Ľudia, ktorých stretávam na ulici, mi prekážajú. Sú čudní. Nasilu ma nútia prijať ich súcitné pohľady. Keď sa bránim, nie je to dobré. Vtedy zavriem oči. No ľudia ma dokopú. Dvíhajú mi bradu, otvárajú viečka a prstami sa mi dotýkajú očí. Keď sa nakoniec prestanem brániť, stíchnu a súcitne sa na mňa pozerajú. Sú pri mne, tucty súcitných ľudí. Ak by som náhodou žmurkla, sú okamžite pripravení násilím roztvoriť moje oči.
Analyzujú ma. Oni, všetci, ľudia. Dospeli k záveru, že potrebujem ich súcitné pohľady. Asi vedia, že v noci robím zlé veci. Klamem. Zvraciam. Špiním. Vrieskam. Podplácam. Týram a mrzačím a zabíjam. Cez deň nie. Iba v noci.
