Začalo sa to tento pondelok. Išla domov cez hustý tmavý les. V to poobedie si všimla vysokého chlapca. Bol veľmi ďaleko, smeroval hore na kopec, ale rozpoznala, že je vystrašený a veľmi vyčerpaný. Mal dotrhané oblečenie a bol bosý. Špinavé, blond vlasy mu zakrývali tvár. Ešte raz mu venovala jeden krátky pohľad.
V utorok chlapca videla zas. Vyzeral unavený a pomalými krokmi sa brodil kopcom. V stredu aj vo štvrtok tam bol opäť. V tú istú dobu a na tom istom mieste.
V piatok nešla cez les. Zabehla ku kopcu a čakala na chlapca. Prešiel tesne okolo nej, takmer sa jej dotkol, ale nevšimol si ju. Pomaly, unaveným krokom stúpal hore. Pohľad mu smeroval donekonečna.
V sobotu opäť nešla cez les. Zabehla ku kopcu a čakala na chlapca. Skryla sa do kríkov, aby ju nezbadal. Zanedlho prešiel okolo kríkov, pohľad mal neurčitý. Prvýkrát si vtedy všimla jeho tvár. Oči mal neuveriteľne veľké, tmavohnedé a pokožku zelenkavú. Rysy tváre mal ostré, a líca vpadnuté. Ústa mal malé a sivé. Takmer bez farby. Keď bol dostatočne ďaleko, vyšla zo svojho úkrytu a potichu ho sledovala. Išiel stále ďalej, pomaly až na vrch kopca. Tam zastal. Otočil sa a pozeral rovno na ňu. Usmiala sa. Mala taký strach, že to bolo jediné, čo dokázala urobiť. Chlapec sa neusmial. Na stotinu sekundy celý kopec ožiarilo silné biele svetlo. Zmizol.
V nedeľu opäť nešla cez les. Zabehla ku kopcu a čakala na chlapca. Neprišiel.
