Poviedka: Havrany

Je prítmie a svietia iba pouličné lampy. Bzučia, hrmia, pradú. Sú dosť osamelé a mŕtve, pomyslela si. Pohladila si jazvu na bruchu. Každým dňom sa jej zväčšovala. Siahala od ľavého prsníka až popod pupok. Včera bola o polovicu menšia. Keď sa jazva dostane ku krku, ostane jej len zopár hodín života. Tam sa jazva otvorí, začne krvácať, hrubnúť a naberať na váhe. Začne sa omotávať naokolo a škrtiť. A krk sa zlomí. Prirodzene. Stiahla ruku z jazvy. Lampy mrnčali, drkotali a vydychovali. A na nich sedeli havrany s popálenými nohami. A dolu pod nimi, na zemi, ležali krvavé havrany a cvakali zobákmi.

Poviedka: Pre S.

Dotýkala sa ma jedným prstom, keď bola nervózna a vystrašená. Chcela by som jej darovať ktorýkoľvek kúsok mojich končatín, ak by sa jej niekedy stala nehoda.

Poviedka: Hnus

Je ich šesť, či sedem, a jedna z nich je aj Markéta. Vykrikujú:
"Som tu.“
„Vidíš ma?“
„Keď som bola ešte malá Markétka, v izbe ktosi hádzal taniere a narážali do stien.“
Žiaľ, neviem sa o nich poriadne postarať. Bojím sa ich objať. Bojím sa, že zo mňa vysajú vodu, krv a očné bielka.

Keď sme spolu ja a Markétka, je to koniec sveta. Obloha je žltá a horúca. Prší a neprší, zem je tvrdá, na stene kachličky, naráža do nich čelom. Vraví: "Som zúfalec, pretože každému vravím, že som zúfalec. Krvácajú mi bedrá a môj mozog skáče……ako lopta."

Je dosť mimo. Nevníma ma. V očiach, v čele, v kútikoch úst, tam všade má smútok, rozdáva ho na všetky strany. Moja drahá Markétka, mám ju veľmi rada a nikdy ju neopustím.