6. 4. 2008

Poviedka: Hnus

Je ich šesť, či sedem, a jedna z nich je aj Markéta. Vykrikujú:
"Som tu.“
„Vidíš ma?“
„Keď som bola ešte malá Markétka, v izbe ktosi hádzal taniere a narážali do stien.“
Žiaľ, neviem sa o nich poriadne postarať. Bojím sa ich objať. Bojím sa, že zo mňa vysajú vodu, krv a očné bielka.

Keď sme spolu ja a Markétka, je to koniec sveta. Obloha je žltá a horúca. Prší a neprší, zem je tvrdá, na stene kachličky, naráža do nich čelom. Vraví: "Som zúfalec, pretože každému vravím, že som zúfalec. Krvácajú mi bedrá a môj mozog skáče……ako lopta."

Je dosť mimo. Nevníma ma. V očiach, v čele, v kútikoch úst, tam všade má smútok, rozdáva ho na všetky strany. Moja drahá Markétka, mám ju veľmi rada a nikdy ju neopustím.