3. 5. 2011

Poviedka: Nasávač

Počuť ich až sem. Trasú bokmi. Namiesto hrdzavých kolies vytŕčajú hladné ústa, cvakajú zubami, hryzú a kúšu a okolo nich je samozrejme (samozrejme) veľká kaluž krvi. Vôbec to však nevyzerá ako krv, ale ako niečo zlé. Niečo, čo treba rýchlo umyť, kým to nainfikuje okoloidúcich zvedavých občanov.

Nerozumiem Vašim rituálom, kričím na nich. Nikto neodpovedá, ale z tváre sa im dá čítať. Treba nasávať tú atmosféru, kým je smrť ešte v ovzduší. Až potom sa pomaly pohnú, ako múmie. V tvárach neprítomný pohľad a spokojný úsmev. Ľudia bažiaci po nešťastí.

Nasleduje päť či šesť myšlienok venovaných tomu pod koľajnicami.

Milý Bože, keď tam hore hráš karty o naše životy, podvádzaj občas. Prosím. A zachraňuj tých, čo treba zachrániť a zatracuj tých, čo treba zatratiť. Ostatných nasávačov si nevšímaj a nechaj ich nasávať.