ale nie úplné.

"Počejete zvuk týchto hodín?" pýtam sa muchy a k uchu jej prikladám staré hodiny s koženým rámom. Mucha načúva, smeje sa. Vraví, že počuje hudbu. Je v nich duch, je tam schovaný už pár storočí a vraj je mu tam tesno.
"Ako ho pustím von?"
Mucha zneistie. Zabzučí. Tykadlom ukáže nepeknú grimasu. Vraj to nesmiem, vraj tým všetko pokazím.