Ľudia sú chorí a prechladnutí. Pozrú sa do slnka, poskočia od radosti a potom oslepnú. Má to svoje výhody, nevidia iným chorým ľuďom do tváre. Najhoršie je, keď sa na mňa pozrie jeden z tých chorých slepcov a ja si okamžite poviem: „Ty si chorý človek.“
Jedného chorého som prenasledovala. Prenasledovala som ho do brány a on mi ponúkol čaj. Išli sme k nemu domov. Vypila som čaj, vypila som mu krv, vypila som jeho sliny. Rozprávame sa a Chorý po chvíli vstane, pozrie sa z okna, vraví o okne, o výhľade, ktorý bol kedysi taký krásny a znie to hrozne, nedá sa to počúvať. Pozriem sa dole. Pod oknom stojí Eva a recituje Chorému báseň, čosi o duši, o zmysle života a nekonečnej nekonečnosti. A ja tomu nerozumiem. Nerozumiem, skrátka tomu vôbec nerozumiem.