Poviedka: Svety a miestnosti

Bola zavretá v malej, bielej izbe. Bolo tam veľa ďalších vecí, ktorým nerozumela. Tie boli uložené v ľavom zadnom kúte. Nikdy sa tam nepriblížila. Nebála sa ich, iba im nerozumela.

Vpredu boli biele, umelohmotné dvere s kovovou kľučkou a malou kľúčovou dierkou. Boli zamknuté, no kľúč od nich jej visel na krku na šnúrke. Každý deň na tieto dvere zaklopal nejaký muž. Ona mu otvorila a on vstúpil dnu. Rozprávali sa, no rozhovor nikdy netrval dlho. Mužom sa jej miestnosť nepáčila, lebo sa skladal len z bielej miestnosti, dverí a zvláštnych vecí naskladaných v ľavom zadnom kúte. Nechápala, čo je na tom ich svete také úžasné tak isto, ako oni nechápali, aká jedinečná je jej malá, biela izba.

Poviedka: Dve myšlienky

Bolo tam niekoľko nožov. Myslím, že tri. Neboli ostré, no aj tak vyzerali hrozivo. A lietali. Bola tam tiež voda. A tiež lietala. Na čo myslíte? Na žirafy. Sú také mäkké a príjemné na dotyk.

Naivná žena. A hlúpa. Chodieva každý deň do obchodov a čaká na toho pravého. Čaká, že mu padne do náruče a on si ju privinie. Čaká na neho v obchode. Aj tak nikdy nepríde. Na čo myslíte? Viem na čo myslíte. Nemôžem to sem napísať.

Ďalej tam boli páni Slepook, Kratovlas a Temný lord filozof. A rozprávali im čudný príbeh o nožoch a naivných ženách. Na čo myslíte?

Dnes totiž prestala veriť ľudom.

Poviedka: Zásadný príbeh

Pol druhej v noci, ale v byte nebolo to odporné ticho. V izbe sa svietilo, ležala na posteli a nič si nepamätala. V hlave jej znela dookola veta: "A je mi to jedno."
A jej to bolo asi naozaj všetko jedno.

Zazvonil jej mobil. Uvedomila si, že ho drží v ruke. Zdvihla. Z telefónu sa ozývalo: "Kde si? Počuješ ma?"
Bolo jej jedno kto volá a vôbec ju nezaujímalo, kde je. Položila mobil na posteľ a o chvíľu zaspala.

Ráno si nič nepamätala. To bolo najhoršie. Na mobile svietil nápis 4 neprijaté hovory. Zdalo sa jej to málo. Vstala z postele. V duchu si hovorila, že ľudia sú svine, že jej je všetko jedno a že už nikdy nebude piť alkohol. Potom vytiahla s chladničky pivo a rozhodla, že pivo nie je alkohol. Zapálila si na balkóne, v duchu preklínala celý svet, prázdnu fľašu od piva vyhodila z okna a smiala sa na tom. Zvyšok cigariet spláchla v záchode. Zapla si telku. Išlo počasie, po piatich minútach telku vypla. Vrátila sa do kúpeľne a snažila sa vyloviť cigarety zo záchoda.

Poviedka: Ako sa dostať do neba

Modrý tunel. Nad ním nápis "vitajte na miestach, kde je dovolené všetko". A tak vstúpila.

Boli tam dvoje dvere, jedny s nápisom "nebo" a druhé s nápisom "nový život". Potom niekto zhasol, ona sa prebudila a okolo bolo mnoho postáv. Čierne, biele, šedivé, žltkasté... No všetky postavy boli nevýrazné a vzbudzovali v nej hrôzu. Spomenula si, že otvorila jedny dvere, no nevedela ktoré. Z rúk a z uší jej tiekla krv.

Ráno vstala, obliekla sa a išla do práce. Električkou, s čiernym kufríkom v ruke. Električka meškala a ona sa neustále pozerala na hodinky. Od nervozity ju začalo bolieť brucho. Znova.

Ocitla sa na koľajniciach. A električka ju prekrojila na tri kusy. No tesne pred tým sa stihla pozrieť, koľko je hodín. Pretože to bolo dôležité.

Poviedka: Ako to vlastne bolo s tým armagedonom

Bol raz jeden malý asteroid. Už si nespomeniem, ako sa volal, ale to nie je podstatné. Podstatné je, že každý rok sa tam v utajenom čase stretávali traja zvláštni cestovatelia. Boli múdri, nestarli a viedli dlhé, sofistikované dialógy. Debatovali o podstate spomínaného asteroidu.

Prvý cestovateľ tvrdil, že zmyslom existencie asteroidu sú ich každoročné schôdzky. Druhý cestovateľ často svoje tvrdenia o asteroide menil. Niekedy tvrdil, že jeho zmyslom je nájsť niekoho, kto by na ňom býval, inokedy že zmyslom asteroidu je skúmanie jeho povrchu. Tretí cestovateľ vždy súhlasil so tvrdením druhého cestovateľa, nech bolo akékoľvek. Takto to išlo každý rok a stále sa nevedeli dohodnúť.

Až dnes sa to všetko vyriešilo. Ľudia asteroid zničili. Hrozilo totiž, že sa zrazí s ich planétou.

Poviedka: Každý si chce zaplávať

Svojim fotoaparátom nafotila krokodílov v bratislavskom jazere. A potom ten fotoaparát hodila do toho jazera. Chcela si zaplávať v jazere medzi krokodílmi. Nemohla, zožrali by ju. Hodila tam teda aspoň fotoaparát. Nech si užije. A tak z výletu do Bratislavy nemala nič. Ani fotky.

Poviedka: Profesionalita

"Čo si dáte?" spýtal sa čašník monotónnym tónom.
"Vodku. Dvojitú." povedalo dievča.
Mohlo mať maximálne 14 rokov.
"Koľko máte rokov, slečna?"
"21."
"Poprosím občiansky preukaz."
Dievča vytiahlo občiansky preukaz. Dátum narodenia sedel. Čašník si obzrel fotku a porovnal ju s dievčaťom. Všetko sedelo.
"Ďakujem. Takže dvojitú?" pokračoval čašník, opäť sa vrátil k pôvodnému monotónnemu hlasu.
"Áno."

Čašník priniesol deci vodky. Nahodil umelý úsmev a začal znova tým odporným, monotónnym hlasom: "Nech sa páči."
Neodpovedala a vypila pohár na ex. Kým stihol odísť od stola, vypýtala si ešte jednu dvojitú.
"Hneď to bude."

"Nech sa páči." ozval sa ten nacvičený, monotónny hlas.
"Ďakujem."
Pohár vypila na jeden hlt. Zdvihla sa a odišla.
"Slečna, nezaplatili ste." kričal barman.
Bola preč.
"Kurva malá." nadával čašník, no i jeho nadávky zneli monotónne.
Žiadne emócie. Iba dva prázdne poháre a nezaplatený účet.

Poviedka: Chlapec, ktorý devastoval husi

Bol starší, vo vlasoch zopár šedín, narýchlo oholená brada. Ruky mal veľké a pevné. No i tak to bol stále chlapec. Mal dom a farmu, staršie auto a prácu, ktorú nenávidel. Mal ženu, ktorá bola čistotná a každú sobotu šla hrať karty k susede. Už dlho sa nedotkli jeden druhého, takmer sa nerozprávali.

Každý týždeň v nedeľu zabil jednu hus, aby mali čo jesť. Sekerou do krku. Robil to s radosťou. Žena mu potom spravila husaciu polievku. Zjedol ju ešte horúcu. V nedeľu sa vždy usmieval.

Keď prechádzal okolo ohrady s husami, cítil sa výnimočne. Striehol na ne. Rozmýšľal, ktorá bude ďalšia. A potom vzal sekeru. Robil to s radosťou.

Poviedka: Chronické stavy

Štyri vychudnuté a hladné víly dnes zožrali motýľa. Ráno, asi o siedmej, keď išla do školy. Vôbec ju to neprekvapilo, veď nejedli takmer týždeň.

"Aký máš chronický stav?"
"Som v štádiu jeden."

Dnes ráno víly zožrali mladú srnku. Ostali len dva páry tenkých, zakrvavených nožičiek. Ležali na chodníku pred jej domom. Nechala ich tam.

"Aký máš chronický stav?"
"Nie je to zlé."

Dnes ráno cestou do školy ju zožrali víly. A vôbec ju to neprekvapilo. Veď boli hladné a tá srnka mala veľmi kostnaté nohy.

"Aký máš chronický stav?"

Poviedka: Najtajnejšie tajomstvo

Mestský chlapec, veľmi sa hanbil za svoje meno. Naozaj veľmi, najradšej by bol umrel. Zastrelil sa v devätnástich, hneď ako získal pištoľ. Tak to bolo.

Ostatní vraveli, že je sebecký. Vraveli to o každom, o samovrahoch, o boháčoch, o modeloch a o vdovách. A keď som sa ho spýtala, či za mnou príde, povedal, že áno. Ale aj tak sa zastrelil. Je to sebecké? Podľa mňa nie. A ostatní vraveli, že bol pod vplyvom alkoholu, drog, že fetoval, že kradol, že šikanoval deti a bil dôchodcov.

Toto je moje najtajnejšie tajomstvo.