30. 6. 2008

Poviedka: Cesta do čiernej krajiny

Začiatok - Moja duša
Stratila sa moja duša a myslím, že sa ju snažím nájsť. Žiť s myšlienkou na smrť, s obrazom tmy pod očami a neveriť v nekonečnosť je smutné. Tu kdesi sa začínajú a končia moje metafory. Sú nesmelé a vždy budú.
"No to je hnus," vraví Eva, keď dočíta moje slohy.
"Písala som to celkom triezva. Prázdne fľaše od vína potom skrývam v šatníku," dodám.

Cesta - Hľadač pravdy
Hľadač pravdy teraz stojí pred dverami. Za nimi je pravda a on sa bojí otvoriť.
Čo ak nebude taká, ako si ju predstavoval?
Zaslúži si ju vidieť?
Čo ak má v ruke nôž a v hrudi ukrýva chorý smiech?
Čo ak sa všetci dozvedia o jeho tajomstvách?
Jeho ruka sa triasla. Nemohol otvoriť sám. Spoza neho vyšla akási žena. Chcel sa spýtať, či ho sledovala, ale nepustila ho k slovu. Vravela: "Otvor, otvor, otvor, otvor, otvor..."
Nemohol zdvihnúť ruku. Ona otvorila dvere namiesto neho. Vošla do miestnosti a povedala: "Nepáči sa mi táto izba. Tu okolo cítim samé nepríjemné veci, napríklad mokrú srsť, hmlu a smrť."
Stál pred dverami. Bál sa vojsť, bál sa pozrieť.
Ona stála vnútri a bez prestávky opakovala: "Vstúp, vstúp, vstúp, vstúp..."

Cieľ - Jacob Night
Je zvláštne, ako úprimne dokáže nenávidieť. Zameria sa na jednu jedinú osobu a na ňu sústreďuje všetku svoju nenávisť. A tá osoba potom občas krváca z pórov a v noci cíti na krku tlak. A nikto nevie zistiť, čo sa deje a prečo sa zo všetkých stávajú blázni.

27. 6. 2008

Poviedka: Vzdávala sa vždy ako prvá

Slečna Smithová nechce byť ako vy.

Slečna Smithová vraví: "Keď je okolo mňa veľa ľudí, nedokážem hovoriť. Cítim sa, ako keby ma udierali obrovskými drevenými kladivami, poprípadne sekerou či bičom. Udierajú ma najmä do krku, na zadnú časť hlavy, na líca a okolo miechy."

Nemám rada slečnu Smithovú. Keď je pri mne, predstavujem si, že ju udieram rôznym náradím, napríklad kladivom. Najmä do krku a okolo miechy. Aj na iné časti tela.

19. 6. 2008

Poviedka: Podstatný biely jazdec

V mäsiarstve som pracovala asi dva roky. Pracovala som za pultom. Nešlo mi to. Tony mŕtveho mäsa, cítila som ich bolesť. V noci na mňa kričali. Vraveli: "Je to tvoja vina."
Z mäsiarstva ma vyhodili. Odrezávala som sliepkam nohy. Dolu v sklade, bola tam zima.

Nakoniec som sa presťahovala sem. Zdá sa, že je to akési bývalé veľkomesto. Cítim tu duchov, veríte mi? Okrem mňa tadeto občas prebehne biely jazdec. A ako tak prechádzal popri mne, pozerala som sa na jeho koňa. Predstavila som si ho stiahnutého z kože a porcovala som ho očami. Z mäsiarstva ma však vyhodili. Odrezávala som sliepkam nohy. Dolu v sklade, bola tam zima.

10. 6. 2008

Poviedka: Koniec

Pán Víla? sa obzeral okolo seba. Vedľa neho bola veža s kovovým zvonom. Dvere boli zamknutné. Jediný spôsob, ako rozozvučať zvon, bolo hádzať do neho kamienky.
Vtom sa zobudil. Vzal zošit a napísal do neho: "Dnes sa mi snívala ďalšia príjemná nočná mora. Zdalo sa mi o horúcom kove. Ktosi ma škrtil. Všetko som prežil. Nechcem zomrieť. Zachovajte túto správu."

A na vrchole stojí pán Víla?, hľadí dolu a mŕtvolám pod sebou hovorí: "Ja vám všetkým vládnem."

Nasledujúce udalosti boli zmazané.
Vo vzduchu cítiť mäso.

1. 6. 2008

Poviedka: Nádor, dva nádory

Krvácal na posteli, bol starý. Z jeho vnútra sa ozývali tenké hlasy: "Je to v poriadku, je to v poriadku, len si dávame večeru."
Tie malé hlasy mu odhryzli z pľúc, ostré zuby boli ich jedinou zbraňou. Boli hladné, neukojené ako mrznúce slnko. Boli unavené z tohto nekonečného obdobia. Jedno chladné obdobie strieda iné, chladné obdobie. A oni veria, že všetko má svoju príčinu presne tak slepo, ako ten starec verí tomu, že žiadna príčina neexistuje. Zbohom trpký deň.