Poviedka: Slamka a i.

Doma sme mali alkohol, do ktorého sa dáva oliva. Dve olivy. Tri olivy. Štyri a slamka. Maggie raz vypila priveľa alkoholu, spala v pivnici a do krku sa jej zahryzol potkan. Umývala som tam dlážku. Maggie ležala a nedívala som sa jej do tváre. V krku mala obrovskú dieru, ako keď si odkusnem z jablka. Rozprávala som sa s ňou. Možno už dávno ohluchla.

Poviedka: Strieborné žilky

Jej rodičia, súrodenci i vzdialení príbuzní mali veľmi radi Zuzku z filmu. Zuzku z filmu, ktorá spadla do blata a v pozadí hrala taká fajn hudba.

Keď mali doma mačku, volala sa Zuzka. Bola to dobrá mačka a každý ju mal rád. Niekedy poškriabala nábytok a ostrými pazúrmi sa zaťala domácej pani do stehna. A každý ju mal rád, lebo mala oranžové prúžky, volala sa Zuzka a bola to jednoducho fakt dobrá mačka. Pochovali ju v malej drevenej truhličke. Občas si na ňu spomenie a príde jej nevoľno.

Raz v lese zakopla o koreň stromu. V tej chvíli, keď jej telom prúdila bolesť a hnev, povedala niekoľko zlých vecí. Trápili ju také maličkosti, ako vyčnievajúci koreň, mŕtva mačka a jej rodičia, súrodenci i vzdialení príbuzní.

Poviedka: V jeden večer Cedric proste neprišiel

V uliciach je ticho, väčšina ľudí sa doma pripravuje na koniec sveta. Ľudia sa pravdepodobne dusia sebaľútosťou. O štvrtej nadránom je to cítiť. Ako sa blíži koniec. Možno je to tým, že je nás priveľa. Sme všade a chceme o sebe vedieť všetky zlé veci. V noci pozerám cudzím ľuďom do okien. Vidím bielu, občas hnedú, či žltú. Rada by som ich kopla do chrbta. Zlomila by som im všetky kosti. Možno by sa potom odplazili preč. Zatiaľ na to nemám odvahu. V noci sa nakláňajú nad mojou posteľou. Keď mám zlé sny, lížu mi rebrá.

Sedela som za stolom a ktosi mi oblizoval krvácajúce brucho. Akýsi nepodstatný človek, ktorý po chvíli zmizol. Všetko je v poriadku. Preto som pokojná. Všade je ticho, všetci spia. A klaňajú sa svojim modlám. Klaňajú sa svojim modlám. Klaňajú sa svojim modlám.

Poviedka: Muchy

Býval som sám. Von som chodil zriedka. Čerstvý vzduch ma mrazil na krku. Vonku nebolo nič, iba holé stromy a holé konáre.

Občas sa mi stávalo, že som sa zaľúbil do muchy. Boli veľké a tučné. Mali ženské prsia. Nebzučali, spievali mi.

Pozerával som sa z okna. Videl som farebné veci. Farebné veci, sneh a zimu. Jedával som časti svojho tela. Vlasy. Nechty. Zuby. Bol som vegetarián. Jazyk som si rozrezal na tri časti. Prvá bola moja, druhá pre špeciálne prípady a treťou som hladkal muchy po krídlach. Chcel som cítiť ich chuť. Ľúbil som ich.

Často umierali. Zavieral som ich do pohárov. Chránil som ich pred zimou.

Dnes je všetko inak. Nemôžem sa hýbať. Celé dni iba ležím. V snoch vidím ich oči. Je ich milión. Treťou časťou jazyka oblížem ich krídla. Páči sa im to. Nikdy by som im neublížil.

Poviedka: Harold

Harold vstával od stola vždy posledný. Bola to jedna z vecí, na ktorej mu skutočne záležalo. Človek by povedal, že mu záleží na hlúpych veciach.

Harold sa kúpal v studenej vode. Mal modré prsty. Česal si chĺpky na rukách tak, aby smerovali na juhovýchod. Nebolo to ľahké. Dni, keď sa mu pokazil kompas, boli tými najhoršími. Celé noci kričal od bolesti. Nemohla som to počúvať a na noc som odchádzala k príbuzným.

Haroldov stav sa zo dňa na deň zhoršoval. Mesiace ležal v posteli nahý a spotený. Jazykom sa dotýkal nosa. Nikdy nezabudnem na ten obraz.

Keď Harold zomrel, všetkým sa uľavilo. Jemu však nie, tým som si istá. Harold sa bál smrti. Neveril v posmrtný život, neveril v osud ani v dušu. Záležalo mu len na tom, aby mal pri sebe svoj kompas, hrebeň a vaňu so studenou vodou.

Zopárktát som si odpila z vody, v ktorej sa kúpaval. Bola slaná. Zdalo sa mi, že plakal často. No nie som si istá. Už si totiž vôbec nepamätám, ako vyzeral. Pamätám si len na jeho jazyk, ktorým si hladil nos. A na jeho modré prsty. Viac už nič.

Poviedka: Šesť

Nikto nepochyboval, že Malý chlapec bol ešte dieťa. Hoci jeho čelo bolo mierne ochabnuté a okolo úst mal hlboké vrásky. V žalúdku cítil kyslosť, v hlave mu hučalo a jeho oko bolo celkom slepé. Často hovoril:
"Som hladný."
"Bojím sa."

Eva ležala polonahá na kamennej dlážke. Z vlasov jej kvapkal gin. Malý chlapec jej špongiou utieral čelo. Nevnímal zápach. Ani hluk a ani ľudí, ktorí ležali pri Eve a z vlasov im kvapkal gin.

Poviedka: Mesiac

Keď som nervózna, opuchnú mi oči. Mám hlboké kruhy, sfarbené do fialova. Oko kmitá sprava doľava a zľava doprava. A sprava doľava. Krv bude striekať z každého otvoru v ľudskom tele. Tmavočervená vrelá, rozlomené pľúca. Z lásky ti oblížem očné viečko. Veľký priestor a v ňom iba málo vecí, cigaretový dym, lepkavé vnútornosti, telesné tekutiny. Vlasy.

Poviedka: Tichý mesiac

Nahý človek sa chystal oddýchnuť si. Zatiahol rolety v takmer prázdnej izbe. Vonku svietilo slnko a bolo pravdepodobne pár hodín po obede. Bolo to zvláštne, ale aby ste to pochopili, museli by ste počuť tie zvuky. Vy ich však nepočujete a ja áno.

V izbe bolo teplo. Suchý vzduch ho škriabal v krku. Vypil pohár vody, cítil, ako ho chladí v hrudníku. Keď si ľahol, chlad sa rozprestrel na dolnú stenu žalúdka. Prikryl sa dekou, zavrel oči a predstavoval si veci.

Bolo to v dedine a pred jeho domom čakali dedinčania s vidlami, lopatami, hrabľami, rýľmi, palicami a inými amatérskymi zbraňami.

Poviedka: Prečo

Z oboch dierok nosa tiekli prúdy krvi a nad hornou perou sa spojili do jedného väčšieho pásu, ktorý sa zachytil na jeho fúzoch. Vzal fotoaparát a odfotil si tvár. Sám seba nefotil rád. Vždy, keď sa pozrel na svoju fotku, zdalo sa mu, že na čele má ešte jedno malé oko. Keď robil zlé veci, mal pocit, že ho cez to oko sledujú. Zlé veci robil často.

3:44 nad ránom. Jazykom si oblížem slzu a pôjdem spať. Zatiaľ čo on je na balkóne a šrobovákom sa snaží vypichnúť si svoje tretie oko.

Poviedka: T.

Veľmi sa trápim, pretože cez brucho mi prechádza obrovská tyč. Neviem, ako sa tam dostala. Je obrovská a chladná. Prekáža mi v práci. Bojím sa, že zomriem.

Poviedka: Autoportrét

Pozerala sa na svoj autoportrét a bola spokojná. Konečne sa jej podarilo zachytiť seba. Malé ústa vyzerali neprirodzene tmavo. Boli strnulé a ochabnuté, ako keby ich nikdy nepoužila.

Pozeral sa na ten obraz dlho a povedal iba:

"Vyzeráš nahá."

"Ale veď ja nie som." vraví mu.

Vŕta jej to v hlave. Ten rozhovor mal byť iný. Vyzeráš nahá ale veď ja nie som. Vyzerášnaháaleveďjaniesom. Vzšnhhhááásom. Bzzzz. Rrrr. Mmmm.

Obraz je premočený a roztrhaný na kúsky. Na ňom pohodené topánky. Vedľa leží farebný sveter, modré nohavice a spodné prádlo. Vaňa je poloprázdna. Do odtoku steká menštruačná krv.

Poviedka: Lá

Ozýva sa rachot starého stroja na premietanie filmov. Birch stojí vpredu. Pozrite sa na plátno. Čierna farba redne a vidíme mladú ženu. Birch rozpráva svoj príbeh:

"...my..boli sme na ihrisku. Bolo tam strašne veľa ľudí. Sedela na hojdačke a ja som stál pred ňou. Pozeral som sa na ňu, môžem sa na ňu pozerať hodiny, len tak sa pozerať. A zrazu, odtrhla sa reťaz. Hojdačka spadla na zem, ona tiež. A tá reťaz jej udrela do chrbta. A ja som tam len tak stál. Vstala a začala sa smiať. Aj ja som sa smial. Smiali sme sa strašne dlho. Bolo to naozaj smiešne. Bolo to kurevsky smiešne. Stavím sa, že by ste sa tiež smiali."

Birch má zavreté oči. Počuť, ako dýcha. Uplynie šesť sekúnd a zrazu zneistie. Začína sa hanbiť.

Poviedka: Bolesť a Špina

Vraví sa, že predsalen existuje. Kedysi som hľadal kraj sveta. V žitných poliach a v jazerách. Vraví sa, že tam niekde svet končí.

V jazere som stretol ženu. Bola to sebavedomá žena. Plávali sme pod hladinou, hodiny a hodiny. Celkom som zabudol, že sa potrebujem nadýchnuť. Rozprávala, stále rozprávala a ja som ju počúval. Rozprávala pokojne. Cez vodu. Nerozumel som jej ani slovo. Ale počúval som ju a zabudol som dýchať.

V poli som stretol tú druhú. Bola vystrašená. Slabá. Sotva dýchala. Pomalý nádych a výdych, ktorý bolel. Nielen ju. Nezdržal som sa dlho. Bolo jasné, že čoskoro umrie.

Vraví sa, že existujú dve ženy, ktoré sú zodpovedné za všetky choroby, všetku špinu, bolesť, utrpenie, nespravodlivosť, strach a smútok. Riadia všetko zlo. Ony rozhodujú, komu sa vyhne.

Poviedka: 120 kilogramov

Ktosi spieva slová, ktoré mi znejú v ušiach a akýmsi záhadným spôsobom mi ostanú ležať v žalúdku. V noci ma z nich napína. Vyvrátim ich, opláchnem si ústa a pokojne zaspím.

V noci vyzeráš smiešne, keď si vyberáš oči a kladieš ich do pohára s vodou. Tvoje jamky sú prázdne a ja spoznám, že si zaspal, až keď začneš chrápať. Tajne strkám prsty do tvojich jamiek, robím to, keď spíš. A nikdy ti to nepoviem.

Poviedka: Výkriky

Všade vonku na mňa číhajú hnusní ľudia. V jednej ruke kladivo, v druhej ruke čosi iné. Behajú po koľajniciach. Jedia injekcie.

Doma mám more ostrých predmetov. A mám elektrinu a plyn. A plno zbraní a nebezpečných vecí. Sedemposchodový barák. Koľko to je sekúnd, kým padnem dole? Milióndvesto sekúnd. Alebo tri.

"Je mi ľúto, slečna, ale vaša akciová spoločnosť a jej dividendy ma absolútne nezaujímajú."

"Slečna, mali ste so mnou erotický sen?"

"Slečna, vaša sukňa je prikrátka. Slečna, prečo ste neboli na prednáške? Slečna, vylezte mi na hrb."

Vylezte mi na hrb a ja vás ponesiem.

Poviedka: Rast

Vietor je horúci a ticho vrieska: "Dobrú noc, vážený pane. Dnes to bude opäť zlé. Opäť zlé. Zlé."
Neverí mu, a preto kričí z plného hrdla: "Neverím ti."
Ale z úst mu vychádza iba akýsi tichý zvuk, niečo ako "hhh, rrrr".
Smejú sa mu. Smejú sa mu nahlas. Napodobňujú jeho zúfalý krik. Napodobňujú ho a potom sa bodavo smejú.
Hhhrrr, rrrr, rr. Hhh.
Dnes to bude zlé. Opäť zlé. Pomaly si ľahne na chrbát.
"Dobrú noc, vážený pane."
"Hhh. Rr."

Poviedka: Sliny

Z úst vytiekla slina, dlhá a hrubá. Stekala od kútika smerom dolu, k brade. Ťahala sa popri krku a keď dosiahla úroveň ramien, pretrhla sa a dopadla na zem.

Poviedka: Pohreb

Sadla si do truhly. V rukách držala svojho psa a hladkala ho. Okolo stáli ľudia v čiernych šatách a boli nedočkaví. Presviedčali ju, nech si ľahne. Aby mohli zatvoriť truhlu. Chceli ju pochovať, zahrabať dieru a potom plakať. Bude im veľmi chýbať. Povedala im, že nie je mŕtva. Neverili jej. Kňaz jej vytrhol psa z rúk, násilím ju prinútil ľahnúť si. Štyria chlapi truhlu okamžite privreli. Vrieskala, búchala do stien, nebola mŕtva. Neverili jej.

Poviedka: Koniec príšerne obyčajného človeka

Príšerne obyčajný človek sedel na okraji vane. Kdesi na mieste plnom ľudí. Snažil sa pozerať do zeme. Voda vo vani vrela. Pohľady druhých ho pália. Všetci vedia, že sa cíti nepríjemne. A predsa ho bodajú. Až kým sa nezblázni.

Zajtra nastane koniec príšerne obyčajného človeka. Odviažu ho, oni. Príšerne obyčajný človek sa vráti na miesto činu. Tam, kde zanechali biele obrysy, ktoré sa kreslia okolo obete. Napasuje sa do tých obrysov a zaspí. A bude môcť konečne vydýchnuť.

Poviedka: Páska

V psychowalkmane sa ozýva: "Vy to dokážete. Vy to dokážete. Ste silný človek. Stačí chcieť."
Zvuk je nastavený na maximum. Zdá sa, že v izbe nikto nie je. Ktosi zabudol walkman vypnúť. Biele steny a pokoj.
"Vy to dokážete. Je to na vás. Všetko je možné."
Odporný hlas, bezchybná výslovnosť. Je to ženský hlas. Nenávidím tú ženskú. Hlas znie pokojne. Monotónne. Hypnotizuje. Bezchybná ženská. Nádherné, biele zuby, dokonalé vlasy, 90, 60, 90, 90, 90, 90909090. Hluk. Koniec pásky. Ženská vrieska, huláka, nedá vám pokoj. Kričí:
"Vy to dokážete!!!! DOKÁŽETE TO! Kurva! Kurva, vyskoč už! Tak skáč. SKÁČ!"
Rozbehnem sa, počuť praskanie skla. Letím. Zdá sa, že naozaj letím.

Poviedka: Prísne pôsobiaca pani

Po stole liezol veľký červ. Veľký a mäsitý. Keby som ho rozpučila, rozstrekol by sa po celej izbe. Prekladal nohu za nohou. Na chrbte mal biele chĺpky a ružová pokožka bola suchá a hrubá. Liezol veľmi pomaly, zdalo sa, že na koniec stola nikdy nepríde. Začala som mu rozprávať o sebe. Povedala som mu toho veľa. O sebe, o detstve, o vodke, o Sethe aj o vás. V tom okamihu prišla stará pani. Prísne sa na mňa pozrela. Ráznym krokom pristúpila k červovi a rozpučila ho. Rozstrekol sa po celej izbe.

Poviedka: Kút

V kúte je dievčina. Malá, krehká a hanblivá. Tak tú mám rád. A nikomu nedovolím, aby sa jej dotkol. Trasie sa, bojí sa. Necíti sa dobre. Rukami sa objíma, ťažko sa jej dýcha. Zatína zuby. Hryzie si do jazyka a do pier. A ten jazyk a tie pery sú moje. Aj jej ruky aj jej dych. Celá je moja, nikomu inému nepatrí.

Poviedka: Moja obľúbená hra

Veľa spím. Spím, pijem whisky a iné a potom sa mi zdá všetko smiešne a všetko má zmysel. Ráno väčšinou nič nemá zmysel, lebo ráno mám nočné mory. Tak sa mi to páči, mám rada svoje mory. Nechajú ma vyspať a zobudia ma až ráno. Sú ohľaduplné a ja som im za to vďačná, lebo som potom v práci sústredená a podávam dobré výkony.

Poviedka: Ako to chodí

Bolo asi pol tretej nad ránom. Na dlážke boli rozliate rôzne tekutiny, ľudia v tom plávali. Príliš veľa ľudí, ktorí pre mňa absolútne nič neznamenajú. Keď ich pozorujem, zdajú sa mi takmer priesvitní. Asi ako tiene. Hnusné, strašidelné tiene. Občas na mňa hovoria. Pozerám sa na nich znechutene, pričom ležím na dlážke, v rukách mám fľašky, alebo cigarety, alebo fľašky aj cigarety, alebo iné veci. Niektorí ľudia ma desia. Zväčša majú široké ústa a sú oblečení vo farebných šatách. Ako klauni. Raz sa aj vy načisto zbláznite. A budete dávať neslušné návrhy vedľa sediacej dôstojnej dáme v električke. Ona sa usmeje a pôjde za vami. A požiada vás, aby ste si odložili vaše kufríky. A rukavičky. A košieľky. Požiada vás, aby ste sa celí poskladali do klbka a ona vás opatrne uloží do skrine s voňavou nálepkou proti moliam. Tam – no hej – tam vám bude dobre. Pane Bože, ako vám len bude dobre!

Poviedka: Setha

So Sethou som sa spoznala asi pred dvoma rokmi. Setha mala panický strach z toho, že si odkusne jazyk. Kvôli tomu nerozprávala, nechodila autom ani výťahom, do úst by si v živote nestrčila vidličku. Snažila sa vybiť si všetky zuby. V noci takmer vôbec nespala. Vyliečili ju z toho. Odvtedy som ju stretla jeden krát. Bola plná života, priam cválala po ulici. Stále dookola opakovala - som normálna, som ako ostatní.

Poviedka: Ucho včera

Keď klamem, niečo sa stane. Začne mi krvácať z nosa, alebo mi opuchnú oči. Včera, keď som klamala, odpadol mi kúsok ucha. Zavolala som do nemocnice a objednala som sa u svojej doktorky. Večer som sa snažila prišiť si ucho ihlou a niťou. Podarilo sa mi to. Doktorka mi potom vynadala, odtrhla mi prišité ucho a poslala ma domov.

Poviedka: Voda

Boli sme nahnaní v jednej veľkej sále. Potom prišli usmiati ľudia a povedali nám, že musíme ešte pol hodinu čakať. Vraj to je tak bezpečnejšie. Myslím, že im naozaj záležalo na našej bezpečnosti. Potom začali pomaly púšťať vodu, sála sa začala plniť. Bolo nám povedané, že máme ostať pokojní. Potom odišli zo sály. A voda stúpala, po členky, po kolená, po pás, po krk. A tam sa hladina zastavila. Vytŕčali nám len hlavy, vyzerali sme smiešne. A bezmocne. A čakali sme na usmiatych ľudí, ktorí sa na nás pozerali cez špeciálne, vode odolné kamery. Takto to bolo chvíľu a potom napustili vodu až po strop. Plávala som pod vodou a bola som si istá, že o chvíľu vodu vypustia. Predsa im záleží na našej bezpečnosti. Predsa nás tu takto nenechajú.

Poviedka: Človek slabý

Som slabý človek, všetko ma rozruší, hnusí sa mi krv, hnusia sa mi ľudia, lebo sú plní krvi. Sú veľkí a mohutní. Majú v sebe litre krvi. Natierajú ňou svoje domy a deti. Vtierajú si ju do vlasov, oblizujú ju z chodníkov, podávajú ju na večierkoch pre priateľov. Tečie im prúdom z papule. Strieka na steny. Dotýkajú sa jeden druhého, nechtami sa škriabu do kože. Krv ich dráždi, vzrušuje a uspokojuje. Všade je, všade ju cítiť. Nosia ju vo vedrách a vylievajú na smetisko. Vezmeš si ma, prosím?

Poviedka: Deti z Modrej zeme (svk verzia)

Najstarší z nich sa volal Con. Mal 16 rokov. Pri ňom čupelo štrnásťročné dievča s hnedými vlasmi. Volala sa Kirsty. Za ruku držala Hannu, malé päťročné dievčatko. Skupinu tvorili ešte dvaja chlapci - Michael a Joke. Pri nohách mali položený hrdzavý, kovový hrnček a v ňom bolo 30 korún v drobných. Ich dnešný zárobok. Kirsty sa triasla od zimy, ale nič nepovedala. Trpezlivo čakala.
"Mali by sme ísť domov," povedal nakoniec Con. Joke zdvihol hrnček a pomaly sa všetci vydali smerom von z mesta, až prišli pod Modrý most. Tam ich čakali dvaja ďalší chlapci. Prvý chlapec bol tmavý, svalnatý a mal malé, podlé oči. Bolo v nich vidieť odhodlanie urobiť čokoľvek. Volal sa Andy a bol strážcom vchodu. Mal 14 rokov.
"Andy, kto je to?" pýtal sa Con a ukazoval na druhého chlapca. Ten vyzeral vystrašene.
"Chester. Utiekol z detského domova. Chce sa k nám pridať," mrmlal Andy povýšenecky. Con sa zadíval na Chestera. Bol vyziabnutý, mal tenké ruky, ryšavé vlasy a pehy. Pozeral do zeme.
"Nazdar. Ja som Con," podal mu ruku. Chester nepovedal nič, iba si s ním potriasol rukou. Pohľad mu stále smeroval k zemi. Andy posunul krabicu, čo sa váľala pod mostom. Pod ňou bol vchod do kanálu. Všetci okrem Andyho a Cona zišli dolu.
"Prečo to stále robíš, Andy?" kričal Con, keď si bol istý, že ich nikto z detí nemôže počuť.
"Čo?" povedal Andy chladne.
"Hovoríš novým blbosti. Čo si mu zas narozprával?"
"Nič," odvrkol Andy.
"Veď sa na mňa ani len nepozrel!"
"Nič. Nič hrozné. Nových treba postrašiť."
"Nových treba povzbudiť! Pamätáš na svoj prvý deň?"
Andy mlčal. V pohľade mal hlbokú nenávisť. Očividne nechcel, aby mu niekto jeho príchod pripomínal.
"Mal som deväť, ty idiot!" vykríkol potom hrubým tónom.
"Čo si mu narozprával?" vypytoval sa Con.
"Že keď zomrie, jeho mŕtvolu zjeme."
"Andy!"
"Veď je to pravda."
"Také veci sa nehovoria."
***

Kanál bol priestranný a suchý. Vpravo sa tiahlo hrubé potrubie s teplou vodou. Kirsty a Hanna sa pritisli bližšie k potrubiu a ohrievali sa. Andy tesnil vchod do kanálu.
"Už čoskoro príde zima," kričal na ostatné deti. Chester stál nehybne.
"Joke, odlož peniaze," povedal Con. Joke bol vysoký a veľmi pekný. Mal lesklé, dlhé vlasy. Vzal hrnček a jeho obsah vysypal do vreca za potrubím. Andy zatiaľ dokončil tesnenie a postavil sa za Cona. Prekrížil si ruky a vrhal vražedný pohľad na Chestera. Con pristúpil k Chesterovi a chytil ho okolo pliec.
"Toto je náš domov," povedal.
"Je naozaj pekný," šepkal Chester a v očiach mal úprimný obdiv.
"Toto je Kirsty," ukazoval Con. Kirsty sa na chvíľu vzdialila od potrubia a podala Chesterovi ruku. Mala hrubé, chlapské črty tváre a nešikovné pohyby. Bola mohutná, no napriek tomu pôsobila krehko. Mala dlhé, husté hnedé vlasy a zelené oči. Usmiala sa a ukázala na malé dievča, ktoré pevne držalo potrubie.
"To je Hanna. Našli sme ju na smetisku. Má asi päť rokov. Nevie rozprávať. Ale myslím, že rozumie tomu, čo hovoríme."
Hanna sa pozrela na Chestera svojimi veľkými, detskými očami. Boli krvavé.
"Nevie plakať. Namiesto sĺz jej z očí vyteká krv," doplnila Kirsty.
"Andyho už poznáš," pokračoval Con.
Andy sa znova namyslene zaškeril. Chester urobil inštinktívne krok vzad. Andy pôsobil hrôzostrašne. V tvári mal hladný výraz.
"Moji rodičia sú vo väzení," dodal Andy. Chester prikývol. Spoza Andyho predstúpil pekný, čiernovlasý chlapec, ktorý pred chvíľou ukladal peniaze.
"Hovoria mi Joke."
Potriasli si rukou.
Joke pokračoval: "Con ma našiel v bezvedomí pod mostom. Veľa si toho nepamätám."
Ukázal mu ľavú ruku. Chýbal na nej palec a ukazovák.
"Taká malá spomienka na otca," dodal Joke horkým tónom. Con podišiel k poslednému chlapcovi, ktorý sa ešte nepredstavil. Bol to vychudnutý Japonec.
"To je Michael."
Michael urobil opatrný krok vpred a pokýval hlavou.
"Mama umrela a otec je alkoholik. Utiekol som. Mám strach, že ma zabije," povedal Michael stručne. Potom sa opatrne posadil k potrubiu a schúlil sa.
"A čo ty, Chester?" spýtal sa Joke.
"Utiekol som z detského domova," povedal nesmelo Chester.
"A aké to tam je?" pýtal sa Andy.
"Neznesiteľné. Stále tam niekoho týrajú, jedlom sa príliš šetrí, ponižujú ťa a..."
***

"Ako dlho takto žijete?" spýtal sa Chester večer pred spaním.
"Veľa rokov," povedal Con.
"A čo budúcnosť?"
"Každý večer sa modlíme."
"Pomáha to?"
"Áno."
***
Chester sa zobudil skoro ráno. Bol podchladený a hladný. V kanále nebol nikto, iba Michael. Bol divne skrútený, zvíjal sa a príšerne sa triasol.
"Nazdar," pozdravil Chester. Michael neodpovedal. Chester k nemu pristúpil bližšie a položil mu ruku na čelo. Bol rozpálený.
"Con a ostatní išli...zarábať," koktal Michael.
"Prečo ste ma nezobudili?" pýtal sa Chester.
Michael jeho otázku ignoroval. Vstal. V tvári mal zvláštny výraz.
"Prosím, odveď ma k vrecku s peniazmi," povedal.
Chester chytil Michaela za ramená, podoprel ho a odviedol ho tam. Michael nahmatal vrecko a vylovil z neho malý sáčok, ktorý vyzeral ako čajový, ale bol v ňom biely prášok.
"Čo to je?"
"Neviem. Ale je to fakt dobré a pomáha mi to prekonať bolesť. Keď je zima, alebo nemáme čo jesť, Con nám každému dá balíček a hneď je nám dobre."
Michael nemotorne otvoril sáčok a obsah si vysypal do úst.
"Odkiaľ to máš?" pýtal sa Chester.
"Con to kupuje za peniaze, ktoré zarobíme."
Chvíľu bolo ticho. Chester pozoroval Michaela ako hltá prášok.
"Ako je možné, že vás tu takto nechajú žiť?"
"Ľudia nás nenávidia. Sme hanbou mesta. Boli by najradšej, keby sme všetci zdochli v tejto diere. Ja to viem."
Chester vstal a smeroval k východu.
"Ostaneš tu?" spýtal sa.
"Hej," odpovedal Michael a ľahol si.
***

Nasledujúci týždeň bol Michael stále v kanále. Dýchal ťažko. Zarábať chodili všetci ostatní, okrem Andyho.
"Prečo Andy zostáva pri vchode?" pýtal sa Chester.
"To keby prišli tí parchanti. Deti z Vrakoviska," povedala Kirsty.
"Je ich oveľa viac ako nás. Je ich okolo pätnásť. Niekedy prídu a kradnú nám peniaze a veci, ktoré máme uložené v kanále," dodal Joke.
"Dlho medzi sebou bojujeme. Zatiaľ vyhrávajú oni, ale my sa tak ľahko nevzdáme. Je tak!?" povedal Con hrdo.
"Jasné!" zreval Joke a tleskli si rukami.
"Myslím, že Michael o chvíľu umrie," povedal potom Con. Kirsty sa striasla. Con si ju nevšímal a pokračoval: "Moc plytvá liekmi, už mu ich nesmieme dať."
Chester sa chcel spýtať, čo sú to lieky. Potom si ale spomenul na sáčok s bielym práškom. Kusol si do jazyka a nič nepovedal. Kirsty začala plakať.
***

Prešiel ďalší mesiac. Michael stále zostával pri potrubí. Bol veľmi slabý. Každú chvíľu žobral o liek. Con mu ho však nedal.
***

"Pamätáš si svojich rodičov, Chester?" spýtal sa Joke.
"Nie. Asi od dvoch rokov som žil v domove."
Chester chvíľu premýšľal, či sa má spýtať, no nakoniec sa predsa spýtal: "A ty, pamätáš si svojich rodičov?"
"Áno. Mama mala pekné, čierne vlasy. Bola veľmi dobrá. Keď som nemohol spávať, čítala mi rozprávky. Otec bol vysoký. Mal hrubý hlas a bol dosť prísny."
"Mama a otec. Chýbajú ti, že?"
"Áno. Je to tu neznesiteľné," priznal Joke.
"Aj napriek tomu, čo ti urobili, ti chýbajú?"
Joke sa pozrel na svoju zohavenú ruku.
"Áno. Veľmi mi chýbajú."
***

Chester nemohol zaspať. Bolo to neskoro v noci. Posadil sa a zívol. Poobzeral sa, či náhodou nie je hore ešte niekto iný. Kirsty a Hanna spali na jednej deke. Joke spal tiež. Michael sa krčil pri potrubí. Deky Andyho a Cona však boli prázdne. Chester počul tiché mrmlanie. Išlo zvonku. Započúval sa.
"Ja neviem..." rozoznal Andyho drsný hlas, ktorý znel nedôverčivo.
"Niekto sa o nich musí postarať," odpovedal Con chladne.
"Tiež by si do nich nemusel stále pchať tie prášky," povedal Andy naštvane. Chester si až teraz uvedomil, že Andy ani Con nikdy lieky nejedli. Potom prehovoril Con, ale jeho hlas bol oveľa tichší:
"Pomáha im to."
"Sú závislí!" kričal Andy.
"Nekrič, debil. Zobudíš ich."
"To mi je jedno, ide o to, že ich robíš závislými na tebe."
"Aj tak neprežijú. A vďaka liekom si neuvedomujú bolesť."
"Sú závislí."
"Aj tak neprežijú."
Dlho bolo ticho a Chester zaspal.
***

"Dnes sme zarobili tristo korún," chválil sa Con.
"Skvelé," jasal Joke.
"Pôjdem a kúpim lieky."
Con sa zdvihol a odišiel. Michael zastonal. Ležal pri potrubí a zvíjal sa. Andy na neho vrhol znechutený pohľad. Podišiel k vrecku s peniazmi. Vybral sáčok s bielym práškom, ktorý nazývali liek a podal ho Michaelovi.
"Čo to robíš?" spýtal sa Chester.
"Con predsa vravel..." začal Joke, no nedokončil vetu. Andy ho prerušil.
"Con si môže vravieť, čo chce. Michael to teraz potrebuje."
Otvoril sáčok a prášok nasypal Michaelovi do úst.
"Ak niekto povie Conovi, čo som urobil, zabijem ho."
Myslel to vážne. Hanna sa prikrčila. Chester si všimol, že jej začínajú krvácať oči. Michael rýchlo hltal prášok.
"Aj tak je to plytvanie," nedal sa Joke. Andy vstal a pomaly, zlovestne sa blížil k Jokeovi. Ten sa vôbec nezľakol. Chester si už zvykol na Jokea. Bol posadnutý Conom. Uctieval ho ako svojho boha. Čo Con povedal, to bolo pre Jokea zákonom.
"Chceš ma zabiť?" spýtal sa Joke pokojne.
"Áno," odpovedal Andy, takisto pokojne.
"Parchant!"
"Dávaj si pozor na hubu!"
Hanna plakala. Andy si ju všimol a prestal revať. Tvár mala celú od krvi. Kirsty ju držala okolo pásu a hladila ju po vlasoch. Andy si sadol. Joke bol ticho. Michael medzitým zaspal. Kirsty začala spievať. Spievala, až kým prišiel Con.
"Som späť," povedal. Vyzeral slabý. Pod okom mal modrinu a chýbal mu jeden zub. V ruke držal asi dvadsať sáčkov s liekmi. Postavil sa pred deti a sáčky víťazne zdvihol nad hlavu.
"Čo to máš pod okom?" pýtala sa Kirsty. Con vypľul na zem krvavú slinu.
"Chcú viac peňazí za lieky," povedal naštvane. Chester jeho slová nevnímal. Odvrátil hlavu a myslel na pesničku, ktorú Kirsty spievala, kým sa Con vrátil. Neznášal krv.
***

Bolo poludnie, čas oddychu. Chester sedel pri potrubí a nenápadne sledoval okolie. Andy strážil vchod a popri tom si z konára pomocou kameňa vyrezával niečo ako oštep. Chester nikdy nevidel Andyho spať. Bol stále na nohách. Za vodcu skupiny bol považovaný Con, ale Chester mal pocit, že Andy toho robí oveľa viac. Zo začiatku sa ho bál, teraz mal k nemu rešpekt. Nechcel si to priznať, ale mal ho oveľa radšej, ako Cona.
"Koniec oddychu. Pôjdeme zarábať, " povedal zrazu Con.
"Je mi zle," vyhŕkol Chcester. Nechcel ísť zarábať. Dnes nie. Okrem toho ku Conovi pociťoval čoraz väčší odpor.
"Vezmi si liek," odvrkol Con.
"Vďaka."
Všetci, okrem Andyho, Chestera a Michaela išli von. Zarábať. Andy bol stále pri vchode. Michael spal. Mal modrú pokožku a krvavé podliatiny. Chester pristúpil k vrecku s peniazmi a vybral sáčok s liekom. Chcel ho nenápadne vrátiť naspäť, no všimol si, že Andy sa na neho podozrivo pozerá. Otočil sa mu chrbtom a sáčok si vysypal pod tričko. Dúfal, že si Andy nič nevšimol. Andy sa zasmial a povedal: "Con ťa nedostal. Si múdrejší ako vyzeráš."
Potom sa vrátil k svojej práci. Bolo ticho. Chester si ľahol.
***

Michael umrel. Con a Andy mu vzali všetky jeho šaty a vytrhli mu zuby. Potom ho odtiahli preč. Šaty nechali v kanále, ale zuby vzali so sebou. Chester, ani nikto iný z detí nevedeli, čo s ním urobili. Po dvoch hodinách sa vrátili bez Michaelovho tela s tridsiatimi sáčkami liekov. Andy ich bez slova hodil k vrecku s peniazmi. Nikto sa na nič nepýtal.
***

"Čo sa stalo s Michaelovým telom?" vyzvedal Chester, keď zostal chvíľu sám s Kirsty a Hannou.
"Ja neviem. Mne nič nehovoria. Som pre nich iba hlúpe dievča, ktoré sa stará o Hannu. Počujem ich, keď sa niekedy rozprávajú. Vraj som škaredá," povedala Kirsty chladne.
"Si veľmi pekná," upokojoval ju Chester. Klamal. Kirsty bola celá od špiny a pod očami mala hlboké kruhy. Po celom tele mala podliatiny a modriny. Zasmiala sa.
"Nie som pekná. Ale keď vyrastiem, budem pekná. Kúpim si ružové šaty."
Vedela však, že si ich nikdy nekúpi. Chester pohladil malú Hannu po vlasoch. Usmiala sa. To bolo prvý a posledný krát, čo ju videl smiať sa. Všimol si, že jej chýbajú predné zuby.
"Myslím, že Hanna ťa má rada," povedala Kirsty. Chester sa pozrel na Kirsty.
"Si veľmi pekná. Aj bez ružových šiat."
Klamal.
***

Bola jar. Dnes našli Andyho pred vchodom ležať v kaluži krvi. Peniaze, šaty aj lieky boli preč.
"Boli tu," vrieskal Con, "deti z Vrakoviska."
Kirsty poutierala krv. Andyho telo pochovali. Vchod potom strážil Con.
***

Zarábať teraz chodili bez Cona. Bolo to ťažké. Kirsty stále plakala. V jeden deň sa vrátili z mesta a pred vchodom nikto nebol. Chýbali aj peniaze a lieky. Našli iba kríž, vyrytý v zemi tam, kde predtým Con strážil vchod.
"Vzdal to," nechápavo koktal Joke. Chester nerozumel. Kirsty mala slzy v očiach.
"Zabili ho?" pýtal sa.
"Prešiel k deťom z Vrakoviska."
***

"Zbohom," povedal Chester.
"Zbohom," povedala Kirsty a pevnejšie objala Hannu.
"Zbohom a veľa šťastia," kývol Joke. Museli sa rozísť a opustiť kanál. Ostať by bolo príliš nebezpečné. Deti z Vrakoviska nad nimi vyhrali. Kradli všetko, čo zarobili. A tiež už nemali lieky. Miesto, kde ich predávajú, vedel iba Con. Rozišli sa, každý iným smerom, ale v skutočnosti nemali kam ísť. Chester sa ešte v ten deň vrátil do detského domova.
***

Prešlo pätnásť rokov. Chester mal 28. Bol vyoký a chudý. Na tvári mal stále malé, ryšavé pehy.
"Môžete ešte zopakovať to meno?" spýtala sa staršia pani.
"Kirsty."
Pani sa chvíľu pozerala do počítača a potom povedala: "Je mi ľúto, ale žiadnu Kirsty sme v našom detskom domove nemali."
"Aha, aj tak ďakujem." povedal Chester smutne. Nikde nemali jediný záznam. Chester to nevzdával a stále sa pýtal v ďalších a ďalších detských zariadeniach. Po deťoch, s ktorými kedysi rok žil na ulici, pátral veľmi dlho. O žiadnom z nich už nikdy nepočul.
***

Podobný život žijú deti bez domova v niektorých krajinách. Bývajú v kanáloch pri potrubí s teplou vodou. Rodičia im umreli, alebo sú závislí na alkohole. Niektoré deti sa boja, že ich vlastní rodičia dobijú k smrti a tak utekajú na ulicu. Na detský domov sú príliš starí, ale aj tak tam nechcú ísť, pretože sú tam neľudské podmienky. Cez deň zháňajú jedlo, peniaze, fetujú. Každý večer sa modlia za lepšiu budúcnosť. To je to jediné, čo môžu urobiť. Všetci majú totiž okolo 14 rokov.

Poviedka: Hans Mayer

Práve prebiehal súd, kde mali určiť vinníka zodpovedného za istotne závažný zločin. Zrazu do siene vbehla akási žena a zrevala: "Môže za to Hans Mayer!"
V tom momente sa všetko vysvetlilo. Už to bolo každému jasné. Zapadalo to do seba. Hans Mayer bol tým vinníkom! V sieni bol počuť šepot:
"Áno, Hans Mayer."
"Hans Mayer je vinný."
"Je to očividné."
Sudca sa chvíľu pozeral na šepkajúcich ľudí a potom zreval: "Kto je to, doboha, Hans Mayer?"
Nikto neodpovedal. Nikto totiž nevedel, kto je Hans Mayer. Jedno však bolo jasné. Hans Mayer bol vinný a tak ho na druhý deň obesili.

Poviedka: Nov

Mužská pokožka je v mesačnom svetle strašidelná. Mravčeky hlodajú dvere. V noci to počuť. V noci počuť, ako ťažko dýcha. Jeho odporná koža sa leskne v mesačnom svetle. Jeho odporná modrostrieborná mŕtva studená koža a mravčeky, ktoré hlodajú dvere sú ďalšie veci, ktorých sa bojíme.

Chrobáčiky padajú do odtoku. Mravčeky padajú do odtoku. Špinky padajú do odtoku. Očká padajú do odtoku. Hlavička padá do odtoku. Ručičky padajú.

Poviedka: Tri minúty

Zavreli ho do izby a púšťali mu hudbu. Začal jemne kývať hlavou. Do rytmu. A potom zapojil ruky, nohy, aj zadok. Poskakoval, vrtel sa. Tri minúty. Potom prestal.

Poviedka: Chrbát

Sedím sama doma. Prilieta vrabec. Akčná scéna. Jemne ťukne zobáčikom na okennú tabuľu.
A ja sa ho pýtam: "Chceš mi pomôcť?"
Hrkúta. Tvári sa, že je holub. Nerozumiem. Usadil sa na okne a pozerá na mňa. Nalievam si vodku.
"Chceš vodku, bejby?" pýtam sa ho. Hrkúta. Zobe si do nohy. Nerozumiem.
Pijem, pozerám na vrabca. A predsa to okno otvorím. Vrabec vletí do izby a chlípe z mojej vodky.
"Smeješ sa mi?" kričím na neho. Pozerá na mňa. Smeje sa mi.
Oblievam ho vodkou.
Chudáčik, dusí sa. Štípu ho oči. Celý je mokrý. Smrdí. Krúti sa. Celkom ako človek.
"Nalej mi vodku, bejby," kričí na mňa.
Nalej si ju sám.

Poviedka: Včera sa stalo

Stretol som Sethu, po dvoch mesiacoch. Nadšene ukazovala na svoje prsia a na ruky:
„Tu je iba tvoje miesto. Tuto a tam. Tam sa môžeš dotýkať len ty. Tu sa ma môžeš dotýkať ty aj C. a tuto, tak tu sa ma môžu dotknúť všetci.“
„Setha, ty si sa zbláznila,“ povedal som, ale ona ma nepočúvala.
Pristúpila ešte bližšie, poskakovala a ukazovala mi ruky a prsia stále dokola:
„Pozri, tuto, toto miesto je tvoje. Tu môžeš iba ty.“
Rozhodol som sa, že sa s ňou už nebudem ďalej stýkať.

Poviedka: Jemu

V rozhlase hlásia:
"Nezabudnite si vziať svoj liečik."
A môj hovoriaci budík mi pripomína:
"Nezabudni si vziať svoj liečik, Lenka."
"Nezabudnem," vravím mu.
A ja ozaj nezabudnem.

Mám ho rada. Lebo. Taký kričiaci chlapík, mladý, pomaľovaný, dobitý, úbohý, smiešny. Hladká si vlasy. Má ich dlhšie ako ja. Môžete mu vidieť až do hrdla, vidíte mu detailne kútiky očí a nosné dierky. To je romantické.

Celý život ma volal "chrobáčik". Mal biele zuby a smial sa, keď ma tak volal. Mal pekné vlasy. A dlhé. A keď sa nepozeral, zabíjala som chrobáčikov. Boli mi odporní.

Poviedka: Pyramída

Zoznámim ťa s pirátom. On mi vyrazil dych a to veľmi nepríjemným spôsobom. Takým spôsobom to vie iba on, lebo je skúsený starý lovec. Vie veľa trikov a vie ma rozosmiať, keď vytiahne bieleho zajaca z klobúka. Dvakrát zamáva prútikom a zajac je tam. Je to starý pirát. Má prelepené oko, papagája a troch nezbedných sluhov. A má aj veľa iných zlých vlastností. Je arogantný a priveľa sa smeje. Je to príšerný človek, starý pirát a skúsený lovec. Už dávno ste sa mali zoznámiť.

Poviedka: O dnešku

V električke si ku mne prisadol chlap. Zamrzla mi ľavá ruka. Oprel si o mňa hlavu. Normálne, drzo sa o mňa oprel. Spýtala som sa ho, čo to robí. A on povedal - opieram sa. Jeho hlava bola primrznutá na mojich pleciach, rukami sa ma nedotýkal. Zaspal a chrápal. Bolo mi to jedno. Keď vystúpil, odmrzla mi ruka, ale ešte som nemohla poriadne hýbať prstami. Bola som spokojná. Dopadlo to dobre. A on - zakýval mi - drzý hlupák. Chcel mi ukázať, že on môže hýbať prstami.

Večer sa udial rozhovor.
Vyplynulo z neho - nič. Tak som mu aspoň zakývala. Chcela som mu ukázať, že už môžem hýbať prstami. Asi to pochopil inak.

Poviedka: U nás

Starček a starenka ležali na pláži, v ruke džús so slamkou, slnečné okuliare. Pozerali pred seba, na seba. Boli sympatickí. Z ničoho nič okolo prebehol človek, vrieskajúci, so zdvihnutými rukami, utekajúci kamsi do diaľky. V normálnom filme by sa starček a starenka udivene pozreli na seba. Možno by starček zahlásil, že ten človek musel byť akýsi bláznivý, pochabý mládežník. V tomto filme nie. V tomto filme je to bežné.
Strih.
Človek leží na pláži, v ruke džús, slnečné okuliare a všetko. Z ničoho nič okolo prebehli starček a starenka, vrieskajúc a so zdvihnutými rukami, utekali bohvie kam. U nás je to bežné.

Poviedka: Jeden z tých posledných dní

Zopár ľudí - sú. V miestnosti kreslia. Kreslia si po rukách, po stene, po čele, všade kreslia a smejú.
Smejú sa, ako blázni, naschvál, sa, tak, smejú. Odchádzajú a prichádzajú do tej miestnosti, sú ticho a občas hučia. Sú milí, zábavní, ako nikdy. Vyznieva to. Vyznieva to dojemne.

Poviedka: Chorí

Ľudia sú chorí a prechladnutí. Pozrú sa do slnka, poskočia od radosti a potom oslepnú. Má to svoje výhody, nevidia iným chorým ľuďom do tváre. Najhoršie je, keď sa na mňa pozrie jeden z tých chorých slepcov a ja si okamžite poviem: „Ty si chorý človek.“
Jedného chorého som prenasledovala. Prenasledovala som ho do brány a on mi ponúkol čaj. Išli sme k nemu domov. Vypila som čaj, vypila som mu krv, vypila som jeho sliny. Rozprávame sa a Chorý po chvíli vstane, pozrie sa z okna, vraví o okne, o výhľade, ktorý bol kedysi taký krásny a znie to hrozne, nedá sa to počúvať. Pozriem sa dole. Pod oknom stojí Eva a recituje Chorému báseň, čosi o duši, o zmysle života a nekonečnej nekonečnosti. A ja tomu nerozumiem. Nerozumiem, skrátka tomu vôbec nerozumiem.

Poviedka: Radový občan, ktorý trpel

Občan ráno nevstával. Ostával tam nedobrovoľne v snoch a zbieral ich odtrhnuté ruky, nohy, zohavené tváre a aj tvoje časti tela do sáčkov. A to sklo, ktoré bolo všade. Všade bolo zapichnuté, v ich očiach. Ale oni nekričali. Pokojne sa vrhali pod vlaky, pokojne sa prechádzali bez nôh. Flegmatici. Len občan skučal - a pritom nemal nikde ani škrabanec.

Dnes je to už rok.

Poviedka: Žaba

Išla som len tak po vonku.
A videla som chlapca, ako len tak stúpil na žabu a úplne ju rozpučil.
Aj som sa ho spýtala, prečo to urobil.
Odpovedal tak, ako som predpokladala.
Že len tak.
Ten chlapec mal asi desať rokov.
A keby ste mi vtedy povedali, že ten chlapec je diabol, vysmiala by som sa vám.

Poviedka: Starý pes

Chcel sa zabiť a pripravil si jed. Nejaký kyanid, alebo niečo podobne smrteľné. Bola to tutovka. Pripravil si to na stolík, pomodlil sa k Bohu, vynadal mu, že je prasiak a smial sa. Potom sa šiel do kúpeľne oholiť a navoňať. Bohvie prečo, asi chcel byť aj po smrti fešák. Keď sa vrátil z kúpeľne, našiel svojho psa mŕtveho. Ten starý chudák zožral všetko, čo bolo na stole.

Poviedka: XY

V roku XY, to je o chvíľu, pôjde M. R. na svoju skalu a skočí dolu. Vždy sa na to tešil.

Je rok XY. Ľudia sú premnožené červy. Je ich tak veľa, že do seba narážajú na každom kroku. Kričia po sebe, strkajú do seba. Všetko zlyháva. Všade je špina. Ľudia sa zabíjajú. Zabi, budeš mať viac miesta pre seba. Miesto je najväčší problém.

M. R. včera spal na lúke. Všade okolo sa tlačili ľudia. Naľavo od M. R. spala stará tehotná žena, napravo o čosi mladšia žena. V noci sa štyrikrát zobudil. Trikrát, lebo nemal miesto. Nemohol sa ani prevaliť na druhý bok. Štvrtýkrát preto, že mu ktosi kopol do tváre. Ráno našli veľa mŕtvol. Cez noc sa zabíjalo. Zabi, budeš mať viac miesta pre seba.

M. R. sa predieral ku svojej skale. Kráčal vyššie, neustále sa o kohosi obtieral, odstrkoval zavadzajúcich ľudí. Keď sa konečne dostal na vrch svojej skaly, netrvalo ani desať sekúnd a už ho ktosi strčil dolu. Nebolo tam dosť miesta. M. R. nechcel, aby ho zhodili, chcel skočiť sám. Okrem toho spadol na kohosi mäkké telo a umieral dlho.

Poviedka: Poďme sa rozprávať

Poďme sa rozprávať o tom, prečo ma nemiluješ. Kedysi si skákal ako pes a vyzeral si smiešne. Pomaly si sa doplazil k mojim nohám a...

A potom sme sa pohádali. Ľudia sa dokážu pohádať pre úplné zbytočnosti. Ako zle pokrájané mäso. Električka nikdy nerozreže mäso rovnomerne, pani Brownová. Už si to konečne zapamätajte.

Asi len často myslím na čudné veci. Pôjdem do pekla. Tam mi bude dobre. Budem sa variť v kotly. Tak sa mi to páči.

Poviedka: Aha

Aha, pomätený človek. Pohľad na neho vzbudzuje ľútosť. Snaží sa napchať do rozbitého televízora. V chrbte má zapichnutý kúsok skla. Zúfalo kričí a prosí Boha, aby mu dovolil aspoň raz zazrieť, čo je vnútri.

Tak som sa na neho chvíľu pozerala spolu s ostatnými.

Poviedka: Láva

C. neustále analyzoval svoje vnútro, zapisoval svoje myšlienky a dával ich čítať odborníkom a veštcom. V jeden deň, keď ho znova ťažil žalúdok, rozhodol sa, že sa vo svojom vnútri doslova trochu pohrabe. Strčil pravú ruku cez krk až do žalúdka. Chvíľu ho napínalo, no zvykol si a začal rukou ohmatávať svoje vnútornosti. Hladkal steny podráždeného žalúdka, masíroval ho a šteklil. Bol to príjemný pocit. Keď však ruku vytiahol, mal ju horúcu, krvavú, bez prstov, rozožranú až do kosti od žalúdočných kyselín.

Poviedka: Recesia, pomsta a všeličo iné

Toto je poviedka o normálnych mužoch, o ich normálnych záujmoch, o ich normálnom živote a o ich normálnych priateľkách

Normálny muž (1,8m – 75kg – 15cm) a normálna žena (80 – 63 – 90) sa stretli v normálnom bare (poldecák vodky za 45 a veľké pivo za 30). Viedli normálny rozhovor (záujmy, práca, rodina). V bare obsluhovala normálna čašníčka (blond vlasy, tretí krát farbené, stará sa o ne kondicionérom s výťažkami z aloe vera), ktorá nadávala normálnemu ožranovi (robotník, 49 rokov, štyri deti). Po záverečnej všetci normálne odišli (normálna čašníčka domov, normálny ožran domov, normálna žena k normálnemu mužovi).

Nastal druhý deň. Žena sa zobúdza v neznámom byte. Nič si nepamätá. Mužove nohy jej zakrývajú výhľad – cez noc sa obesil. Ktovie prečo? Nikto nevie, nikoho to ani nezaujíma. Žena rozmýšľa, čo má robiť. Začne obeseného muža hojdať. Muž sa kýva zo strany na stranu, ruky mu bezvládne visia popri tele. Žena hojdá čoraz zúrivejšie a zúrivejšie a tak sa stane, že mužova chladná, rýchlo kmitajúca ruka nechtiac vlepí žene facku. Žena sa vyľaká, udreté líce ju páli. Nenávistne pozrie na muža, kope ho a mláti, šklbe, až kým mŕtvola nepadne na zem. Až vtedy si žena uvedomí, že muž je mŕtvy. Zľakne sa ešte viac. Skáče po mŕtvole, opätky sa zarývajú hlbšie a hlbšie.

Netvárte sa, že sa vám tento príbeh nepáči. Netrpezlivo čakáte, kedy už žena prepichne mužovi opätkami lebku.

Poviedka: Zmysly

Mama podáva synovi žuvačku. Žuvačka sa prevaľuje v ústach. Zuby do seba narážajú. Slimáky majú rohy, v noci vypichujú ľuďom oči. Vriace oči. Tečú. Ružová para na koncerte. Para v saune. Para nad hrncom. Para z vriacich očí. A potom rituálne vytrhávanie si mihalníc. Zosušená mucha bezmocne skáče sem a tam v žltom nafukovacom hrade pred McDonaldom. Agent Smith mal všetko potrebné na to, aby nadviazal kontakt s vyspelou civilizáciou z planéty Y cez mikrovlnnú rúru. Mimozemšťania mu láskavo oznámili, že je „idiot“ a „nech im dá pokoj“.

Poviedka: Hanba, hanba

Občas sa mi stáva, že zabudnem, do akej električky som práve nastúpila. Teším sa domov, pretože v skrini mám tajomstvo. U nás je bežné, že brat na mňa vykríkne "Zdochni!" alebo "Umri!"
U vás nie?

Poviedka: Stres

Setha je stres. Ona sa usmieva, zatiaľ čo ja sa trasiem a zvraciam. Ona vie, keď sa pýtam. Ona sa nebojí, ja áno. Setha občas plače. Vraj je to ľudské. Chce vyzerať ľudsky.

C. mi raz vravel o Sethe. Vravel o nej zlé veci. Bolo to predtým, ako sa zbalil a odišiel do púšte. Na púšti nie je Setha. Na púšti nie je stres. Ani ja nie som na púšti. Občas je to zlé.

Setha beží, cvála. Je tučná, sadlo nadskakuje. Vlasy vejú. Prsia sa hojdajú. Mám pocit, že jej odpadnú. Bojím sa.

Poviedka: Výpočet

Mám dieťa. Cez noc mi vyrástlo v kochlíku. Očakáva, že sa oň postarám. Ha! Nikdy! Vyvaľuje sa v kochlíku. Rozmýšľam, ako sa tam dostalo. Veď som to predsa všetko vypočítala správne. Možno som niečo zle zlogaritmovala. Je to moja chyba. Mám dva dni na to, aby som to decko zničila. V piatok totiž zmutuje. Zmení sa na upíra. Zožerie ma. Musím rýchlo konať.

Poviedka: Psycho

M. R. sa psychicky zrútil, keď na vlastné oči videl, ako ich nútili písať ľúbostné básne. Museli používať slová "ajhľa", "ľaľa" a "nuž". A v každej strofe museli použiť prirovnanie "oči hlboké sťa studňa".

Poviedka: M. R.

M. R. lietal a mal ešte dve utajené zázračné schopnosti. Okrem toho jedným pohybom vraždil. Ovládal figúrky na šachovnici a občas sa s nimi zhováral. Čierne mal rád, leštil ich čistiacim prípravkom na nábytok. Biele nenávidel, bielym pešiakom odrezal hlavy. Pracoval ako programátor. Na ploche obrazovky mal fotku bieleho pešiaka s odrezanou hlavou. Vždy, keď sa na tú fotku pozrel, začal sa smiať. Biela kráľovná bola najhoršia. Zavrel ju do truhly.

Poviedka: Skunk a červ

Po veľmi dlhom čase sa s ním stretla. Býval to skunk. Ale pach sa zmenil na pokoj. Bol to ten úplný, veľký, nekonečný pokoj. Pokojný pokoj.
A vedľa skunka bol malý červ, ktorému zo zeme vytŕčala iba hlava. Tváril sa, že sa tvári. Bol to herec. Snažiac sa hltať a dýchať pokoj okolo seba, ponáral sa čoraz hlbšie. Tučnel, chradol a chorľavel tam v zemi. Čas plynul a on sa nemohol pohnúť, aj keby chcel. Ostal tam hlboko v zemi, hlboké oči, hlboké myšlienky, hlboké odkazy, sám.

A potom, po spomínanom veľmi dlhom čase, prišiel nový skunk. Vynovený. A spravil príjemné veci a dobré veci, presne tak, ako to nebolo jeho zvykom.

A tak to skončilo. Pokračovanie úspešnej série. Rodina si sadá pred televíziu, rozprávanie sa môže začať. Všetci sú nedočkaví, kto zomrie v tejto časti. Hotová telenovela, plná nervozity a nervozity. Všetci čakali, že to bude Herec č. 1.

Ale bol to Herec č. 2. A nastal šok.

Poviedka: Všetko vonia

Slečna vás víta. Všetko je pripravené. Pomaranče a čokoláda sú na stole. Voňajú, všetko predsa musí voňať. Je ticho a vlhko. Ktosi robí kliky. Je to zvláštne. A potom príde obálka, čierna obálka a v nej oznam, že opäť ktosi zomrel. Väčšinou to býva nehoda. Slečna sa usmeje, pokrčí obálku, odhodí ju do rohu a jemným hlasom, ako keby sa nič nestalo, vám oznámi: "Prepáčte. Občas bývam morbídna."

A ľudia majú odrazu žlté tváre a krvavé oči. Smejú sa akosi čudne. Príšerne nahlas. Udierajú vás sekerami do hlavy, ale nezabije vás to. Všetko je krivé. Všetko sa trasie. Ale slečna žiari ako princezná. Má biele zuby. Má lesklé vlasy. Tancuje. Vedľa nej stojí ktosi, čudne pokrútený, stonajúci. Vyzerá zle. Hnije zaživa. Tentoraz je to však slečna, kto hrá v tomto filme zlú postavu. Všetko tak krásne vonia. Všetko je farebné. A vy? Desí vás to.

Poviedka: Vy, ja

Ľudia, ktorých stretávam na ulici, mi prekážajú. Sú čudní. Nasilu ma nútia prijať ich súcitné pohľady. Keď sa bránim, nie je to dobré. Vtedy zavriem oči. No ľudia ma dokopú. Dvíhajú mi bradu, otvárajú viečka a prstami sa mi dotýkajú očí. Keď sa nakoniec prestanem brániť, stíchnu a súcitne sa na mňa pozerajú. Sú pri mne, tucty súcitných ľudí. Ak by som náhodou žmurkla, sú okamžite pripravení násilím roztvoriť moje oči.

Analyzujú ma. Oni, všetci, ľudia. Dospeli k záveru, že potrebujem ich súcitné pohľady. Asi vedia, že v noci robím zlé veci. Klamem. Zvraciam. Špiním. Vrieskam. Podplácam. Týram a mrzačím a zabíjam. Cez deň nie. Iba v noci.

Poviedka: Nie

Jeden človek si raz zbalil kufre a odišiel preč. Nikomu nič nepovedal. Chcel na všetko zabudnúť. Zabudnúť je jednoduché, najjednoduchšie. Stačí sa udrieť do hlavy.

Ďaleko, niekde, žil ten človek, ktorý sa udrel do hlavy a stratil pamäť. Ďalších dvadsať rokov si žil pokojným a šťastným životom. Ležal pripútaný na lôžku a hadičkami mu odsávali telesné tekutiny. Iba občas povedal zopár slov, ktorým aj tak nikto nerozumel.

Poviedka: Dážďovky

Hneď ako som vyšla z domu, cítila som ich. Pršalo, mokré dážďovky vyšli z úkrytov na chodníky, kde ich všetci pošliapali. Výpary z ich rozmliaždených vnútorností sa zmiešali s rannou hmlou a dažďom. Bol to taký sladkastý, lepkavý pach. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Chcela som sa vrátiť, samozrejme. Dážďovky majú v hlavách zabudované odpočúvacie zariadenia, to vie každý. Ale ja som sa ponáhľala do práce. Musela som ísť. Všade boli veľké mláky, v nich plávali utopené dážďovky a aj na suchu boli rozpučené kúsky dážďoviek. Hlavy však ostali nedotknuté, celé. Hľadeli na mňa. Mŕtve, bezvládne. Zákerné. Sledovali ma. Iba sa tvárili, že sú mŕtve. Chceli ma oklamať. Nepodarilo sa im to. Skočila som do mláky a udupala som všetky dážďovky. Skákala som im po hlavách. Bolo počuť ako ich miniatúrne odpočúvacie zariadenia praskajú a lámu sa. Zničila som ich. A mohla som ísť do práce pokojná. Všade bol ten sladkastý, lepkavý pach.

Poviedka: Mery

Mery je nežná žena. Je dôležité, aby ste to vedeli. Dobre si to zapamätajte. Mery je nežná žena. Niekedy to tak nevyzerá.

Ráno napadol sneh. Mestský, mokrý, žltý, špinavý sneh. Vďaka nemu okamžite meškala mestská hromadná doprava. Stali sa tri nehody. Keď sa stane nehoda, prídu zdravotníci, policajti a zvedavci. Obklopia miesto nehody a pohľadmi hladkajú čerstvé mŕtvoly. Až keď zdravotníci skonštatujú, že účastník nehody je mŕtvy. Až keď policajti odnesú telo. Až keď sa zvedavci rozpŕchnu. Až potom je rad na Mery. Mery čistí krv.

Mery vie, kedy má prísť. Tak aby ju nikto nevidel. S vedrom vody a handrou, umýva cestu od krvavých škvŕn.

Poviedka: Oko

Išli sme pomalým tempom - ja a on. Bolo horúco a mne sa zazdalo, že prežúva vlastné oko. Pozeralo na mňa spomedzi jeho zubov, zatiaľ čo on prežúval, ako keby bolo z gumy. Pozrela som sa mu do tváre, jedna očná jamka bola naozaj prázdna. Musela som veľmi zblednúť, pretože zastal sa spýtal sa, čo sa stalo. Pootvoril ústa a ja som opäť videla to oko.

"To nič." vravím.

Oko na mňa žmurklo. Chcelo ma vystrašiť.

Išli sme ďalej po púšti. Naokolo bol iba piesok a slnko bolo vysoko.

Poviedka: Červené svetlo

Keď som smutná, príde Môjnajlepšípriateľ a povie: "Neber si to tak."

Môjnajlepšípriateľ je môj najlepší priateľ. Kúpila som si ho cez teleshopping. Má kovovú hlavu, sklené oči a v noci nemôžem zaspať, lebo na jeho bruchu neustále bliká červené svetlo. A keď som smutná, príde a povie: "Neber si to tak."

Je tak naprogramovaný.

Poviedka: Pozor

Bola pri stene vysokého domu a ktosi na ňu zhora zhadzoval tehly. Uhýbala sa, ale bola to len otázka času, kedy jej nejaká tehla rozdrví hlavu. A keď sa to stalo, zo všetkých strán pribehli ľudia s fotoaparátmi. Zopár minút bolo počuť iba cvakanie a všade sa blýskalo biele svetlo z fotoaparátov. Za pár hodín boli jej fotky na internete. Vyhlásili anketu o najlepší záber jej rozdrvenej lebky.

Víťazný záber, ocenený 10 miliardami USD, uverejnili na titulnej strane miestnych novín. V obchode si môžete kúpiť aj tričká a šálky s týmto motívom. 500 korún za tričko, 250 za šálku. Pozor, výhodná cena. Ak si kúpite tričko aj šálku naraz, platíte len 300 korún.

Poviedka: Nadšenie

Nadšená študentka vošla do posluchárne. Po chvíli si k nej prisadlo osem blonďavých dievčat a začali ju vraždiť zrolovanými kúskami papiera. Papierovou rolkou ju udierali po hlave a hranou papiera ju rezali do kože. Jej mŕtvola dodnes hnije v posluchárni.

Profesor sa prechádzal po posluchárni a zakopol o nehybné telo mŕtvej študentky. "Nechutné," poznamenal.

Za stenou, na prízemí tej školy, žije tučný červ a plánuje. Jeho plán je dokonalý. Kúsok po kúsku hryzie v stene malú chodbu. S odporom do úst naberie sadru a murivo zo steny a prehltne. "Nechutné," vravieva si. Ostáva mu už len pár metrov a prehryzie sa do posluchárne. Už nebude musieť jesť stenu.

Poviedka: Pre mňa

Má ryšavé vlasy dlhé asi po bradu a píše poéziu. A všetci sa jej za to smejú, aj ja sa jej za to smejem. Ale jej to nevadí a každú sobotu svoju novú báseň číta v rádiu. To dievča je oveľa lepšie ako ja. Každý deň vidím, ako sa usmieva. Závidím jej to. Som veľmi sebecká.

Je to ako keď ja sa veziem na aute a ty sa vezieš tiež na aute. Alebo ako keď sa smejem Eve, že píše básne a ty sa jej tiež smeješ, že píše básne. Alebo ako vtedy, keď som kamerovala sáčky a odpadky na zemi a môj šéf sa to hanbil ukázať zahraničným turistom.

On vtedy povedal: "Niečo mi znie."
A vzápätí vetu zopakoval. Bolo to asi takto -
On: "Niečo mi znie..... Niečo mi znie."
Bolo jasné, že mu niečo znie. Ale čo?

Nemôžem. Asi sa toho nikdy nezbavím. Je to len tak, pre mňa.

Poviedka: Veľmi poučná poviedka o žene, ktorá pila striedavo z ľavej a pravej fľaše

V rukách zvierala dve fľaše a striedavo pila najprv z ľavej fľaše a potom z pravej fľaše. Usmiala sa a napila sa z ľavej fľaše. Povedala niečo múdre. Napila sa z pravej fľaše. Poobzerala sa. Napila sa z ľavej fľaše. Zakašľala. Napila sa z pravej fľaše. Napila sa z ľavej fľaše. Napila sa z pravej fľaše. Napila sa z ľavej fľaše. Oblizla si pery. Skúsila sa napiť z oboch fliaš naraz, no obliala si šaty. A tak sa vrátila k pôvodnému striedavému systému pitia. Napila sa z pravej fľaše. Zanadávala si. Napila sa z ľavej fľaše. Napila sa z pravej fľaše. Napila sa z ľavej fľaše.

Poviedka: Whisky

Noc (teda už vlastne nadránom). Zajtra (teda už vlastne dnes) mám dve skúšky. Dve tabletky. Si dám ráno. Ako vždy. Na upokojenie. Tieto nie sú na predpis. Takže ešte nie som až taký psychopat. Z toho vyplýva.

“Keď budem mať dvadsaťtri, skončím s deckom na krku.” povedala päťdesiatročná dáma, čím očividne pobavila publikum.
“Vraj som už pár rokov dospelá.” vravím im (publiku a päťdesiatničke).
“Nezdá sa mi.” povie päťdesiatročná dáma stroho.
Publikum tlieska, pani sa pokloní. Je so sebou spokojná. Vyhrala slovný súboj.

Poviedka: Len tak, skúšam

Jediný človek, jediný, ktorého nemôžem mať. A ja ho chcem. Práve jeho. Ten spodný rad, druhé okno zľava. Tam je, aj teraz. Určite. Nemám právo sa ho dotknúť. Nemôžem sa k nemu priblížiť viac ako na sto metrov. V noci ho tajne pozorujem ďalekohľadom.

Zajtra mu zavolám. Zdvihne a povie: "Haló."
A potom zložím. Občas mu volám, aby som nezabudla na jeho hlas. A potom ho pozorujem ďalekohľadom aj cez deň. Hnevá sa. Rozbije telefón. A potom si kúpi nový. Mám jeho fotky, polepené po stenách a usmievam sa na ne.

Druhé okno zľava. Vidím jeho siluetu. Kráča po izbe. O chvíľu pôjde do práce. Viem o ňom všetko. Úplne všetko.
(V pozadí znie šialený smiech)

Poviedka: Hrdza, kamene

Sami si strčia prsty do krku a vracajú. Zvratky naberajú lyžičkami a ukazujú si ich medzi sebou. Obdivujú, keď má niekto jemnú, kašovitú hmotu. Nepáči sa im, keď v zvratkoch zreteľne vidno nestrávené kúsky potravín. Smejú sa, navzájom si olizujú podpažie a krky. Nechtami si zoškrabujú hrdzu z chrbta. Rany si potierajú medom. Plačú a porovnávajú si slzy. Sú skúsení. Majú pohodlný život. Rada sa na nich pozerala.

Poviedka: Presne teraz

Vytrhla som si všetky mihálnice a oholila som si obočie. Pohľad na mňa teraz nie je dvakrát príjemný. Mám chuť olízať vyššie zobrazené neidentifikované červené teleso, asi kvet.

Poviedka: On

Stál v strede, nahý a spieval. Bolo tam veľa ľudí a jedno jediné okno. Čím hlasnejšie spieval, tým väčšia panika v izbe vznikala. Ľudia sa ho báli. V oblekoch a kabátoch, niekam sa ponáhľali, narážali do seba, do teba a do múrov. Kričali, plakali, dýchali ťažko. Modlili sa, nariekali, držali sa čo najďalej od neho. Nakoniec rozbili okno a začali vyliezať von z izby. Tlačili sa, bili, silnejší vyšli z izby skôr. Ostal tam iba on a ty. Prestal spievať, ľahol si na zem a schúlil sa. Chcel ostať sám, ale ty si sa nehýbal. Stál si a pozeral si na neho, kým neumrel.

Poviedka: Príklad

Dlhodobým pozorovaním vlčíc sa zistilo:
Pravdepodobnosť, že vlčica bude svojmu vlkovi verná je 38 percent. Vieme, že vlčica A bude mať za celý svoj život 5 vlkov. Aká je pravdepodobnosť, že vlčica A bude verná aspoň trom z nich?
a/ použijem vzorec
b/ 3+8 = vlk
c/ neviem
d/ pravdepodobnosť, že vlčica bude verná aspoň trom z nich je nulová
e/ logaritmus z vlčice A

Poviedka: Cudzinec

Z televíznej obrazovky vyšiel chlap a začal sa prechádzať okolo mňa. Vypol televíziu a škaredo sa na mňa pozrel. Ignoroval moju požiadavku, aby sa vrátil naspäť.

Kedykoľvek chytím ovládač a chcem zapnúť televíziu, chlap začne jačať. Trieska hlavou o stôl a ja sa bojím, že to počujú susedia. Upokojí sa, až keď položím ovládač.

Už dva krát vyhodil ovládač z okna. Raz ukryl televíziu do kuchyne a raz ju prikryl obrusom. Chcela som, aby odišiel, ale nerozumie mojej reči. Stále sa na mňa škaredo pozerá. Myslím, že ma vôbec nemá rád.

Poviedka: O svadbách

„Prepáčte, pane, ale práve ste narazili do môjho auta,“ povedala som najjemnejšie ako som vedela.
„Ale to je pochopiteľné,“ povedal on veselo, „ja sa totiž zajtra žením.“
Sadla som si na kapotu a rozplakala som sa. Čo mám teraz robiť? Hanbím ísť do poisťovne, aby mi preplatili škodu.
„Prepáčte, slečna, pôjdete mojej žene za družičku?“
Nechcela som ho uraziť. Veď ten človek sa zajtra žení.
„Samozrejme, rada. Kedy sa vám narodí dieťa?“
„Zajtra sa žením.“
Ten chlap bol čudný. Škoda, že sa zajtra nežení so mnou.

Poviedka: Zlá žena

Je to zlá žena, sebecká. Mláti mužov. V kabelke má kamene. Vraví, že to bolo v sebaobrane. Že na ňu zaútočili. Klame. Len rada rozbíja lebky mužom.