Sedela na lavičke a okolo nej prechádzali ľudia. Väčšinou si ju nevšímali. Iba jedno malé dievčatko sa spýtao, prečo je taká smutná.
Mala veľmi chorého brata. Čakala, kým jej dovolí vojsť dnu do domu. Klopala, no on neotváral. Prosila ho. Bol to ich spoločný byt. Neotváral.
Chápala to, bol veľmi chorý. On za to nemôže. Niekedy dokonca zavolal políciu a ona strávila noc za mrežami. Nehnevala sa a trpezlivo čakala. Raz sa uzdraví, otvorí jej dvere a všetko bude tak ako pred tým.
“Nevadí vám, pane, že tá žena vám stále klope na dvere a nedá vám pokoj?”
“Priznám sa, zo začiatku mi to vadilo. Niekoľkokrát som na ňu volal políciu, no už som si zvykol. Je veľmi chorá a ja to chápem.”
“Otvoríte jej niekedy?”