28. 2. 2007

Poviedka: Dážďovky

Hneď ako som vyšla z domu, cítila som ich. Pršalo, mokré dážďovky vyšli z úkrytov na chodníky, kde ich všetci pošliapali. Výpary z ich rozmliaždených vnútorností sa zmiešali s rannou hmlou a dažďom. Bol to taký sladkastý, lepkavý pach. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Chcela som sa vrátiť, samozrejme. Dážďovky majú v hlavách zabudované odpočúvacie zariadenia, to vie každý. Ale ja som sa ponáhľala do práce. Musela som ísť. Všade boli veľké mláky, v nich plávali utopené dážďovky a aj na suchu boli rozpučené kúsky dážďoviek. Hlavy však ostali nedotknuté, celé. Hľadeli na mňa. Mŕtve, bezvládne. Zákerné. Sledovali ma. Iba sa tvárili, že sú mŕtve. Chceli ma oklamať. Nepodarilo sa im to. Skočila som do mláky a udupala som všetky dážďovky. Skákala som im po hlavách. Bolo počuť ako ich miniatúrne odpočúvacie zariadenia praskajú a lámu sa. Zničila som ich. A mohla som ísť do práce pokojná. Všade bol ten sladkastý, lepkavý pach.

26. 2. 2007

Poviedka: Mery

Mery je nežná žena. Je dôležité, aby ste to vedeli. Dobre si to zapamätajte. Mery je nežná žena. Niekedy to tak nevyzerá.

Ráno napadol sneh. Mestský, mokrý, žltý, špinavý sneh. Vďaka nemu okamžite meškala mestská hromadná doprava. Stali sa tri nehody. Keď sa stane nehoda, prídu zdravotníci, policajti a zvedavci. Obklopia miesto nehody a pohľadmi hladkajú čerstvé mŕtvoly. Až keď zdravotníci skonštatujú, že účastník nehody je mŕtvy. Až keď policajti odnesú telo. Až keď sa zvedavci rozpŕchnu. Až potom je rad na Mery. Mery čistí krv.
Mery vie, kedy má prísť. Tak aby ju nikto nevidel. S vedrom vody a handrou, umýva cestu od krvavých škvŕn.

22. 2. 2007

Poviedka: Oko

Išli sme pomalým tempom - ja a on. Bolo horúco a mne sa zazdalo, že prežúva vlastné oko. Pozeralo na mňa spomedzi jeho zubov, zatiaľ čo on prežúval, ako keby bolo z gumy. Pozrela som sa mu do tváre, jedna očná jamka bola naozaj prázdna. Musela som veľmi zblednúť, pretože zastal sa spýtal sa, čo sa stalo. Pootvoril ústa a ja som opäť videla to oko.
"To nič." vravím.
Oko na mňa žmurklo. Chcelo ma vystrašiť.
Išli sme ďalej po púšti. Naokolo bol iba piesok a slnko bolo vysoko.

20. 2. 2007

Poviedka: Červené svetlo

Keď som smutná, príde Môjnajlepšípriateľ a povie: "Neber si to tak."

Môjnajlepšípriateľ je môj najlepší priateľ. Kúpila som si ho cez teleshopping. Má kovovú hlavu, sklené oči a v noci nemôžem zaspať, lebo na jeho bruchu neustále bliká červené svetlo. A keď som smutná, príde a povie: "Neber si to tak."
Je tak naprogramovaný.

11. 2. 2007

Poviedka: Pozor

Bola pri stene vysokého domu a ktosi na ňu zhora zhadzoval tehly. Uhýbala sa, ale bola to len otázka času, kedy jej nejaká tehla rozdrví hlavu. A keď sa to stalo, zo všetkých strán pribehli ľudia s fotoaparátmi. Zopár minút bolo počuť iba cvakanie a všade sa blýskalo biele svetlo z fotoaparátov. Za pár hodín boli jej fotky na internete. Vyhlásili anketu o najlepší záber jej rozdrvenej lebky.
Víťazný záber, ocenený 10 miliardami USD, uverejnili na titulnej strane miestnych novín. V obchode si môžete kúpiť aj tričká a šálky s týmto motívom. 500 korún za tričko, 250 za šálku. Pozor, výhodná cena. Ak si kúpite tričko aj šálku naraz, platíte len 300 korún.

9. 2. 2007

Poviedka: Nadšenie

Nadšená študentka vošla do posluchárne. Po chvíli si k nej prisadlo osem blonďavých dievčat a začali ju vraždiť zrolovanými kúskami papiera. Papierovou rolkou ju udierali po hlave a hranou papiera ju rezali do kože. Jej mŕtvola dodnes hnije v posluchárni.

Profesor sa prechádzal po posluchárni a zakopol o nehybné telo mŕtvej študentky. "Nechutné," poznamenal.

Za stenou, na prízemí tej školy, žije tučný červ a plánuje. Jeho plán je dokonalý. Kúsok po kúsku hryzie v stene malú chodbu. S odporom do úst naberie sadru a murivo zo steny a prehltne. "Nechutné," vravieva si. Ostáva mu už len pár metrov a prehryzie sa do posluchárne. Už nebude musieť jesť stenu.

6. 2. 2007

Poviedka: Pre mňa

Má ryšavé vlasy dlhé asi po bradu a píše poéziu. A všetci sa jej za to smejú, aj ja sa jej za to smejem. Ale jej to nevadí a každú sobotu svoju novú báseň číta v rádiu. To dievča je oveľa lepšie ako ja. Každý deň vidím, ako sa usmieva. Závidím jej to. Som veľmi sebecká.

Je to ako keď ja sa veziem na aute a ty sa vezieš tiež na aute. Alebo ako keď sa smejem Eve, že píše básne a ty sa jej tiež smeješ, že píše básne. Alebo ako vtedy, keď som kamerovala sáčky a odpadky na zemi a môj šéf sa to hanbil ukázať zahraničným turistom.

On vtedy povedal: "Niečo mi znie."
A vzápätí vetu zopakoval. Bolo to asi takto -
On: "Niečo mi znie..... Niečo mi znie."
Bolo jasné, že mu niečo znie. Ale čo?

Nemôžem. Asi sa toho nikdy nezbavím. Je to len tak, pre mňa.