28. 2. 2007

Poviedka: Dážďovky

Hneď ako som vyšla z domu, cítila som ich. Pršalo, mokré dážďovky vyšli z úkrytov na chodníky, kde ich všetci pošliapali. Výpary z ich rozmliaždených vnútorností sa zmiešali s rannou hmlou a dažďom. Bol to taký sladkastý, lepkavý pach. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Chcela som sa vrátiť, samozrejme. Dážďovky majú v hlavách zabudované odpočúvacie zariadenia, to vie každý. Ale ja som sa ponáhľala do práce. Musela som ísť. Všade boli veľké mláky, v nich plávali utopené dážďovky a aj na suchu boli rozpučené kúsky dážďoviek. Hlavy však ostali nedotknuté, celé. Hľadeli na mňa. Mŕtve, bezvládne. Zákerné. Sledovali ma. Iba sa tvárili, že sú mŕtve. Chceli ma oklamať. Nepodarilo sa im to. Skočila som do mláky a udupala som všetky dážďovky. Skákala som im po hlavách. Bolo počuť ako ich miniatúrne odpočúvacie zariadenia praskajú a lámu sa. Zničila som ich. A mohla som ísť do práce pokojná. Všade bol ten sladkastý, lepkavý pach.