Poviedka: Pritučný plyšový medveď

Operácia bola rýchla. Nádor odstránila amputovaním nohy. Otvorenú ranu v bruchu, ktorou mu vyberala prebytočný tuk, sa jej nechcelo zašívať. Vo vedľajšej izbe mu už C. kope hrobček v kvetináči.

Tým sa všetko vysvetlilo, že?

Poviedka: Zajac musel umrieť pre módu

Jeden zajac musel umrieť, lebo behal po lúke bez šiat. Iba tak, v srsti. Nehanebnosť. Myslím, že ho ktosi zastrelil. A keď tam ležal, zastrelený, krvavý.. Ležal tam zastrelený a krvavý. A krvavý a zastrelený.

A keď je už každému jasné, že nie som v poriadku, zrazu poviem niečo múdre. Také normálne.

A potom, o pár minút, znova rozprávala o tom debilnom mŕtvom zajacovi. Strašná krava.

Poviedka: Pôjdeš do pekla!

Útržky o nekalých myšlienkach

-Niekedy mám nekalé myšlienky. Špinavé. A niekedy nie.

-Keď mám nekalé myšlienky, mamička mi hovorí, že pôjdem do pekla.
-Moje nekalé myšlienky ma ničia, vybuchujú v hlave.

-Chcem aby odleteli, ale oni proste ostávajú.
-Moje myšlienky sú špinavé, špinavé, špinavé. Špinavé.

Idiot
Ďakujem Martin, za to, že si idiot.

Aké to je
Osamelá, stará a unavená. Ako keď sa Claire prezliekla do kostýmu panny Márie. Vnútri páchla čiernotou.

Číhač
Číhal za rohom. Keď počul moje kroky, vystrel sa a oprášil si kabát. Nahodil falošný úsmev. Keď som sa k nemu priblížila, pozdravil ma. Vraví: "Psst, malá, neboj sa, kúpim tvoj smiech."
Pokrútila som hlavou. Zosmutnel a zosypal sa na zem. Počula som sa ako jeho hlava narazila na betón. Neotočila som sa a kráčala som k ďalšiemu rohu, za ktorým niekto číhal. Páchla tam krv.

Obojpohlavník
Ja a Obojpohlavník sme sa rozprávali iba krátko. Opýtala som sa, či je muž, alebo žena. "Som aj muž aj žena," povedal Obojpohlavník a urazene odkráčal.

Nakresli si úsmev
George si zvykol kresliť úsmev na papier. Jeho pery vyoperovali kedysi v osemdesiatych rokoch. Keď sa snažil usmiať, priveľmi ceril zuby a desil okoloidúcich.

Profesionál
Obchodník kúpil Kinder vajíčka v hodnote 200 Euro. Všetci sa mu smiali. A potom prišiel hladomor.

Poviedka: Štvorce

Cedric povedal, že nemám klamať, keď sa rozprávam so stromami. Taktiež povedal, že nemám nosiť krátke sukne, chodiť von keď sneží, odpočúvať ženské hlasy z jeho hlavy a tu červenú kapsulu, tú nech radšej jem aj dvakrát denne. Niekedy veci nedávajú zmysel, také obyčajné veci, ako komáre, postreky a krv na stene. Nedáva to vôbec žiaden zmysel. Smutné.

Poviedka: Vylomiť si zuby

Je potrebné vylomiť si zuby v tomto poradí: pravý horný hryzák, dve stoličky (akékoľvek), opäť pravý horný hryzák (vieme, že prvýkrát sa vám ho nepodarilo vylomiť).

My vieme všetko. Zatiaľ čo vy neviete nič. Tak to chodí.

Poviedka: Rebríkom až na mesiac, kde električky nezrážajú malých chlapcov

Venované opäť koľajniciam a tým, čo na nich boli prekrojení.

Čo je smutné, čo je sebecké a čo je dôležité
Tak opäť: "Ahoj. Volám sa C. a často myslím na smrť. Bojím sa jej a zároveň mi pripadá ako jediné riešenie. Smutné, ktosi by povedal sebecké, ale je to iba smutné."

Nech už je pokoj
Už sú to tri roky. Dúfam, že keď zavrieš oči, vidíš dúhu. A všetky svoje zlé spomienky môžeš preniesť na mňa, viac sa nebudem sťažovať, že mám zlé sny a že ma bolí brucho. Že sa bojím. Viac už nie. Prenes ich na mňa prosím, som tu pre to.

Si zlý, miláčik, a to ma dráždi
Som zavretá v práznej, sklenenej fľaši. Hore je korkový štupeľ. Hrdlo je úzke, no zvyšok je masívny. Keď som unavená, môžem si aj ľahnúť. Sklo sa mi občas otlačí na líce. Keď som smutná, zatancujem si. Tu vnútri je ticho. Matne si spomínam, ako znie melódia. Dvíham ruky a jemne nimi zakrútim, ako keby melódia znela veľmi, veľmi ďaleko. Občas akýsi veselý človek zatrasie fľašou. Smeje sa. Väčšinou sa potom udriem do hlavy a upadnem do bezvedomia.

Si múdry, miláčik, a to ma dráždi
Som zavretá v krabici od topánok. Je tam tma. Neviem, čo sa deje vonku. Zato tu vnútri sa nič nedeje. Chorľaviem. O chvíľu nebudem schopná chodiť. Vyčerpáva ma, keď sa musím zasmiať. Občas sa tu totiž dejú smiešne veci. Nerobí to dobre mojej pečeni.

Zlý, zlý človek
Smeje sa pomaly, pomaly a kruto:
Ha...................ha.......ha
Ha. Ha. . . Ha. . .
Ha.
Ha.
Ha.

Ostrov
Na ostrove je žena a hovorí: "Ahoj chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť."
Niekedy prestane, keď sa jej zdá, že by to mohlo byť dobré. Vtedy prichádza Jazmína Rozkošná a udrie ju bičom po chrbte. A tak to ide ďalej.
Ahoj, chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť. Chcem zomrieť.

Poviedka: Máme radi nedeľu

V nedeľu som sa osem hodín krčila pod posteľou. Potom som vyšla na chvíľku von, bola zima. Čo by sa stalo, keby som vypila ortuť v teplomeri? Myslím, že môj žalúdok už nemôže bolieť viac ako teraz. Prečo to tak strašne bolí? Prečo sa všetci okolo mňa dokážu smiať, odkiaľ na to berú silu?

Rada by som si ľahla. Keď zavriem oči, namiesto tvojej tváre vidím kladivo. Tlčie, tlčie, tlčie, tlčie.

Poviedka: Zoznámte sa so svojim vyciciavačom

"Ahoj. Som Marvel a som človek, ktorý vyciciava tvoje vnútro," povedal raz Marvel, keď sme sedeli na lavičke v parku. Neviem, prečo mi to povedal. Už dávno som ho poznala a vedela som, že mi vyciciava vnútro. Asi mal nejakú potrebu oficiálne mi to oznámiť.

Poviedka: Pred...posledná

Poďakovanie na začiatok
Skunkovi, aj keď to bol hnusný smradľavý skunk, pretože je to fakt dobrý skunk a zaslúži si byť šťastný.
Robkovi, ktorý mi povedal o tom, ako právnici spracúvjú mŕtvoly a teraz niekde sedí v kancelárií a píše záznam o súdnom procese medzi farmármi, ktorí sa nezhodli na množstve jačmeňa.
Cedricovi, pretože nebral život vážne a aj napriek tomu mu sršal z očí (ten život).
Tebe, pretože ti nemám za čo ďakovať.

Hudba
Halou znie hudba. Taká bodajúca, pri ktorej si uvedomíte, aké ťažké je v skutočnosti vaše telo. Akí ste len ochabnutí a slabí. Ale keď si to uvedomíte, zrazu ste pokojný, pán Cedric. Ľahnete si len tak na chodník. Žiaden oblak vás nezatieni, šíri sa vôňa hmly a slnečné lúče na lícach príjemne hrejú. Usmievate sa. Úsmev pomaly prechádza do šialeného rehotu. A krik. Mreže, clony. Tak už si ľahnite, pán Cedric. Už je čas. Počujete?

Keď si mi prvý krát zavolala
Keď si mi prvý krát zavolala, tancovala som s opicami v Nikaragua.

No a čo
Nezapadla som do skutočného sveta, ale v tom svojom vymyslenom sa celkom vyznám. Tak sa ho snažím vydáviť von, nech sa stane skutočným. Nie je to tá najpríjemnejšia cesta, ako si splniť sny... Ale mňa aj tak vždy bolieval žalúdok. Dve muchy jednou ranou, poviete si.

Vlk a ryba (v tme)
Akosi podivnou zhodou okolností sa stretli vlk a ryba (v tme). A ja som z toho mala vážne psychické problémy. Hú.

Keď si mi druhý krát zavolala
Keď si mi druhý krát zavolala, tancovala som s opicami v Mississippi.

Predslov číslo 42
Kde si? Som na púšti. Za mnou stoja všetci. Pozerajú tým istým smerom ako ja, ale predsa vidia odlišné veci. Ja som na púšti, kde je ticho, obloha je tmavomodrá, piesok je studený a fúka príjemný vánok. To je klam. A oni vidia pravdu. Vidia, aká je púšť v skutočnosti bezútešná, vyprahnutá, prázdna. Smädná a mŕtva.

Vomb
Cedric kľačí pri Markétke a snaží sa jej nahovoriť, že dieťa, ktoré nosí pod srdcom, nie je jej. Rozhovor prebieha asi takto:
"Je to moje dieťa, je v mojom bruchu."
"Nie, nie je."
"Aha, vlastne áno, máš pravdu."
Potom sa dlho smejú.

Psi, psy
Niektorí psov obdivujú pre ich vernosť. Iní ich strieľajú do hlavy a podávajú v nedeľu ako hlavný chod.

Keď si mi tretí krát zavolala
Keď si mi tretí krát zavolala, tancovala som s opicami v Belo Horizonte.

Mám otázku na Boha
Bože, prečo ma tak strašne bolí brucho? Prečo každú noc, prečo každé ráno? Prečo tak veľmi? Prečo mi nič nepomáha? Tak strašne ma predsa nemôže bolieť iba preto, že som blázon. Už to dlho nevydržím, naozaj nie. Nevidíš, ako sa cerím, ako mi z krku vyteká žalúdočná kyselina, ako sa snažím vytrhnúť si žalúdok von z tela? Vari to, dočerta, nevidíš?

A Boh mi dal odpoveď
Keď zostupoval z nebies až ku mne, naokolo sa ozývali slávnostné fanfáry. Všade plno svetla, veď to poznáte. Anjeli, konfety, zostupoval pomaly a majestátne. Zastal mi centimeter od tváre a hudba utíchla. Povedal: "Kašlem na teba. Nech si ten žalúdok, pre mňa za mňa, aj vyrveš."
To presne povedal a odpakoval sa naspať na oblohu.

Poviedka: Parazit

Na drevenom lopári má prichystané prísady na krájanie. V hrnci na sporáku vrie voda. Vezme najväčší nôž, aký ste kedy videli. Začne krájať. Najprv mrkvu. Celú ju pokrája na rovnomerné kolieska. Zemiaky. Krája ďalej. Berie petržlen. Cibuľu. Papriku. Pokrája si prst. Nekričí, usmieva sa. Ukazovák. Potom palec. Prostredník. Malíček. Prstenáčik ako posledný. Na úhľadné, rovnomerné kolieska. Strasie ich z lopárika do hrnca. Krvácajúcu ruku utrie do nočnej košele a jemne zašvitorí smerom k obývačke: "Ach dámy, večera je hotová."

Poviedka: Ako sa stať bláznom

Existuje stodvanásť zaručených spôsobov, ako sa stať bláznom. Prvým a najúčinnejším je začať súdny spor s Bohom.

Cedric sedel za svojim stolíkom a nudil sa. Kanceláriu mal vo vysokej veži, ktorá bola celá zo skla. Keby chcel, mohol by sa celý deň pozerať cez obrovské okno von. To bolo však to posledné, po čom túžil. Keby chcel, mohol by preraziť sklo a skočiť dolu. Aj tak by to nepomohlo.
Na dvere zaklopal spotený muž, ktorý mu robil sekretárku.
"Ten najnovší mŕtvy chce zažalovať akéhosi Boha," vykoktal a utrel si čelo.
Cedric otvoril jeden zo spisov, ktorý mal pohodený na stole. Chvíľu ho čítal, otočil stranu, čítal ďalej, zavrel spis, pokojne sa zasmial a spýtal sa:
"Kto je to preboha Boh?"
Sekretárka sa rozpačito poškriabal na brade. Nebol nervózny iba z toho, že sa stalo niečo neočakávané, ale najmä z faktu, že sa ho vôbec niekto na niečo opýtal. Odpovedať nebolo práve jeho parketou. Vlastne odpovedať niekomu bola jeho najneobľúbenejšia činnosť. Nakoniec sa zaprel a s trpiacim výrazom v tvári odpovedal: "To neviem. Ale ten nový mŕtvy robí rozruch. Je dosť agresívny a trvá na tom procese. Ach bože! Prečo ja? Ja som nechcel túto prácu!"
"Tak mi ho sem priveď," povedal Cedric, ignorujúc Sekretárku tak ako vždy.
Sekretárka s povzdychom odišiel z kancelárie.

Cedric bol riaditeľom posmrtného okrsku Bratislava a okolie. Bola to nudná práca. Jednotvárna. Keď niekto zomrel na území Bratislavy a okolia, putoval do posmrtného okrsku Bratislava a okolie, kde čakal v obrovskej bielej hale v rade. Väčšinou tam nebolo veľa ľudí. Zriedkakedy sa stala akási nehoda alebo masová vražda a v rade sa zoskupilo väčšie množstvo. Mŕtvi sa vždy ohlásil pri okienku kde si prevzal svoj osobný spis a prešiel bránou do medzipriestoru, kde ho čakal Sekretárka. Ten mu venoval tak päť-desať minút. Rozprávali sa najmä o pôvode mŕtveho a či si želá byť zaradený do posmrtného okrsku Bratislava a okolie, alebo chce byť preradený inam. Boli to všetko len formality. Na preradenie mali aj tak nárok iba cudzinci a tí mŕtvy, ktorí mali už zosnulého partnera alebo dieťa v inom okrsku. Sekretárka mŕtvemu všetko povysvetľoval, oboznámil ho o stave jeho predkov, kde sa nachádzajú a kam má ísť on. Mŕtvy sa potom odobral z medzipriestoru do príslušného okrsku. Jeho spis potom Sekretárka zobral k Cedricovi, kde ho Cedric založil do priehradky a ďalej sa nudil.

Sekretárka priviedol dneštného mŕtveho k Cedricovi a s fukotom a vzlykom sa odpotácal z kancelárie.
"Vy ste ten Boh?" spýtal sa začudovane mŕtvy.
"Nie, ja som Cedric a som riaditeľom posmrtného okrsku Bratislava a okolie."
"Kde je Boh?" dožadoval sa mŕtvy.
"Kto je Boh?" odvetil pokojne Cedric.
Mŕtvy ho ignoroval a pokračoval: "Chcem žalovať Boha. Takto som si teda posmrtný život nepredstavoval."
"Viete, že ani ja?" zasmial sa Cedric a dodal: "Zvyknete si. Každý si zvykne."
"Ja teda nie a chcem žalovať Boha!"
"Kto je Boh?" zopakoval Cedric otázku.
"Chcem ho žalovať!" vrieskal mŕtvy.
Cedric si vzdychol.
"Nebojte sa, zvyknete si. Každý si zvykne," povedal ešte raz a odprevadil skučiaceho a vrčiaceho mŕtveho k dverám, kde čakal ufučaný Sekretárka.
Cedric sa zasmial. Celé to nemalo zmysel. Sadol si za stolík a zvyšok dňa si mumlal: "Boh. Boh...kto to len môže byť? Myslím, že som to meno niekde počul. Ale ani za boha si neviem spomenúť, kde."

Existuje stodvanásť zaručených spôsobov, ako sa stať bláznom. Posledným a najmenej účinným je začať súdny spor s Bohom až po smrti.

Poviedka: Osamelá žena

Bola jedna žena, ktorá málokedy prehovorila. Nemala priateľov a cítila sa osamelo. Doktor jej poradil, aby si nahlas vravela veci, ktoré práve robí. Vysmiala sa mu. Bola osamelá, ale nie bláznivá. Tak to povedala.
O pár dní, či rokov, mohli ste ju vidieť a počuť ako chodí po byte. Ako kráča do kuchyne...
"Kráčam do kuchyne."
...zohne sa a zdvihne handru...
"Zohýbam sa a dvíham handru."
...utrie veľkú mastnú škvrnu na dreze...
"Utieram veľkú mastnú škvrnu na dreze."
"Umývam handru, vyzerá odporne. Hádžem ju do umývadla."
"Som unavená a asi si pôjdem ľahnúť."
"Kráčam do spálne."
"Ľahla som si do postele a zhasínam svetlo. Zajtra bude sobota."
"Dobrú noc."

Poviedka: Mmmah

(v pozadí hrá pohodová hudba, ste na pláži, bubny, bendžo, kokosy, bikini)
Cedric bol ten typ doktora, ktorý pri nevýslovnej radosti vydával citoslovcie, konkrétne "mmmah".
"Mmmah, pán Novák, tak čo, zase ste sa pokúsil o samovraždu?"
Cedric si veselo obzeral pána Nováka, ktorý skleslo sedel na stoličke oproti nemu.
"No hej," zahanbene mrmlal pán Novák.
Cedricov úsmev sa ešte zväčšil. Nadšene zatlieskal.
"Mmmah, aký nový nekonvenčný spôsob ste vymyslel tento krát?"
"No zas to čo minule."
"Takže to máme váš jubilejný dvánasty pokus o samovraždu!"
"No hej."
"Mmmmmmmah!"

Poviedka: Kukla

Anabele cez noc vyrástla na chrbtici kukla.

"Nenávidím ju," povedala Anabela, "a ak by som mohla, vytrhla by som ju z mojej chrbtice a rozdriapala na milión kúskov."

V jeden deň Anabela zomrela. Kukla odpadla z jej chrbtice a skotúľala sa k mojim nohám.

Poviedka: Dievčatá s puškami

Argentínska telenovela
Pán R. zbieral manželské vtipy. Najmä také, kde si robili posmech zo ženy. Po večeroch, okolo ôsmej-deviatej, ich čítal svojej manželke. Každý deň. Hádzal do nej papuče. Bil ju novinami, ale iba jemne. Potom mal príjemné sny.

Metafora o rane
Keď sa zobudila, zistila, že nad kolenom má odpornú, ohyzdnú ranu. Nadmerne veľkú, striekal z nej prúd krvi.
"To je zlé," pomyslela si. Tento deň sa nezačal práve najlepšie.

Rozhovor s Bohom
V južnejšej časti akejsi bezvýznamenj provincie začali týmto dňom povodne. Pani Mucha, mala vtedy osemdesiatdva rokov, plávala v bahnistých a zúrivých vodách popri streche svojho domu. Pravou rukou sa držala kusu prehnitého dreva a ľavou rukou hrešila smerom k nebesiam, rozprávajúc Bohu nie práve najpríjemnejšie veci. Občas sa otočila a naštvane zrevala: "Si v poriadku, Chuan?"
"Áno, matka," zreval na ňu jej syn, ktorý sa plavil za ňou pridržiavjaúc sa starej pneumatiky. Obaja vyzerali dosť otrávene. Pani Mucha otočila hlavu naspäť k nebesiam a pokračovala v oduševnených nadávkach.

Piatky boli najhoršie
Nemocnica bola veľká. V noci bola sranda. V tme ste počuli, ako žalúdky vašich spolubývajúcich trávia tabletky na spanie. Jemne skučali, ohromne vtipný zvuk. Piatky boli najhoršie.

Polovične plešatý
(hahahaha)

Poviedka: Továreň na výrobu zdravých ľudí

Mesto sa zmenilo. Nové, hypermoderné nemocnice majú prevratný systém liečby. Zaručene funguje.

Prevratný systém liečby spočíva v tom, že ordinácia lekára má dvoje dvere. Na jedných dverách je nápis "chorí" a na druhých nápis "zdraví". Pacienti vstupujú cez dvere s nápisom "chorí". Vychádzajú dverami s nápisom "zdraví". Pôsobí to efektne. Ako továreň na výrobu zdravých ľudí.

Helgha-Antijablko bola nepríjemné stvorenie. Mala hladkú tvár, vpadnuté oči a rozgniavenú papuľu. Žiadne zuby, ani krk, plazila sa po chodbách zväčša nahá. Mala slabé, tučné telo. Bola považovaná za nižší druh červa.

Pozn.: Vyšší druh červa, napríklad dážďovka, sa od Helghi-Antijablko odlišoval tým, že človek k nemu teoreticky dokázal prejavovať emócie. Človek dokáže nenávidieť dážďovku, dokáže rozšliapnuť dážďovku, dokáže sa zamilovať do dážďovky. Helgha-Antijablko nespôsobovala v človeku žiadne emócie.

Helgha-Antijablko sa vplazila dverami s nápisom "chorí" do ordinácie a vyliezla na stoličku. Plakala, očividne prežívala žalúdočnú nevoľnosť. Doktor sa na ňu pozrel a čosi si zapísal do notesu.
"Hmm, hmm, nepríjemné pocity, hmm, hmm, áno," mrmlal si doktor. Skúmavo si prezeral, čo práve napísal. Potom vykríkol: "Je to jasné!"
Opäť čosi zapísal do notesu.
"Budete tri krát denne jesť tieto zelené tabletky. Vyhýbajte sa stresu. Nevychádzajte na slnko. Neoblizujte si prsty. Ste ďalší úspešne vyliečený pacient! Brilantné! Východ je tamto," povedal doktor, pričom tón jeho hlasu sa počas vety trikrát zmenil.
Helgha-Antijablko zosadla zo stoličky a pomaly sa plazila k dverám s nápisom "chorí".
"Nie, nie, nie," zahriakol ju doktor, "vychádza sa tamtými dverami."
Ukázal na dvere s nápisom "zdraví".

Televízia v izbe ostala zapnutná. Na obrazovke sa objavil hlásateľ v ružovom svetri. S dokonalým úsmevom na tvári oznamoval: "Vďaka prevratnému systému v nemocniciach dnes všetci pacienti odchádzajú domov zdraví."

Pozn.: Táto poviedka má nesmiernu umeleckú hodnotu.

Poviedka: Spomienka na deti z Modrej zeme

Bol to starý, práchnivejúci most. Kedysi býval modrý. Dalo sa to rozpoznať podľa vybledlej, padajúcej omietky odporne modrej farby. Pod mostom bol vstup do kanálu, okolo ktorého bolo veľa špiny a navlhlých kartónových krabíc. Vietor zavíjal. Nebol to pekný pohľad, keď spod mosta cez otvor v kanále vyliezlo päť detí.

Poviedka: Žena typická

Katarína je žena typická. Má veľkú a veselú rodinu a v jej maternici je príjemne teplo. Jej prsia nie sú príliš ťažké, neprekážajú jej pri práci. Má ostrý jazyk, no v jej očiach svieti čosi jemné.

Spomienka na ňu je slaná a boľavá. Drôtikmi mi otvárala očné viečka a nútila ma utierať krv zo zeme mojimi vlastnými mihálnicami. A potom ma objala, pretože sme priateľky. Tak veľmi som ju ľúbila, že by som vymenila svoj život za jej šťastie.

Poviedka: Orechy

Charlie, čo pracoval v McDonalde, mal tik v oku. Minulú sobotu mal celý deň dobrú náladu, na každého sa usmieval. Večer pobehoval po mokrej podlahe, kričal na zákazníkov a strčil hlavu do horúceho oleja na hranolky. Vtedy sa začala sranda. Inak to bol zdvorilý človek, dodržiaval hygienu a nerád sa ukazoval nahý.

Keď sa Katarína zľakla, bzučala. Ako osa, alebo mucha. Ale nie včela! To, preboha, nie! Na včely mala alergiu. Nepríjemná vec, tá alergia. Občas smrteľná, keď má človek smolu. Keď povedala "áno", znamenalo to "nie". Ak povedala "nie", znamenalo to "dúfam, že umrieš dlhou a pomalou smrťou, ty vyblednutý zasran". Zásadne nehovorila číslice. Ukazovala ich prstom. Čísla nad desať pre ňu nemali zmysel. Boli úplne zbytočné. Človek musí byť bystrý, aby to pochopil.

Poviedka: Tri nahé ženy

Posledné dni mi boli inšpiráciou tri nahé ženy. Zvŕtajú sa predomnou, ukazujú aj to, čo sa nemá. Pohrozím im, vynadám im a pošlem ich do ich komnaty, nech sa oblečú. Potom sa snažím zaspať, nech mám chvíľku pokoja. No vidím ich aj v snoch. Tancujú mi, otŕčajú svoje nahé pahýle, chichocú sa. Ničia moje vnútro, vykrúcajú krk mojej duši. Nehanebnice!


Moja duša vyzerá ako kúsok odratej, zoschnutej kože, vysiaci z konečníka. Kýve sa zo strany na stranu a čochvíľa odpadne. Je to len kúsok rozdrapenej kožky, maličký, smiešny kúsok. Úbohé!

Poviedka: Spaľovňa

Sedím v spaľovni. Je to moja práca. Pridávam do pece zvyšky nepotrebných vecí. Dovážajú mi ich v nákladných autách. Nábytok, staré knihy, lístie, všetko spálim. Dávam ich do pece lopatou. V komôrke pri peci mám ukrytých zlých ľudí. Na lopatu sa mi zmestia až dvaja. No keď som nahnevaný, spálim aj piatich naraz. Nikto však nevie o mojom tajomstve. Myslia si, že pálim staré drevo. Ak by na to prišli, zbičovali by ma obuškami. Nikto však ku mne nechodí, v spaľovni som väčšinou sám.

Áno, niekedy sa cítim osamelý. Vtedy prikúrim v peci a schúlim sa v kúte.

Poviedka: Smutní

13. Január

Dnes začína veľká očista, kde sa zbavíme smutných ľudí. Všetkých sme pohádzali do jednej priepasti. Väčšina pád neprežila. Tí, čo prežili, zomrú hladom.

24. Január

Všemocný Bože! Tí, čo prežili, začali zo zúfalstva obhrýzať mäso z mŕtvych v priepasti. Desia ma ich praskajúce kosti. Na okraje priepasti začali krvou písať akési kliatby. Neustály nárek a smrad šíriaci sa z jamy nám v noci nedá spávať.

25. Január

Rozhodli sme sa jamu zasypať zemou. Tých pár, čo ešte žili, pochovali zaživa. Bol som tam pri tom. Dlho som tam stál a smial som sa. Už ma nebudú stašiť v snoch, už nebudem vídať ich vychudnuté ruky. Na vrch sa položil obrovský plochý kameň, do ktorého vyryli nápis: "Na tomto mieste sa nikdy nestalo nič zlé."

Sú smutní. Poznám ich. Vídam ich často, chodím na rovnaké miesta ako oni. Máme čosi spoločné a čosi rozdielne. Keď plačú, chcem ich objať a utešiť. Moje ruky však ostávajú ochabnuté. Nevládzem pomôcť im, ani sebe.

Poviedka: Elektrická matka

Žijem v klietke. Je tam veľa svetla. Svieti aj v noci, pre istotu. Na dlážke sú elektrické káble, napojené na lampy. Občas sa o ne potknem. Potom som chvíľu rozrušená.

Pred moju klietku vtĺkli ceduľu s nápisom: "Pozor, psychicky narušená myseľ."

To preto, aby sa malé deti nebáli, keď chodia v nedeľu s rodičmi na prechádzku popri mojej klietke. Chodia si ma obzerať. Občas mi ktosi spoza mreží hodí suchár. Nesmelo ho schmatnem a odbehnem do zadného kúta. Zhrbím sa, aby ma nikto nevidel. Pomaly si vkladám kúsky jedla do úst a žujem ticho, aby to nepočuli tí, čo sa skrývajú v strede mojej klietky. Keď začujú, že mám jedlo, schmatnú ho. Vyhodia ho von. Zakazujú mi jesť.

Poviedka: Kto je v izbe sám

Som v akejsi izbe, kde je všetko drevené. Je tam stôl, tri stoličky, malé okno, zrkadlo a podlaha vŕzga, aj keď po nej nikto nechodí. Dverami vojde Pani Mucha a udiera ma do hlavy kovovou tyčou. Sadne si na jednu zo stoličiek a vraví: „Pozrite sa do zrkadla, Lenka. Máte desivú psychózu.“
Pozerám sa na svoje telo. Je mi fajn. Sadnem si oproti Pani Muche. Ukazuje na poslednú prázdnu stoličku. Vraví: „Na tejto stoličke sedí váš žalúdok.“
„Ahoj žalúdok,“ hovorím. Neodpovedá.
„Ako sa máš? Bolí ťa niečo?“
Neodpovedá.
„Prečo ma tak trápiš?“
Žalúdok len ticho sedí.

Zobúdzam sa. Ktosi ma neustále udiera do hlavy kovovou tyčou. V pozadí počujem krik. Stalo sa niečo zlé. Určite sa stalo niečo zlé.

Poviedka: Retardácia

V nedeľu večer sa zúčastnili rodinného pikniku dvaja členovia - ja a mucha. Nebo bolo čierne a ja som sa bála, že ju muchu rozpučím. Keď už ju mám rozpučiť, nech je to v hneve. Bude sa mi vysmievať a ja tlesknem.

Mucha sa mi smeje. Smeje sa očami. Lepkavým jazykom ich oblizuje. To je znak, že nemá zlú náladu. To sa často nevidí.

Čosi ti vyteká spoza spánkov, hovorí mi. Utriem si hustú tekutinu.
"To nič nie je. Možno nejaká hlúposť. To bude dobré."
Nastane ticho, ale nie úplné.

"Počejete zvuk týchto hodín?" pýtam sa muchy a k uchu jej prikladám staré hodiny s koženým rámom. Mucha načúva, smeje sa. Vraví, že počuje hudbu. Je v nich duch, je tam schovaný už pár storočí a vraj je mu tam tesno.
"Ako ho pustím von?"
Mucha zneistie. Zabzučí. Tykadlom ukáže nepeknú grimasu. Vraj to nesmiem, vraj tým všetko pokazím.

Poviedka: Pomôž mi

Duše

Vidím zelenú farbu, tváre zlých ľudí, skrútené prsty, vriace rebrá, oranžové rany a odtlačky zubov na detských rukách. Občas, keď v bruchu a na lícach cítim tlak, prerežem si kožu nožnicami. Posledné dni rýchlo slabnem. Ešte mám niečo, čo ma núti každý deň otvoriť oči. A bojím sa, že stratím aj to.

...Vonku sa hrali deti. Počula, ako volajú: "Kde si?"

Nepekná vec

Stala sa nepekná vec. Ktosi odhryzol kúsok z hlavy mojej bábike.

Poviedka: Pravá ruka je úplne uvoľnená a príjemne teplá

Všetko ostatné je len kulisa.

V predposlednej poviedke som musela čosi tušiť, keď som k decembru pripísala otáznik. Zavieram oči. Okolo je pokoj, kľud. Zo žíl mi vyteká krv, do skúmaviek. Tekutiny z brucha, úst, očí. Do skúmaviek. Všetko ostatné je len kulisa.

Pravá ruka vám oťažieva. Pravá ruka je ťažká. Pravá ruka je príjemne ťažká.

Na obrázku sú akési machule. Čierne, čiernočervené a potom akési farebné. Čo vidíte? Krvavú panvu. Hryziem si do jazyka. Vidím lúku, kvetiny, strom. A všetko je fajn. Krúti sa mi hlava. Som unavená. Prehĺtam.

V brušnej dutine cítite príjemné teplo. Brušná dutina sa zahrieva.

Otvorím oči. Poobzerám sa okolo seba. Na svetlooranžovej pohovke sedím ja, ty, ona, ona a náš imaginárny priateľ Lacko.

Dýcha mi to. Dýcha mi to.

Poviedka: V skratke

August - Dotknúť sa dna
Bolo pravé poludnie. Možno to bolo neskoro večer. Zdalo sa nám, že je najvyšší čas oddýchnuť si. Na koberci boli monštrá, duchovia, démoni. V strede ich bolo najviac. Na kraji sedeli dvaja ľudia. Hovorili: "Vydrž to."
Vo vnútri sme si však všetci mysleli, že je pravdepodobnejšie, aby sa čosi také stalo podvečer. Nikto nevidí démonov ráno. Absurdné!

September - Nová nádej
Som niekto, komu veríš. Mám štyri dobré vlastnosti. Mám obstojné postavenie v spoločnosti. Dokážem si robiť žarty sám zo seba. Sebecký som iba niekedy. Nerobím čudné veci. Rozhodujem sa správne. Vážim si sám seba, občas i druhých. Som rozhodný. Raz budem bohatý. Uznaj, že je to viac ako pravdepodobné.

Október - Začiatok zlých vecí, alkohol, nožíky, smútok
Pani Doris: "Ľutujte ma. Mám ťažký život, vidíte?"
Pani Doris ukáže prstom na svoj život. Aby všetci videli. Tí v zadných radách vstávajú zo stoličiek. Tlieskajú. Plačú.

November - Posledné sily
V novembri zomrelo mnoho ľudí. Neboli mi blízky. Neviem, ako sa ich dotýkať. Chodili pomaly dokola, s rukami vzpriamenými a svojimi vysychajúcimi očami mi chceli niečo dôležité povedať. Za pár minút padli na zem. Ako len mohli zvládnuť toľko bolesti, pýtala som sa. Prešli ohňom, bola im zima, ich mäso starlo a pokožka schla, bolo to iba zopár sekúnd a potom večnosť. A spomienka na pani Doris a jej ťažký život. Ako len mohla zvládnuť toľko bolesti?

December - ?
Mala som problémy v žalúdku. Kdesi v pravej hornej časti hlavy mi našli nejakú nepríjemnosť. Vraj to ide ľahko odstrániť. Len treba chcieť? - len treba chcieť. Potom neskôr som spoznala mnoho iných ľudí, ktorí nezvládli jednu, dve situácie a už nedokázali vstať z postele. Už bolo neskoro, keď som bežala hore na kopec. Utekala som pred tými dvoma, čo vraj videli démonov. Chceli, aby som prestala dýchať. Neustále kričali: "Absurdné! Absurdné!"
Nedostanú ma.
Len treba chcieť - len treba chcieť?

Poviedka: Snívaj

18:09 - Slečna rozpráva o tom, akú radosť jej robia oblaky, môže ležať v tráve. Vidí vysoké domy, veľa ružovej a zelenej farby, ľudia sú dobrí, pestrí.
Príklad: Na končeku ukazováka jej sedí lienka. Zamáva krídlami a smeruje k slnku. Každý moment má inú vôňu.

22:04 - Slečna cíti, že steny jej krku a žalúdka sú vrelé. To je jediný pocit, na ktorý sa dokáže sústrediť. Má nechránený krk. Cíti, ako mrzne.
Príklad: Strhla sa víchrica. Lienka má jedno krídlo obhorené, druhé odtrhnuté. Stále však vníma. Akú vôňu mal ten moment, keď padala k zemi? Nebola to škorica, ani orgován, ani lesné jahody. Bola to odporná vôňa, zarývala sa do krku.

Som taká unavená, nevládzem otvoriť oči. A náraz do hlavy, cítim ho. Bolesť prúdi od zátylku ku končeku nosa. Videla som to v jednom zo slečniných mokrých snov.

Poviedka: Stav slečny Smithovej sa po osemnástej hodine zhoršil

"Dotýkaj sa ma tak, ako sme to videli v tom filme."
Slečna Smithová nevládze splniť túto požiadavku.
"Obleč si niečo podobné, ako mala tá žena v reklame na spodné prádlo."
Slečna Smithová nevládze splniť túto požiadavku.

Ďalej je mnoho požiadaviek, ktoré slečna Smithová nevládze splniť. Patria medzi ne:
"Buď nahá."
"Vráť sa naspäť v čase, súrne by som to potreboval."
"Si taká krásna."
"Nepi gin pred spaním."
"Spievaj."
Slečna Smithová nedokáže spievať. Možno má v krku červíky. Hryzú si cestičky popod jej kožou. Kedysi dávno, dávno som ju videla usmievať sa. Pozerala televíziu - vo večernom programe vystupoval pán v obleku a spieval zamilované piesne.

Slečna Smithová nevládze plniť vaše požiadavky. Jej stav sa totiž po osemnástej hodine veľmi zhoršil.

Poviedka: Cesta do čiernej krajiny

Začiatok - Moja duša
Stratila sa moja duša a myslím, že sa ju snažím nájsť. Žiť s myšlienkou na smrť, s obrazom tmy pod očami a neveriť v nekonečnosť je smutné. Tu kdesi sa začínajú a končia moje metafory. Sú nesmelé a vždy budú.
"No to je hnus," vraví Eva, keď dočíta moje slohy.
"Písala som to celkom triezva. Prázdne fľaše od vína potom skrývam v šatníku," dodám.

Cesta - Hľadač pravdy
Hľadač pravdy teraz stojí pred dverami. Za nimi je pravda a on sa bojí otvoriť.
Čo ak nebude taká, ako si ju predstavoval?
Zaslúži si ju vidieť?
Čo ak má v ruke nôž a v hrudi ukrýva chorý smiech?
Čo ak sa všetci dozvedia o jeho tajomstvách?
Jeho ruka sa triasla. Nemohol otvoriť sám. Spoza neho vyšla akási žena. Chcel sa spýtať, či ho sledovala, ale nepustila ho k slovu. Vravela: "Otvor, otvor, otvor, otvor, otvor..."
Nemohol zdvihnúť ruku. Ona otvorila dvere namiesto neho. Vošla do miestnosti a povedala: "Nepáči sa mi táto izba. Tu okolo cítim samé nepríjemné veci, napríklad mokrú srsť, hmlu a smrť."
Stál pred dverami. Bál sa vojsť, bál sa pozrieť.
Ona stála vnútri a bez prestávky opakovala: "Vstúp, vstúp, vstúp, vstúp..."

Cieľ - Jacob Night
Je zvláštne, ako úprimne dokáže nenávidieť. Zameria sa na jednu jedinú osobu a na ňu sústreďuje všetku svoju nenávisť. A tá osoba potom občas krváca z pórov a v noci cíti na krku tlak. A nikto nevie zistiť, čo sa deje a prečo sa zo všetkých stávajú blázni.

Poviedka: Vzdávala sa vždy ako prvá

Slečna Smithová nechce byť ako vy.

Slečna Smithová vraví: "Keď je okolo mňa veľa ľudí, nedokážem hovoriť. Cítim sa, ako keby ma udierali obrovskými drevenými kladivami, poprípadne sekerou či bičom. Udierajú ma najmä do krku, na zadnú časť hlavy, na líca a okolo miechy."

Nemám rada slečnu Smithovú. Keď je pri mne, predstavujem si, že ju udieram rôznym náradím, napríklad kladivom. Najmä do krku a okolo miechy. Aj na iné časti tela.

Poviedka: Podstatný biely jazdec

V mäsiarstve som pracovala asi dva roky. Pracovala som za pultom. Nešlo mi to. Tony mŕtveho mäsa, cítila som ich bolesť. V noci na mňa kričali. Vraveli: "Je to tvoja vina."

Z mäsiarstva ma vyhodili. Odrezávala som sliepkam nohy. Dolu v sklade, bola tam zima.

Nakoniec som sa presťahovala sem. Zdá sa, že je to akési bývalé veľkomesto. Cítim tu duchov, veríte mi? Okrem mňa tadeto občas prebehne biely jazdec. A ako tak prechádzal popri mne, pozerala som sa na jeho koňa. Predstavila som si ho stiahnutého z kože a porcovala som ho očami. Z mäsiarstva ma však vyhodili. Odrezávala som sliepkam nohy. Dolu v sklade, bola tam zima.

Poviedka: Koniec

Pán Víla? sa obzeral okolo seba. Vedľa neho bola veža s kovovým zvonom. Dvere boli zamknutné. Jediný spôsob, ako rozozvučať zvon, bolo hádzať do neho kamienky.
Vtom sa zobudil. Vzal zošit a napísal do neho: "Dnes sa mi snívala ďalšia príjemná nočná mora. Zdalo sa mi o horúcom kove. Ktosi ma škrtil. Všetko som prežil. Nechcem zomrieť. Zachovajte túto správu."

A na vrchole stojí pán Víla?, hľadí dolu a mŕtvolám pod sebou hovorí: "Ja vám všetkým vládnem."

Nasledujúce udalosti boli zmazané.
Vo vzduchu cítiť mäso.

Poviedka: Nádor, dva nádory

Krvácal na posteli, bol starý. Z jeho vnútra sa ozývali tenké hlasy: "Je to v poriadku, je to v poriadku, len si dávame večeru."
Tie malé hlasy mu odhryzli z pľúc, ostré zuby boli ich jedinou zbraňou. Boli hladné, neukojené ako mrznúce slnko. Boli unavené z tohto nekonečného obdobia. Jedno chladné obdobie strieda iné, chladné obdobie. A oni veria, že všetko má svoju príčinu presne tak slepo, ako ten starec verí tomu, že žiadna príčina neexistuje. Zbohom trpký deň.

Poviedka: Človeče, pane i bože

Venované koľajniciam.

My
Môj manžel je tón. V pravidelných intervaloch zapípa. Na koncoch studených prstov cítime (my), že teraz to pôjde. Ja cítim jeho a on cíti mňa. Ja mám ruky na jeho ramene a on sa dotýka svojich pŕs, svojich a nie mojich. Sebec!

Človeče, pane, bože
Konečná, vystupovať. Cestujúci v električke však zaspal. Ide o tú električku. Myslím, že mala číslo 14 a smerovala inam.
Nad posteľou mám dva plagáty. Jeden s nápisom "bez LSD" a na druhom sú ovce.
A nemá to nič spoločné s tým, že raz v jeden večer v jednom bare povedal M. nad prázdnym pohárom od vodky: "Človeče, pane, bože, ja fakt naozaj nemám rád políciu."

Praktické okienko - ako udrieť ženu
Kvetinou ženu neudrieš, treba zobrať palice, vidly. Kyjaky, meče. Nože, palcáty, sekery. Pištole, kopije. Je mnoho vecí, ktoré sa dajú použiť. Stačí mať fan-tá-zi-u.

Living after midnight
Napísala knihu. Príbeh si vymyslela. Nazvala to "Vzala som si zbabelca". Pretože to znelo dobre. Ako keby to naozaj zažila.

Mäsožravosť
Podrobný rozbor jej farebného vnútra: nájdete na strane dvanásť. Maggie sa mi smeje, lebo moja kniha má len tri strany. No a čo.

Zadok
Tento cirkus je špinavý a na zemi je piesok a tribúna je prehnitá. V strede pódia tancujú dve nahé tanečnice. Ich zadok je však malý a preto ich predstavenie nebude mať úspech. Vlastne je to len úbohý, starý, upadávajúci cirkus, ktorý nemá na to, aby si zabezpečil tanečnice s poriadnym pozadím. Chápete, aby to malo grády.

Slečnina verzia
"V bare som mala očný kontakt s plešatým tučným tridsiatnikom. Spoza baru mu bolo vidno iba hlavu. Z toho som si domyslela, že má 165 centimetrov, a niekoľko príjemných komplexov, na prostredníku hrubý zlatý prsteň, nadmerne sa potí, má priemerný plat a značkové sako. Neskôr som sa dozvedela, že to bola kamenná hlava Budhu, vystavená v bare na okrasu. Moje oblečenie smrdelo od alkoholu. Končeky vlasov som mala pozliepané. To je všetko, na čo si spomínam. Mrzí ma, že vám o tom nemôžem povedať viac."
"To nevadí, slečna," upokojuje ju detektív, "myslím, že sa tu aj tak nestala žiadna vražda."
Chvíľu je ticho. Detektív vraví: "Tak ja už pôjdem."

Slnko - ničiteľ
Dolu bezvládne telo, bolo cítiť ako za pár sekúnd zostarlo, ako z neho zmizol život a všetko ostatné. Takto je to už dva roky, občas v tom tele začne prúdiť krv, na chvíľku. A hore slnko, slnko a všetci.

Ako to bolo s Markétkou a Skunkom
Mala v sebe tri deci vodky a cítila sa strašne škaredá a vtedy sa to zdalo zlé a chcela ísť domov. Pery mala krvavé a on sa ozval až o týždeň.

Ako by to bolo dobré s Markétkou a Skunkom
To isté, len bez vodky, bez hluku, krvi, čakania a zvratkov.

Metaforická časť o Skunkovom oku
V jeden pekný deň, niekedy v budúcnosti, budem mať neprijemný pocit o jeho oku. Jeho oko je veľké a hnedé, dokáže vyskočiť z jamky, napiť sa, popriať mi dobrý deň, oblízať ma a vrátiť sa naspäť bez toho, aby si to Skunk všimol. On je takmer ako ja. On je skunk a ja som červ. A v tom je naozaj len malý rozdiel.

Epilóg
Dnes sú to už dva roky.
Bolo to 3. mája 2006 - všetko.

Poviedka: Havrany

Je prítmie a svietia iba pouličné lampy. Bzučia, hrmia, pradú. Sú dosť osamelé a mŕtve, pomyslela si. Pohladila si jazvu na bruchu. Každým dňom sa jej zväčšovala. Siahala od ľavého prsníka až popod pupok. Včera bola o polovicu menšia. Keď sa jazva dostane ku krku, ostane jej len zopár hodín života. Tam sa jazva otvorí, začne krvácať, hrubnúť a naberať na váhe. Začne sa omotávať naokolo a škrtiť. A krk sa zlomí. Prirodzene. Stiahla ruku z jazvy. Lampy mrnčali, drkotali a vydychovali. A na nich sedeli havrany s popálenými nohami. A dolu pod nimi, na zemi, ležali krvavé havrany a cvakali zobákmi.

Poviedka: Pre S.

Dotýkala sa ma jedným prstom, keď bola nervózna a vystrašená. Chcela by som jej darovať ktorýkoľvek kúsok mojich končatín, ak by sa jej niekedy stala nehoda.

Poviedka: Hnus

Je ich šesť, či sedem, a jedna z nich je aj Markéta. Vykrikujú:
"Som tu.“
„Vidíš ma?“
„Keď som bola ešte malá Markétka, v izbe ktosi hádzal taniere a narážali do stien.“
Žiaľ, neviem sa o nich poriadne postarať. Bojím sa ich objať. Bojím sa, že zo mňa vysajú vodu, krv a očné bielka.

Keď sme spolu ja a Markétka, je to koniec sveta. Obloha je žltá a horúca. Prší a neprší, zem je tvrdá, na stene kachličky, naráža do nich čelom. Vraví: "Som zúfalec, pretože každému vravím, že som zúfalec. Krvácajú mi bedrá a môj mozog skáče……ako lopta."

Je dosť mimo. Nevníma ma. V očiach, v čele, v kútikoch úst, tam všade má smútok, rozdáva ho na všetky strany. Moja drahá Markétka, mám ju veľmi rada a nikdy ju neopustím.

Poviedka: Pozorovanie

Ochorela som a často som bývala v nemocnici. Dievča, ktoré malo problémy so slepým črevom, povedalo: "Je tu celkom dobre, ale každý deň tu niekto umrie."

Povedala to spevavo. Mala husté hnedé vlasy a nevedela ísť sama na záchod.

Vravela som jej, že ma bolí brucho. Nepočúvala ma, hovorila len svoj text: "Je tu celkom dobre, ale každý deň tu niekto umrie."

Stále dokola. Mala som pocit, že sa rozpadnem. Videla som hmlu, paru a duchov, bola mi zima. Moje zuby sa štiepili, ako keby boli z cukru. Strašne mi je na vracanie a pichá ma hrudník. Je mi na vracanie a hrudník pichá. Pichá ma hrudník a chce sa mi vracať.

Poviedka: Bábika

Ukáž mi miesta, na ktorých sa ťa môžem dotýkať, pýta sa ktosi Rebeky a ona neodpovedá.
Brucho, vravím namiesto nej.
To je všetko?
Áno.
Potom z mojej izby odišiel človek menom Labouche, predtým som si nevšimla, že tam vôbec bol. Podľa mena som usúdila, že to bol akýsi cudzinec.
Rebeka, to je to dievča s modrinami. Blonďavé vlasy, teraz môže mať osemnásť. V mojich spomienkach má osem, vždy mala zašpinený nos, krvavé škvrny a tie modriny. Urobila by som pre ňu čokoľvek, okrem mnohých vecí.

Poviedka: Obrázky

Prvý obrázok: Ráno sa snažil napchať pohodenú nohu do sáčku. Bol to klasický, maličký sáčok. Kedysi mu mama do podobného balila desiatu. Bolo to dojemné, ako sa tam snažil napchať tú opuchnutú, starú, obrovskú, pohodenú nohu. Obrázok č. 2: Pozerajúc do zrkadla, nechala si po stehnách stekať menštruačnú krv. On jej povedal: "Myslím, že náš vzťah by mohol fungovať." Začala sa obzerať, kde je jej odmena. Snorila. On zatiaľ rozprával o vzťahu. Krvi bolo dosť. "Ale niekedy mám iba hodinu na realizáciu svojich nekalých myšlienok," povedala nakoniec. Posledný obrázok: Niekedy si píšem v množnom čísle a pritom tým myslím len seba a nie viac ľudí. Možno len nechcem byť všade sama.

Poviedka: Ako vyriešiť menej závažný problém

Dobrý deň. V mojom byte veci nefungujú správne. Niekedy v tme sa z rohu ozývajú tie zvuky. Niekedy idú zo mňa, z môjho žalúdka, jeho rozožrané steny, rozožrané črevá. Roztrhnuté veci - roztrhané ruky, mozog. V noci skučia. Neviem, čo mám robiť. Zatiaľ stále ležím.

Blabla: Ja som to vzdala, včera či predvčerom. Všetko sa roztieklo, koža je suchá, popraskaná...tak ako to vraveli. V noci je v nemocnici menej sestričiek a tajne si vyberiem hadičky. Kým na to prídu, trvá to dlhšie a ja sa zatiaľ dobre zabávam. Vyhádžem ich z okna, všetky sestričky. V diaľke vidím seba, ako mi je dobre. Ale to je naozaj ďaleko. Nebude to teraz, bude to neskôr.

Poviedka: Múzeum zvláštnych vecí

My. Ja som vpravo a ten druhý je Ktosi vľavo. Prsty sú ochabnuté - áno. Má tri prsty. Má tri prsty a to je dôležité.
Ja mám výrazné lýtka, jazvu nad pupkom, vrásky vnútri očí.
Ľudia tlieskajú, keď prechádzame po ulici.

Ideme, všetko je farebné. On vraví: "Podaj mi ruku."
Večer sa pomaly končí. Ja mám ostré nechty a nesúmerné tvary, on je vrúbkovaný. Ulice sú prázdne, ale ľudia v bytovkách nám aj tak tlieskajú. Pozerajú sa na nás v televízií.
"Akási skrytá kamera," vysvetľuje mi ten vľavo.

Poviedka: Dom

Človek: "Kráčal/a som domov a čosi ma zdržalo, nečakal/a som to. Ťažko sa mi ide, keď je všade tak strašne jasno a vidím na cestu. Všetci sa proti mne spikli. Ha."

Niekto iný vraví: "Výhovorky, výhovorky."

Poviedka: Nehoda (SK)

Predslov

Pani Shiftová za celý svoj život chcela iba jedno, pracovať pre našu maliarku a pozerať sa na jej obrázky mora. Predstavovala si, že pláve s morskými riasami. Jej morské riasy boli zvláštne a boli živé. Mali ruky, nohy a tak. Pani Shiftová bola v našej dedine považovaná predovšetkým za čarodejnicu, a potom za svätú ženu, ale viac za čarodejnicu. A pani Shiftová tiež v tomto príbehu nie je dôležitá. Dokonca sa tu vôbec nevyskytuje, okrem tohoto predslovu.

Kapitola prvá - Mŕtvola

Naša dedina sa volala Mucha. Mnohí sa nám za to smiali, pretože to bolo hlúpe meno. Naše domčeky boli usporiadané v kruhoch. Strechy boli z dreva. Mali sme Hostinec, Hotel, Dom šťastia, Knižnicu, obchodíky a Domček, kde sa čarovalo. Nikto nevedel, prečo sa naša dedina volá tak hlúpo. Všetko začalo, keď v našej dedine našli mŕtvolu.
Bolo to ráno, okolo ôsmej hodiny. Slečna Plavkyňa sa prechádzala po záhradách a tam bola tá mŕtvola. Bola zhnitá, nabodnutá na kôl cez krk. Okolo bolo veľa múch. Plavkyňa zavolala do záhradky takmer všetkých obyvateľov dediny.
Starostka Eyrová povedala: "Mŕtvola nabodnutá na kôl, cez hrdlo. V koži má triesky, oči má biele a zazerá na mňa."
Tak nejak to povedala.
Našu mŕtvolu sme vystavili v Dome šťastia. Dali sme jej aj meno - Markétka. Bolo jasné, že sme si ju obľúbili. Umývali sme ju voňavou vodou, potierali sme ju olejom a obetovali sme jej niekoľko nepodstatných dedinčanov a knihovníčku. No aj tak za pár dní začalo vyšetrovanie. Zahájila ho starostka Eyrová. Zobrala nám Markétku a nám potom stmavli oči. Možno sme aj oslepli a zaspali. Po dedine sme chodili ako múmie. Chýbala nám jej vôňa. Starostka Eyrová ju mala pri sebe pätnásť dní. Potom nám Markétku vrátila so slovami: "Viem, kto ju nabodol na kôl. Dnes večer bude možno súd."
Tak sme znova začali vidieť a mali sme ju späť.
Večer sme zistili, že hnije rýchlejšie. Vedeli sme, že dlho nevydrží a potom bude navždy zatratená a my s ňou. Jedinou nádejou bola starostka Eyrová. Čakali sme na jej súd.

Kapitola posledná - Mŕtvola

Slečna Plavkyňa niekam zmizla. Potom sa niečo stalo aj Markétke. A my sme márne čakali na súd. Nikdy sme sa nedozvedeli, kto nabodol Markétkin krk na kôl. Starostka Eyrová nevychádzala z domu snáď niekoľko rokov a všetko to ubehlo veľmi rýchlo.
Nakoniec Eyrová vyšla von. Povedala: "Niečo sa stalo našej Markétke. Niekto jej urobil nepekné veci."
Potom bolo všetko tak, ako predtým. Plavkyňa sa prechádzala po záhradkách, starostka Eyrová nás chránila a knihovníčka predávala knihy. Všetci sa smiali, že sa naša dedina volá Mucha a nikto si nepamätal na žiadnu Markétku. Ale ja áno.

Slovo na koniec

Volám sa Anna. Mám čiernu sukňu a moja noha má slabú kosť. Kedysi som žila v dedine, kde bývali iba samé ženy a boli to všetko bláznivé ženy. Videli hrozné veci a ja som to všetko videla tiež.

„Dopredu si nachystáte kamene, tehly. Mláťte ho do hlavy. Keď uvidíte mozog, môžete prestať.“
Enderov tieň, O. S. Card

Poviedka: Kábel

V mojich snoch sa často vyskytujú ľudia s nožom. Poväčšine ma naháňajú a chcú ma zabiť. A ja tak príšerne zúfalo nechcem zomrieť. Niekedy počujem, ako moje srdce kmitá. Trasie sa, nevládze. Z tepny si urobí slučku a pár minút sa len tak hojdá. Potom sa upokojí, všetko je dobré.
Ale keď si tak dlho preč, nefunguje správne. Má svetlofialovú farbu a tenké steny. Večer, keď som sama, je mi zima a je mi smutno.

Vidím žraloky a električky, vlaky, koľaje, smeti. Svojim priateľom kradnem vrecúška s krvou. Plačem nad hrobmi ľudí, ktorí ma vôbec nezaujímajú. V smetiach sú občas zaujímavé veci. Mačky, zápalky, kus krku.

Poviedka: Mačka v Rotterdame

Keď som sa zdržiavala v tých miestach, spoznala som veľa ľudí, ktorý mi hovorili dokola ten istý príbeh. Znel takto: "V mojom živote je veľa problémov. Mám krivú nohu a nezdravé myšlienky, mám problémy s dýchaním. Aj moje malé dievčatko malo vždy problémy s dýchaním a keď ju zrazil ten tank, bola dva týždne zachrípnutá a mala piskľavý kašeľ. Potom jej dali dolu obväzy, ale tie hadičky z krku jej nevybrali."

To bolo cez deň. V noci to bolo naozaj iné. V noci boli mačky pred klubom. Je tam teplo až tak, že vidno paru. Deti pijú priehľadnú tekutinu z umelohmotnej fľašky. Potom im narastú svaly a zväčšia sa im pohlavné orgány. A o to predsa ide. V blate pred krčmami nastane búrka. Taká, ktorá zdvihne hladinu vody na chodníkoch po kolená. A v takej plytkej, špinavej, hnedej a hlavne pokojnej vode, v takej vás utopí. Dalo by sa povedať, že je to zákerné. Ale nie je.

Keď už hovorím o mačkách, C. bol veľmi nešťastný, lebo si myslel, že jeho mačka je psychicky chorá. V skutočnosti však skončil na psychiatrii on.

Poviedka: Symfónia

Časť prvá - Lucka
Lucka je muž. Má hrubý a zároveň piskľavý hlas. Ako keby sa smútok usadil v jeho krku. Zažral sa tam ako vírus. A ak by ho chceli dostať preč, museli by ho odrezať a všade by tiekla hustá krv. Lucka býval v dome, ktorý nazýval modrý hotel. Modrý hotel má steny navlhnuté časom. Tapety sú napoly odlepené, žlté, s kvetinami, a smrdia starobou. Prechádzať sa po chodbách tej budovy je ako... Počkať. Tuším mi niekto uniesol moje dievčatko a ja ho už nikdy, nikdy neuvidím.

Časť druhá – Lenka
Lenka - to som ja.

Časť tretia – Petra
-Petra ležala na tráve, vedľa svojho manžela. Volal ju Sofia a jej sa to vôbec nepáčilo. Ležali tam niekoľko rokov a on ju stále volal Sofia. Sofia, uvar večeru. Ja nie som Sofia. Sofia, uvar večeru. Ja nie som Sofia. Ja nie som Sofia.
-Petra vie veľmi pekne spievať. Jej manžel raz neprišiel na vystúpenie, pretože si cestou zlomil nohu. Mal ju červenú, vrelú a opuchnutú. A ťahal ju za sebou a pomaly sa vliekol na jej vystúpenie. A naozaj chcel prísť včas, ale nestihol to. Skryl si nohu za chrbát, aby mu mohla vynadať. Nemám ťa rada, vôbec si ma nevšímaš. Prepáč Sofia, prepáč Sofia.
-Petra mi raz dala desať korún za to, že som vyhodila do smetí jej plesnivú desiatu.

Časť štvrtá – Setha
O Sethe toho viete pomerne veľa. To, že mala isté problémy so zubami a že sme spolu prežili veľa pekných vecí. A že bola so mnou na izbe, keď som bola blázon.

Časť piata – ...
Hltanom prúdi voda až do žalúdka, a potom cez tenké a hrubé črevo, a potom preč.
Ha ha ha. V skutočnosti to tak nie je. V skutočnosti tú zelenú, starú, páchnucu vodu nikdy nepijem.

Časť šiesta – Eva
Eva sa bojí koľajníc, ale inak ako my. My sa ich bojíme, lebo sú hrdzavé a otrávia našu krv, keď nás v noci krájajú. Eva sa ich bojí, pretože idú do nekonečna. Je strašne zbabelá a bojazlivá. Keď sa bojí, tak chrčí. Ako keby sa dusila. Tými zvukmi nás vie vždy pobaviť.

Poviedka: O tom, ako sa vraciam a o rybách

Zobudila som sa v prostredí, ktoré bolo určite čierne a tmavohnedé, a v pozadí sa vlnili špirály, ktoré rýchlo menili farbu. Hore plávali ryby, a menili farbu. Ako dúha. Moja tvár menila farbu. Ale nie ako dúha. Skôr tak inak.

V uchu mi bzučí včela a naháňa mi strach. Po chvíľke zisťujem, že to nie je bzukot, ale spev. Spieva akási žena a do môjho života prináša zázraky a tak. Ale koniec koncov, je to stále iba bzučanie.

Pozerám na to zospodu. Na hlavu mi kvapká voda a ja zisťujem opäť nové veci. Nadomnou stojí iná žena. Asi to bude jej sestra a bude sa volať Anna.
V rukách zviera ikry, ktoré ukradla. Päste pevne zovreté, na prstoch nalepené čierne ikry, biele ikry, červené ikry. Padajú na zem a voda kvapká. Anna dýcha ťažko a z rúk sa jej vyparuje slaná voda.
Dýcha ťažko, ťaží ju, že spáchala krádež. Vidíte ako ťažko dýcha? Počúvajte to chvíľku.

-Počúvaš?
-Hej.
-Tak čo?
-Hej. Dýcha ťažko.
-Tak vidíš.
-Je mi zima.
-Tak vidíš.

Ak by ste si chceli vypočuť ten bzukot a ak by ste niekedy chceli počuť Annin dych, môžem sa pokúsiť zaspievať vám. Ale pamätajte, že nikdy to nezaspievam tak dobre, ako ona. Ale teraz nie. Prišiel ten čas - hrozne ma mrzí, že vás teraz musím opľuť, pane. A dáma. Ale vaša tvorba je nechutná, chce sa mi z nej vracať.

Poviedka: Husia koža

V noci sedela na kreslách celkom zhrbená a prsty mala skrútené v pohodlnom kŕči.
Prvýkrát dostala chuť poriadne sa zakloniť - natiahnuť sa. Až tak, že jej popraskajú stuhnuté šľachy, možno aj kosti. Až tak veľmi. Rozkývať krčné stavce, vyvrátiť všetku krv a biela ako stena, darovať ju tým, ktorí to naozaj potrebujú. Naozaj naozaj to potrebujú...
Pretože ich posadol diabol.

Vstala zo svojich kresiel, prestala rozmýšľať o tom, komu by pomohla. Nechtami si celkom rozškriabala ďasná. Ucítila naozaj veľkú bolesť v chrbte. A to ju zlomilo. Kdesi nad obličkami, vlastne v miestach, kde kedysi bývali obličky. Tam cítila taký veľký chlad, až jej naskočila husia koža.

Koža musí byť hladká, bezchybná, jemná. Hrbolčeky husej kože zvyčajne zoškrabávam vreckovým nožíkom.

Poviedka: Malé krvinky

V noci je perina chladná, svetlo je silné, žalúdok nadskakuje a zo spálne sa ozýva kašeľ. Pozeraj. Chce sa jej vracať.
Podaj jej svoju čiapku, nech nezašpiní posteľ.

Hady, hady, hady odporne sa plaziace.
Prekroj ich. Ich chvostíky pomaly stuhnú.

Kto je tá malá, čo sa prihovárala krvinkám, sirôtkam a dážďovkám. V zemi hrabala jamky. A bola sama. Vždy bola sama. A strašne sa bála.
Prekroj ju.

Poviedka: Zima

Okolie obliehali vlaky. Koľajnice sa križovali a kde tu preťali žily na voľne pohodenom tele. V takej atmosfére sa ťažko zaspáva, no aj tak to skúšala. Ľahla si na zem pár metrov od koľají. Vlaky neprestávali kričať. Rukami si držala hrdlo. Muž zvláštneho vzhľadu na ňu hľadel trochu dlhšie. Z diaľky sa zdalo, že má ťaví hrb. Z blízka to bolo jasné. Má ťaví hrb, v ktorom drží zásoby vody. Mal hrubé obočie a hustú srsť na rukách. V hrudníku mal otvor, ktorý žiaril a dýchal. Pohlcoval ním vzduch a tmu, nechal vyschnúť olej z koľají a vlaky zhrdzaveli za pár sekúnd. Za pár sekúnd bolo o sto rokov viac. Ona už dávno zaspala. A vzal ju, preč od vlakov. V rukách sa mu rozpadla na prach, čo si však nikto ani len nevšimol.

A už nikto neuvidí naše žeravé vnútornosti, naše srdce obrastené tukom, náš žalúdok. Strelia nám guľku do čela, z lásky, a nikto nám už nepovie tie strašné veci, ktoré sme museli denno-denne počúvať.

"Som zlý," kričí a hodlá to všetkým dokázať.

Poviedka: Slamka a i.

Doma sme mali alkohol, do ktorého sa dáva oliva. Dve olivy. Tri olivy. Štyri a slamka. Maggie raz vypila priveľa alkoholu, spala v pivnici a do krku sa jej zahryzol potkan. Umývala som tam dlážku. Maggie ležala a nedívala som sa jej do tváre. V krku mala obrovskú dieru, ako keď si odkusnem z jablka. Rozprávala som sa s ňou. Možno už dávno ohluchla.

Poviedka: Strieborné žilky

Jej rodičia, súrodenci i vzdialení príbuzní mali veľmi radi Zuzku z filmu. Zuzku z filmu, ktorá spadla do blata a v pozadí hrala taká fajn hudba.

Keď mali doma mačku, volala sa Zuzka. Bola to dobrá mačka a každý ju mal rád. Niekedy poškriabala nábytok a ostrými pazúrmi sa zaťala domácej pani do stehna. A každý ju mal rád, lebo mala oranžové prúžky, volala sa Zuzka a bola to jednoducho fakt dobrá mačka. Pochovali ju v malej drevenej truhličke. Občas si na ňu spomenie a príde jej nevoľno.

Raz v lese zakopla o koreň stromu. V tej chvíli, keď jej telom prúdila bolesť a hnev, povedala niekoľko zlých vecí. Trápili ju také maličkosti, ako vyčnievajúci koreň, mŕtva mačka a jej rodičia, súrodenci i vzdialení príbuzní.

Poviedka: V jeden večer Cedric proste neprišiel

V uliciach je ticho, väčšina ľudí sa doma pripravuje na koniec sveta. Ľudia sa pravdepodobne dusia sebaľútosťou. O štvrtej nadránom je to cítiť. Ako sa blíži koniec. Možno je to tým, že je nás priveľa. Sme všade a chceme o sebe vedieť všetky zlé veci. V noci pozerám cudzím ľuďom do okien. Vidím bielu, občas hnedú, či žltú. Rada by som ich kopla do chrbta. Zlomila by som im všetky kosti. Možno by sa potom odplazili preč. Zatiaľ na to nemám odvahu. V noci sa nakláňajú nad mojou posteľou. Keď mám zlé sny, lížu mi rebrá.

Sedela som za stolom a ktosi mi oblizoval krvácajúce brucho. Akýsi nepodstatný človek, ktorý po chvíli zmizol. Všetko je v poriadku. Preto som pokojná. Všade je ticho, všetci spia. A klaňajú sa svojim modlám. Klaňajú sa svojim modlám. Klaňajú sa svojim modlám.

Poviedka: Muchy

Býval som sám. Von som chodil zriedka. Čerstvý vzduch ma mrazil na krku. Vonku nebolo nič, iba holé stromy a holé konáre.

Občas sa mi stávalo, že som sa zaľúbil do muchy. Boli veľké a tučné. Mali ženské prsia. Nebzučali, spievali mi.

Pozerával som sa z okna. Videl som farebné veci. Farebné veci, sneh a zimu. Jedával som časti svojho tela. Vlasy. Nechty. Zuby. Bol som vegetarián. Jazyk som si rozrezal na tri časti. Prvá bola moja, druhá pre špeciálne prípady a treťou som hladkal muchy po krídlach. Chcel som cítiť ich chuť. Ľúbil som ich.

Často umierali. Zavieral som ich do pohárov. Chránil som ich pred zimou.

Dnes je všetko inak. Nemôžem sa hýbať. Celé dni iba ležím. V snoch vidím ich oči. Je ich milión. Treťou časťou jazyka oblížem ich krídla. Páči sa im to. Nikdy by som im neublížil.

Poviedka: Harold

Harold vstával od stola vždy posledný. Bola to jedna z vecí, na ktorej mu skutočne záležalo. Človek by povedal, že mu záleží na hlúpych veciach.

Harold sa kúpal v studenej vode. Mal modré prsty. Česal si chĺpky na rukách tak, aby smerovali na juhovýchod. Nebolo to ľahké. Dni, keď sa mu pokazil kompas, boli tými najhoršími. Celé noci kričal od bolesti. Nemohla som to počúvať a na noc som odchádzala k príbuzným.

Haroldov stav sa zo dňa na deň zhoršoval. Mesiace ležal v posteli nahý a spotený. Jazykom sa dotýkal nosa. Nikdy nezabudnem na ten obraz.

Keď Harold zomrel, všetkým sa uľavilo. Jemu však nie, tým som si istá. Harold sa bál smrti. Neveril v posmrtný život, neveril v osud ani v dušu. Záležalo mu len na tom, aby mal pri sebe svoj kompas, hrebeň a vaňu so studenou vodou.

Zopárktát som si odpila z vody, v ktorej sa kúpaval. Bola slaná. Zdalo sa mi, že plakal často. No nie som si istá. Už si totiž vôbec nepamätám, ako vyzeral. Pamätám si len na jeho jazyk, ktorým si hladil nos. A na jeho modré prsty. Viac už nič.

Poviedka: Šesť

Nikto nepochyboval, že Malý chlapec bol ešte dieťa. Hoci jeho čelo bolo mierne ochabnuté a okolo úst mal hlboké vrásky. V žalúdku cítil kyslosť, v hlave mu hučalo a jeho oko bolo celkom slepé. Často hovoril:
"Som hladný."
"Bojím sa."

Eva ležala polonahá na kamennej dlážke. Z vlasov jej kvapkal gin. Malý chlapec jej špongiou utieral čelo. Nevnímal zápach. Ani hluk a ani ľudí, ktorí ležali pri Eve a z vlasov im kvapkal gin.

Poviedka: Mesiac

Keď som nervózna, opuchnú mi oči. Mám hlboké kruhy, sfarbené do fialova. Oko kmitá sprava doľava a zľava doprava. A sprava doľava. Krv bude striekať z každého otvoru v ľudskom tele. Tmavočervená vrelá, rozlomené pľúca. Z lásky ti oblížem očné viečko. Veľký priestor a v ňom iba málo vecí, cigaretový dym, lepkavé vnútornosti, telesné tekutiny. Vlasy.

Poviedka: Tichý mesiac

Nahý človek sa chystal oddýchnuť si. Zatiahol rolety v takmer prázdnej izbe. Vonku svietilo slnko a bolo pravdepodobne pár hodín po obede. Bolo to zvláštne, ale aby ste to pochopili, museli by ste počuť tie zvuky. Vy ich však nepočujete a ja áno.

V izbe bolo teplo. Suchý vzduch ho škriabal v krku. Vypil pohár vody, cítil, ako ho chladí v hrudníku. Keď si ľahol, chlad sa rozprestrel na dolnú stenu žalúdka. Prikryl sa dekou, zavrel oči a predstavoval si veci.

Bolo to v dedine a pred jeho domom čakali dedinčania s vidlami, lopatami, hrabľami, rýľmi, palicami a inými amatérskymi zbraňami.

Poviedka: Prečo

Z oboch dierok nosa tiekli prúdy krvi a nad hornou perou sa spojili do jedného väčšieho pásu, ktorý sa zachytil na jeho fúzoch. Vzal fotoaparát a odfotil si tvár. Sám seba nefotil rád. Vždy, keď sa pozrel na svoju fotku, zdalo sa mu, že na čele má ešte jedno malé oko. Keď robil zlé veci, mal pocit, že ho cez to oko sledujú. Zlé veci robil často.

3:44 nad ránom. Jazykom si oblížem slzu a pôjdem spať. Zatiaľ čo on je na balkóne a šrobovákom sa snaží vypichnúť si svoje tretie oko.

Poviedka: T.

Veľmi sa trápim, pretože cez brucho mi prechádza obrovská tyč. Neviem, ako sa tam dostala. Je obrovská a chladná. Prekáža mi v práci. Bojím sa, že zomriem.

Poviedka: Autoportrét

Pozerala sa na svoj autoportrét a bola spokojná. Konečne sa jej podarilo zachytiť seba. Malé ústa vyzerali neprirodzene tmavo. Boli strnulé a ochabnuté, ako keby ich nikdy nepoužila.

Pozeral sa na ten obraz dlho a povedal iba:

"Vyzeráš nahá."

"Ale veď ja nie som." vraví mu.

Vŕta jej to v hlave. Ten rozhovor mal byť iný. Vyzeráš nahá ale veď ja nie som. Vyzerášnaháaleveďjaniesom. Vzšnhhhááásom. Bzzzz. Rrrr. Mmmm.

Obraz je premočený a roztrhaný na kúsky. Na ňom pohodené topánky. Vedľa leží farebný sveter, modré nohavice a spodné prádlo. Vaňa je poloprázdna. Do odtoku steká menštruačná krv.

Poviedka: Lá

Ozýva sa rachot starého stroja na premietanie filmov. Birch stojí vpredu. Pozrite sa na plátno. Čierna farba redne a vidíme mladú ženu. Birch rozpráva svoj príbeh:

"...my..boli sme na ihrisku. Bolo tam strašne veľa ľudí. Sedela na hojdačke a ja som stál pred ňou. Pozeral som sa na ňu, môžem sa na ňu pozerať hodiny, len tak sa pozerať. A zrazu, odtrhla sa reťaz. Hojdačka spadla na zem, ona tiež. A tá reťaz jej udrela do chrbta. A ja som tam len tak stál. Vstala a začala sa smiať. Aj ja som sa smial. Smiali sme sa strašne dlho. Bolo to naozaj smiešne. Bolo to kurevsky smiešne. Stavím sa, že by ste sa tiež smiali."

Birch má zavreté oči. Počuť, ako dýcha. Uplynie šesť sekúnd a zrazu zneistie. Začína sa hanbiť.

Poviedka: Bolesť a Špina

Vraví sa, že predsalen existuje. Kedysi som hľadal kraj sveta. V žitných poliach a v jazerách. Vraví sa, že tam niekde svet končí.

V jazere som stretol ženu. Bola to sebavedomá žena. Plávali sme pod hladinou, hodiny a hodiny. Celkom som zabudol, že sa potrebujem nadýchnuť. Rozprávala, stále rozprávala a ja som ju počúval. Rozprávala pokojne. Cez vodu. Nerozumel som jej ani slovo. Ale počúval som ju a zabudol som dýchať.

V poli som stretol tú druhú. Bola vystrašená. Slabá. Sotva dýchala. Pomalý nádych a výdych, ktorý bolel. Nielen ju. Nezdržal som sa dlho. Bolo jasné, že čoskoro umrie.

Vraví sa, že existujú dve ženy, ktoré sú zodpovedné za všetky choroby, všetku špinu, bolesť, utrpenie, nespravodlivosť, strach a smútok. Riadia všetko zlo. Ony rozhodujú, komu sa vyhne.

Poviedka: 120 kilogramov

Ktosi spieva slová, ktoré mi znejú v ušiach a akýmsi záhadným spôsobom mi ostanú ležať v žalúdku. V noci ma z nich napína. Vyvrátim ich, opláchnem si ústa a pokojne zaspím.

V noci vyzeráš smiešne, keď si vyberáš oči a kladieš ich do pohára s vodou. Tvoje jamky sú prázdne a ja spoznám, že si zaspal, až keď začneš chrápať. Tajne strkám prsty do tvojich jamiek, robím to, keď spíš. A nikdy ti to nepoviem.

Poviedka: Výkriky

Všade vonku na mňa číhajú hnusní ľudia. V jednej ruke kladivo, v druhej ruke čosi iné. Behajú po koľajniciach. Jedia injekcie.

Doma mám more ostrých predmetov. A mám elektrinu a plyn. A plno zbraní a nebezpečných vecí. Sedemposchodový barák. Koľko to je sekúnd, kým padnem dole? Milióndvesto sekúnd. Alebo tri.

"Je mi ľúto, slečna, ale vaša akciová spoločnosť a jej dividendy ma absolútne nezaujímajú."

"Slečna, mali ste so mnou erotický sen?"

"Slečna, vaša sukňa je prikrátka. Slečna, prečo ste neboli na prednáške? Slečna, vylezte mi na hrb."

Vylezte mi na hrb a ja vás ponesiem.

Poviedka: Rast

Vietor je horúci a ticho vrieska: "Dobrú noc, vážený pane. Dnes to bude opäť zlé. Opäť zlé. Zlé."
Neverí mu, a preto kričí z plného hrdla: "Neverím ti."
Ale z úst mu vychádza iba akýsi tichý zvuk, niečo ako "hhh, rrrr".
Smejú sa mu. Smejú sa mu nahlas. Napodobňujú jeho zúfalý krik. Napodobňujú ho a potom sa bodavo smejú.
Hhhrrr, rrrr, rr. Hhh.
Dnes to bude zlé. Opäť zlé. Pomaly si ľahne na chrbát.
"Dobrú noc, vážený pane."
"Hhh. Rr."

Poviedka: Sliny

Z úst vytiekla slina, dlhá a hrubá. Stekala od kútika smerom dolu, k brade. Ťahala sa popri krku a keď dosiahla úroveň ramien, pretrhla sa a dopadla na zem.

Poviedka: Pohreb

Sadla si do truhly. V rukách držala svojho psa a hladkala ho. Okolo stáli ľudia v čiernych šatách a boli nedočkaví. Presviedčali ju, nech si ľahne. Aby mohli zatvoriť truhlu. Chceli ju pochovať, zahrabať dieru a potom plakať. Bude im veľmi chýbať. Povedala im, že nie je mŕtva. Neverili jej. Kňaz jej vytrhol psa z rúk, násilím ju prinútil ľahnúť si. Štyria chlapi truhlu okamžite privreli. Vrieskala, búchala do stien, nebola mŕtva. Neverili jej.

Poviedka: Koniec príšerne obyčajného človeka

Príšerne obyčajný človek sedel na okraji vane. Kdesi na mieste plnom ľudí. Snažil sa pozerať do zeme. Voda vo vani vrela. Pohľady druhých ho pália. Všetci vedia, že sa cíti nepríjemne. A predsa ho bodajú. Až kým sa nezblázni.

Zajtra nastane koniec príšerne obyčajného človeka. Odviažu ho, oni. Príšerne obyčajný človek sa vráti na miesto činu. Tam, kde zanechali biele obrysy, ktoré sa kreslia okolo obete. Napasuje sa do tých obrysov a zaspí. A bude môcť konečne vydýchnuť.

Poviedka: Páska

V psychowalkmane sa ozýva: "Vy to dokážete. Vy to dokážete. Ste silný človek. Stačí chcieť."
Zvuk je nastavený na maximum. Zdá sa, že v izbe nikto nie je. Ktosi zabudol walkman vypnúť. Biele steny a pokoj.
"Vy to dokážete. Je to na vás. Všetko je možné."
Odporný hlas, bezchybná výslovnosť. Je to ženský hlas. Nenávidím tú ženskú. Hlas znie pokojne. Monotónne. Hypnotizuje. Bezchybná ženská. Nádherné, biele zuby, dokonalé vlasy, 90, 60, 90, 90, 90, 90909090. Hluk. Koniec pásky. Ženská vrieska, huláka, nedá vám pokoj. Kričí:
"Vy to dokážete!!!! DOKÁŽETE TO! Kurva! Kurva, vyskoč už! Tak skáč. SKÁČ!"
Rozbehnem sa, počuť praskanie skla. Letím. Zdá sa, že naozaj letím.

Poviedka: Prísne pôsobiaca pani

Po stole liezol veľký červ. Veľký a mäsitý. Keby som ho rozpučila, rozstrekol by sa po celej izbe. Prekladal nohu za nohou. Na chrbte mal biele chĺpky a ružová pokožka bola suchá a hrubá. Liezol veľmi pomaly, zdalo sa, že na koniec stola nikdy nepríde. Začala som mu rozprávať o sebe. Povedala som mu toho veľa. O sebe, o detstve, o vodke, o Sethe aj o vás. V tom okamihu prišla stará pani. Prísne sa na mňa pozrela. Ráznym krokom pristúpila k červovi a rozpučila ho. Rozstrekol sa po celej izbe.

Poviedka: Kút

V kúte je dievčina. Malá, krehká a hanblivá. Tak tú mám rád. A nikomu nedovolím, aby sa jej dotkol. Trasie sa, bojí sa. Necíti sa dobre. Rukami sa objíma, ťažko sa jej dýcha. Zatína zuby. Hryzie si do jazyka a do pier. A ten jazyk a tie pery sú moje. Aj jej ruky aj jej dych. Celá je moja, nikomu inému nepatrí.

Poviedka: Moja obľúbená hra

Veľa spím. Spím, pijem whisky a iné a potom sa mi zdá všetko smiešne a všetko má zmysel. Ráno väčšinou nič nemá zmysel, lebo ráno mám nočné mory. Tak sa mi to páči, mám rada svoje mory. Nechajú ma vyspať a zobudia ma až ráno. Sú ohľaduplné a ja som im za to vďačná, lebo som potom v práci sústredená a podávam dobré výkony.

Poviedka: Ako to chodí

Bolo asi pol tretej nad ránom. Na dlážke boli rozliate rôzne tekutiny, ľudia v tom plávali. Príliš veľa ľudí, ktorí pre mňa absolútne nič neznamenajú. Keď ich pozorujem, zdajú sa mi takmer priesvitní. Asi ako tiene. Hnusné, strašidelné tiene. Občas na mňa hovoria. Pozerám sa na nich znechutene, pričom ležím na dlážke, v rukách mám fľašky, alebo cigarety, alebo fľašky aj cigarety, alebo iné veci. Niektorí ľudia ma desia. Zväčša majú široké ústa a sú oblečení vo farebných šatách. Ako klauni. Raz sa aj vy načisto zbláznite. A budete dávať neslušné návrhy vedľa sediacej dôstojnej dáme v električke. Ona sa usmeje a pôjde za vami. A požiada vás, aby ste si odložili vaše kufríky. A rukavičky. A košieľky. Požiada vás, aby ste sa celí poskladali do klbka a ona vás opatrne uloží do skrine s voňavou nálepkou proti moliam. Tam – no hej – tam vám bude dobre. Pane Bože, ako vám len bude dobre!

Poviedka: Setha

So Sethou som sa spoznala asi pred dvoma rokmi. Setha mala panický strach z toho, že si odkusne jazyk. Kvôli tomu nerozprávala, nechodila autom ani výťahom, do úst by si v živote nestrčila vidličku. Snažila sa vybiť si všetky zuby. V noci takmer vôbec nespala. Vyliečili ju z toho. Odvtedy som ju stretla jeden krát. Bola plná života, priam cválala po ulici. Stále dookola opakovala - som normálna, som ako ostatní.

Poviedka: Ucho včera

Keď klamem, niečo sa stane. Začne mi krvácať z nosa, alebo mi opuchnú oči. Včera, keď som klamala, odpadol mi kúsok ucha. Zavolala som do nemocnice a objednala som sa u svojej doktorky. Večer som sa snažila prišiť si ucho ihlou a niťou. Podarilo sa mi to. Doktorka mi potom vynadala, odtrhla mi prišité ucho a poslala ma domov.

Poviedka: Voda

Boli sme nahnaní v jednej veľkej sále. Potom prišli usmiati ľudia a povedali nám, že musíme ešte pol hodinu čakať. Vraj to je tak bezpečnejšie. Myslím, že im naozaj záležalo na našej bezpečnosti. Potom začali pomaly púšťať vodu, sála sa začala plniť. Bolo nám povedané, že máme ostať pokojní. Potom odišli zo sály. A voda stúpala, po členky, po kolená, po pás, po krk. A tam sa hladina zastavila. Vytŕčali nám len hlavy, vyzerali sme smiešne. A bezmocne. A čakali sme na usmiatych ľudí, ktorí sa na nás pozerali cez špeciálne, vode odolné kamery. Takto to bolo chvíľu a potom napustili vodu až po strop. Plávala som pod vodou a bola som si istá, že o chvíľu vodu vypustia. Predsa im záleží na našej bezpečnosti. Predsa nás tu takto nenechajú.

Poviedka: Človek slabý

Som slabý človek, všetko ma rozruší, hnusí sa mi krv, hnusia sa mi ľudia, lebo sú plní krvi. Sú veľkí a mohutní. Majú v sebe litre krvi. Natierajú ňou svoje domy a deti. Vtierajú si ju do vlasov, oblizujú ju z chodníkov, podávajú ju na večierkoch pre priateľov. Tečie im prúdom z papule. Strieka na steny. Dotýkajú sa jeden druhého, nechtami sa škriabu do kože. Krv ich dráždi, vzrušuje a uspokojuje. Všade je, všade ju cítiť. Nosia ju vo vedrách a vylievajú na smetisko. Vezmeš si ma, prosím?

Poviedka: Deti z Modrej zeme (svk verzia)

Najstarší z nich sa volal Con. Mal 16 rokov. Pri ňom čupelo štrnásťročné dievča s hnedými vlasmi. Volala sa Kirsty. Za ruku držala Hannu, malé päťročné dievčatko. Skupinu tvorili ešte dvaja chlapci - Michael a Joke. Pri nohách mali položený hrdzavý, kovový hrnček a v ňom bolo 30 korún v drobných. Ich dnešný zárobok. Kirsty sa triasla od zimy, ale nič nepovedala. Trpezlivo čakala.
"Mali by sme ísť domov," povedal nakoniec Con. Joke zdvihol hrnček a pomaly sa všetci vydali smerom von z mesta, až prišli pod Modrý most. Tam ich čakali dvaja ďalší chlapci. Prvý chlapec bol tmavý, svalnatý a mal malé, podlé oči. Bolo v nich vidieť odhodlanie urobiť čokoľvek. Volal sa Andy a bol strážcom vchodu. Mal 14 rokov.
"Andy, kto je to?" pýtal sa Con a ukazoval na druhého chlapca. Ten vyzeral vystrašene.
"Chester. Utiekol z detského domova. Chce sa k nám pridať," mrmlal Andy povýšenecky. Con sa zadíval na Chestera. Bol vyziabnutý, mal tenké ruky, ryšavé vlasy a pehy. Pozeral do zeme.
"Nazdar. Ja som Con," podal mu ruku. Chester nepovedal nič, iba si s ním potriasol rukou. Pohľad mu stále smeroval k zemi. Andy posunul krabicu, čo sa váľala pod mostom. Pod ňou bol vchod do kanálu. Všetci okrem Andyho a Cona zišli dolu.
"Prečo to stále robíš, Andy?" kričal Con, keď si bol istý, že ich nikto z detí nemôže počuť.
"Čo?" povedal Andy chladne.
"Hovoríš novým blbosti. Čo si mu zas narozprával?"
"Nič," odvrkol Andy.
"Veď sa na mňa ani len nepozrel!"
"Nič. Nič hrozné. Nových treba postrašiť."
"Nových treba povzbudiť! Pamätáš na svoj prvý deň?"
Andy mlčal. V pohľade mal hlbokú nenávisť. Očividne nechcel, aby mu niekto jeho príchod pripomínal.
"Mal som deväť, ty idiot!" vykríkol potom hrubým tónom.
"Čo si mu narozprával?" vypytoval sa Con.
"Že keď zomrie, jeho mŕtvolu zjeme."
"Andy!"
"Veď je to pravda."
"Také veci sa nehovoria."
***

Kanál bol priestranný a suchý. Vpravo sa tiahlo hrubé potrubie s teplou vodou. Kirsty a Hanna sa pritisli bližšie k potrubiu a ohrievali sa. Andy tesnil vchod do kanálu.
"Už čoskoro príde zima," kričal na ostatné deti. Chester stál nehybne.
"Joke, odlož peniaze," povedal Con. Joke bol vysoký a veľmi pekný. Mal lesklé, dlhé vlasy. Vzal hrnček a jeho obsah vysypal do vreca za potrubím. Andy zatiaľ dokončil tesnenie a postavil sa za Cona. Prekrížil si ruky a vrhal vražedný pohľad na Chestera. Con pristúpil k Chesterovi a chytil ho okolo pliec.
"Toto je náš domov," povedal.
"Je naozaj pekný," šepkal Chester a v očiach mal úprimný obdiv.
"Toto je Kirsty," ukazoval Con. Kirsty sa na chvíľu vzdialila od potrubia a podala Chesterovi ruku. Mala hrubé, chlapské črty tváre a nešikovné pohyby. Bola mohutná, no napriek tomu pôsobila krehko. Mala dlhé, husté hnedé vlasy a zelené oči. Usmiala sa a ukázala na malé dievča, ktoré pevne držalo potrubie.
"To je Hanna. Našli sme ju na smetisku. Má asi päť rokov. Nevie rozprávať. Ale myslím, že rozumie tomu, čo hovoríme."
Hanna sa pozrela na Chestera svojimi veľkými, detskými očami. Boli krvavé.
"Nevie plakať. Namiesto sĺz jej z očí vyteká krv," doplnila Kirsty.
"Andyho už poznáš," pokračoval Con.
Andy sa znova namyslene zaškeril. Chester urobil inštinktívne krok vzad. Andy pôsobil hrôzostrašne. V tvári mal hladný výraz.
"Moji rodičia sú vo väzení," dodal Andy. Chester prikývol. Spoza Andyho predstúpil pekný, čiernovlasý chlapec, ktorý pred chvíľou ukladal peniaze.
"Hovoria mi Joke."
Potriasli si rukou.
Joke pokračoval: "Con ma našiel v bezvedomí pod mostom. Veľa si toho nepamätám."
Ukázal mu ľavú ruku. Chýbal na nej palec a ukazovák.
"Taká malá spomienka na otca," dodal Joke horkým tónom. Con podišiel k poslednému chlapcovi, ktorý sa ešte nepredstavil. Bol to vychudnutý Japonec.
"To je Michael."
Michael urobil opatrný krok vpred a pokýval hlavou.
"Mama umrela a otec je alkoholik. Utiekol som. Mám strach, že ma zabije," povedal Michael stručne. Potom sa opatrne posadil k potrubiu a schúlil sa.
"A čo ty, Chester?" spýtal sa Joke.
"Utiekol som z detského domova," povedal nesmelo Chester.
"A aké to tam je?" pýtal sa Andy.
"Neznesiteľné. Stále tam niekoho týrajú, jedlom sa príliš šetrí, ponižujú ťa a..."
***

"Ako dlho takto žijete?" spýtal sa Chester večer pred spaním.
"Veľa rokov," povedal Con.
"A čo budúcnosť?"
"Každý večer sa modlíme."
"Pomáha to?"
"Áno."
***
Chester sa zobudil skoro ráno. Bol podchladený a hladný. V kanále nebol nikto, iba Michael. Bol divne skrútený, zvíjal sa a príšerne sa triasol.
"Nazdar," pozdravil Chester. Michael neodpovedal. Chester k nemu pristúpil bližšie a položil mu ruku na čelo. Bol rozpálený.
"Con a ostatní išli...zarábať," koktal Michael.
"Prečo ste ma nezobudili?" pýtal sa Chester.
Michael jeho otázku ignoroval. Vstal. V tvári mal zvláštny výraz.
"Prosím, odveď ma k vrecku s peniazmi," povedal.
Chester chytil Michaela za ramená, podoprel ho a odviedol ho tam. Michael nahmatal vrecko a vylovil z neho malý sáčok, ktorý vyzeral ako čajový, ale bol v ňom biely prášok.
"Čo to je?"
"Neviem. Ale je to fakt dobré a pomáha mi to prekonať bolesť. Keď je zima, alebo nemáme čo jesť, Con nám každému dá balíček a hneď je nám dobre."
Michael nemotorne otvoril sáčok a obsah si vysypal do úst.
"Odkiaľ to máš?" pýtal sa Chester.
"Con to kupuje za peniaze, ktoré zarobíme."
Chvíľu bolo ticho. Chester pozoroval Michaela ako hltá prášok.
"Ako je možné, že vás tu takto nechajú žiť?"
"Ľudia nás nenávidia. Sme hanbou mesta. Boli by najradšej, keby sme všetci zdochli v tejto diere. Ja to viem."
Chester vstal a smeroval k východu.
"Ostaneš tu?" spýtal sa.
"Hej," odpovedal Michael a ľahol si.
***

Nasledujúci týždeň bol Michael stále v kanále. Dýchal ťažko. Zarábať chodili všetci ostatní, okrem Andyho.
"Prečo Andy zostáva pri vchode?" pýtal sa Chester.
"To keby prišli tí parchanti. Deti z Vrakoviska," povedala Kirsty.
"Je ich oveľa viac ako nás. Je ich okolo pätnásť. Niekedy prídu a kradnú nám peniaze a veci, ktoré máme uložené v kanále," dodal Joke.
"Dlho medzi sebou bojujeme. Zatiaľ vyhrávajú oni, ale my sa tak ľahko nevzdáme. Je tak!?" povedal Con hrdo.
"Jasné!" zreval Joke a tleskli si rukami.
"Myslím, že Michael o chvíľu umrie," povedal potom Con. Kirsty sa striasla. Con si ju nevšímal a pokračoval: "Moc plytvá liekmi, už mu ich nesmieme dať."
Chester sa chcel spýtať, čo sú to lieky. Potom si ale spomenul na sáčok s bielym práškom. Kusol si do jazyka a nič nepovedal. Kirsty začala plakať.
***

Prešiel ďalší mesiac. Michael stále zostával pri potrubí. Bol veľmi slabý. Každú chvíľu žobral o liek. Con mu ho však nedal.
***

"Pamätáš si svojich rodičov, Chester?" spýtal sa Joke.
"Nie. Asi od dvoch rokov som žil v domove."
Chester chvíľu premýšľal, či sa má spýtať, no nakoniec sa predsa spýtal: "A ty, pamätáš si svojich rodičov?"
"Áno. Mama mala pekné, čierne vlasy. Bola veľmi dobrá. Keď som nemohol spávať, čítala mi rozprávky. Otec bol vysoký. Mal hrubý hlas a bol dosť prísny."
"Mama a otec. Chýbajú ti, že?"
"Áno. Je to tu neznesiteľné," priznal Joke.
"Aj napriek tomu, čo ti urobili, ti chýbajú?"
Joke sa pozrel na svoju zohavenú ruku.
"Áno. Veľmi mi chýbajú."
***

Chester nemohol zaspať. Bolo to neskoro v noci. Posadil sa a zívol. Poobzeral sa, či náhodou nie je hore ešte niekto iný. Kirsty a Hanna spali na jednej deke. Joke spal tiež. Michael sa krčil pri potrubí. Deky Andyho a Cona však boli prázdne. Chester počul tiché mrmlanie. Išlo zvonku. Započúval sa.
"Ja neviem..." rozoznal Andyho drsný hlas, ktorý znel nedôverčivo.
"Niekto sa o nich musí postarať," odpovedal Con chladne.
"Tiež by si do nich nemusel stále pchať tie prášky," povedal Andy naštvane. Chester si až teraz uvedomil, že Andy ani Con nikdy lieky nejedli. Potom prehovoril Con, ale jeho hlas bol oveľa tichší:
"Pomáha im to."
"Sú závislí!" kričal Andy.
"Nekrič, debil. Zobudíš ich."
"To mi je jedno, ide o to, že ich robíš závislými na tebe."
"Aj tak neprežijú. A vďaka liekom si neuvedomujú bolesť."
"Sú závislí."
"Aj tak neprežijú."
Dlho bolo ticho a Chester zaspal.
***

"Dnes sme zarobili tristo korún," chválil sa Con.
"Skvelé," jasal Joke.
"Pôjdem a kúpim lieky."
Con sa zdvihol a odišiel. Michael zastonal. Ležal pri potrubí a zvíjal sa. Andy na neho vrhol znechutený pohľad. Podišiel k vrecku s peniazmi. Vybral sáčok s bielym práškom, ktorý nazývali liek a podal ho Michaelovi.
"Čo to robíš?" spýtal sa Chester.
"Con predsa vravel..." začal Joke, no nedokončil vetu. Andy ho prerušil.
"Con si môže vravieť, čo chce. Michael to teraz potrebuje."
Otvoril sáčok a prášok nasypal Michaelovi do úst.
"Ak niekto povie Conovi, čo som urobil, zabijem ho."
Myslel to vážne. Hanna sa prikrčila. Chester si všimol, že jej začínajú krvácať oči. Michael rýchlo hltal prášok.
"Aj tak je to plytvanie," nedal sa Joke. Andy vstal a pomaly, zlovestne sa blížil k Jokeovi. Ten sa vôbec nezľakol. Chester si už zvykol na Jokea. Bol posadnutý Conom. Uctieval ho ako svojho boha. Čo Con povedal, to bolo pre Jokea zákonom.
"Chceš ma zabiť?" spýtal sa Joke pokojne.
"Áno," odpovedal Andy, takisto pokojne.
"Parchant!"
"Dávaj si pozor na hubu!"
Hanna plakala. Andy si ju všimol a prestal revať. Tvár mala celú od krvi. Kirsty ju držala okolo pásu a hladila ju po vlasoch. Andy si sadol. Joke bol ticho. Michael medzitým zaspal. Kirsty začala spievať. Spievala, až kým prišiel Con.
"Som späť," povedal. Vyzeral slabý. Pod okom mal modrinu a chýbal mu jeden zub. V ruke držal asi dvadsať sáčkov s liekmi. Postavil sa pred deti a sáčky víťazne zdvihol nad hlavu.
"Čo to máš pod okom?" pýtala sa Kirsty. Con vypľul na zem krvavú slinu.
"Chcú viac peňazí za lieky," povedal naštvane. Chester jeho slová nevnímal. Odvrátil hlavu a myslel na pesničku, ktorú Kirsty spievala, kým sa Con vrátil. Neznášal krv.
***

Bolo poludnie, čas oddychu. Chester sedel pri potrubí a nenápadne sledoval okolie. Andy strážil vchod a popri tom si z konára pomocou kameňa vyrezával niečo ako oštep. Chester nikdy nevidel Andyho spať. Bol stále na nohách. Za vodcu skupiny bol považovaný Con, ale Chester mal pocit, že Andy toho robí oveľa viac. Zo začiatku sa ho bál, teraz mal k nemu rešpekt. Nechcel si to priznať, ale mal ho oveľa radšej, ako Cona.
"Koniec oddychu. Pôjdeme zarábať, " povedal zrazu Con.
"Je mi zle," vyhŕkol Chcester. Nechcel ísť zarábať. Dnes nie. Okrem toho ku Conovi pociťoval čoraz väčší odpor.
"Vezmi si liek," odvrkol Con.
"Vďaka."
Všetci, okrem Andyho, Chestera a Michaela išli von. Zarábať. Andy bol stále pri vchode. Michael spal. Mal modrú pokožku a krvavé podliatiny. Chester pristúpil k vrecku s peniazmi a vybral sáčok s liekom. Chcel ho nenápadne vrátiť naspäť, no všimol si, že Andy sa na neho podozrivo pozerá. Otočil sa mu chrbtom a sáčok si vysypal pod tričko. Dúfal, že si Andy nič nevšimol. Andy sa zasmial a povedal: "Con ťa nedostal. Si múdrejší ako vyzeráš."
Potom sa vrátil k svojej práci. Bolo ticho. Chester si ľahol.
***

Michael umrel. Con a Andy mu vzali všetky jeho šaty a vytrhli mu zuby. Potom ho odtiahli preč. Šaty nechali v kanále, ale zuby vzali so sebou. Chester, ani nikto iný z detí nevedeli, čo s ním urobili. Po dvoch hodinách sa vrátili bez Michaelovho tela s tridsiatimi sáčkami liekov. Andy ich bez slova hodil k vrecku s peniazmi. Nikto sa na nič nepýtal.
***

"Čo sa stalo s Michaelovým telom?" vyzvedal Chester, keď zostal chvíľu sám s Kirsty a Hannou.
"Ja neviem. Mne nič nehovoria. Som pre nich iba hlúpe dievča, ktoré sa stará o Hannu. Počujem ich, keď sa niekedy rozprávajú. Vraj som škaredá," povedala Kirsty chladne.
"Si veľmi pekná," upokojoval ju Chester. Klamal. Kirsty bola celá od špiny a pod očami mala hlboké kruhy. Po celom tele mala podliatiny a modriny. Zasmiala sa.
"Nie som pekná. Ale keď vyrastiem, budem pekná. Kúpim si ružové šaty."
Vedela však, že si ich nikdy nekúpi. Chester pohladil malú Hannu po vlasoch. Usmiala sa. To bolo prvý a posledný krát, čo ju videl smiať sa. Všimol si, že jej chýbajú predné zuby.
"Myslím, že Hanna ťa má rada," povedala Kirsty. Chester sa pozrel na Kirsty.
"Si veľmi pekná. Aj bez ružových šiat."
Klamal.
***

Bola jar. Dnes našli Andyho pred vchodom ležať v kaluži krvi. Peniaze, šaty aj lieky boli preč.
"Boli tu," vrieskal Con, "deti z Vrakoviska."
Kirsty poutierala krv. Andyho telo pochovali. Vchod potom strážil Con.
***

Zarábať teraz chodili bez Cona. Bolo to ťažké. Kirsty stále plakala. V jeden deň sa vrátili z mesta a pred vchodom nikto nebol. Chýbali aj peniaze a lieky. Našli iba kríž, vyrytý v zemi tam, kde predtým Con strážil vchod.
"Vzdal to," nechápavo koktal Joke. Chester nerozumel. Kirsty mala slzy v očiach.
"Zabili ho?" pýtal sa.
"Prešiel k deťom z Vrakoviska."
***

"Zbohom," povedal Chester.
"Zbohom," povedala Kirsty a pevnejšie objala Hannu.
"Zbohom a veľa šťastia," kývol Joke. Museli sa rozísť a opustiť kanál. Ostať by bolo príliš nebezpečné. Deti z Vrakoviska nad nimi vyhrali. Kradli všetko, čo zarobili. A tiež už nemali lieky. Miesto, kde ich predávajú, vedel iba Con. Rozišli sa, každý iným smerom, ale v skutočnosti nemali kam ísť. Chester sa ešte v ten deň vrátil do detského domova.
***

Prešlo pätnásť rokov. Chester mal 28. Bol vyoký a chudý. Na tvári mal stále malé, ryšavé pehy.
"Môžete ešte zopakovať to meno?" spýtala sa staršia pani.
"Kirsty."
Pani sa chvíľu pozerala do počítača a potom povedala: "Je mi ľúto, ale žiadnu Kirsty sme v našom detskom domove nemali."
"Aha, aj tak ďakujem." povedal Chester smutne. Nikde nemali jediný záznam. Chester to nevzdával a stále sa pýtal v ďalších a ďalších detských zariadeniach. Po deťoch, s ktorými kedysi rok žil na ulici, pátral veľmi dlho. O žiadnom z nich už nikdy nepočul.
***

Podobný život žijú deti bez domova v niektorých krajinách. Bývajú v kanáloch pri potrubí s teplou vodou. Rodičia im umreli, alebo sú závislí na alkohole. Niektoré deti sa boja, že ich vlastní rodičia dobijú k smrti a tak utekajú na ulicu. Na detský domov sú príliš starí, ale aj tak tam nechcú ísť, pretože sú tam neľudské podmienky. Cez deň zháňajú jedlo, peniaze, fetujú. Každý večer sa modlia za lepšiu budúcnosť. To je to jediné, čo môžu urobiť. Všetci majú totiž okolo 14 rokov.