Poviedka: Ako to chodí

Bolo asi pol tretej nad ránom. Na dlážke boli rozliate rôzne tekutiny, ľudia v tom plávali. Príliš veľa ľudí, ktorí pre mňa absolútne nič neznamenajú. Keď ich pozorujem, zdajú sa mi takmer priesvitní. Asi ako tiene. Hnusné, strašidelné tiene. Občas na mňa hovoria. Pozerám sa na nich znechutene, pričom ležím na dlážke, v rukách mám fľašky, alebo cigarety, alebo fľašky aj cigarety, alebo iné veci. Niektorí ľudia ma desia. Zväčša majú široké ústa a sú oblečení vo farebných šatách. Ako klauni. Raz sa aj vy načisto zbláznite. A budete dávať neslušné návrhy vedľa sediacej dôstojnej dáme v električke. Ona sa usmeje a pôjde za vami. A požiada vás, aby ste si odložili vaše kufríky. A rukavičky. A košieľky. Požiada vás, aby ste sa celí poskladali do klbka a ona vás opatrne uloží do skrine s voňavou nálepkou proti moliam. Tam – no hej – tam vám bude dobre. Pane Bože, ako vám len bude dobre!