Poviedka: Človek slabý

Som slabý človek, všetko ma rozruší, hnusí sa mi krv, hnusia sa mi ľudia, lebo sú plní krvi. Sú veľkí a mohutní. Majú v sebe litre krvi. Natierajú ňou svoje domy a deti. Vtierajú si ju do vlasov, oblizujú ju z chodníkov, podávajú ju na večierkoch pre priateľov. Tečie im prúdom z papule. Strieka na steny. Dotýkajú sa jeden druhého, nechtami sa škriabu do kože. Krv ich dráždi, vzrušuje a uspokojuje. Všade je, všade ju cítiť. Nosia ju vo vedrách a vylievajú na smetisko. Vezmeš si ma, prosím?

Poviedka: Deti z Modrej zeme (svk verzia)

Najstarší z nich sa volal Con. Mal 16 rokov. Pri ňom čupelo štrnásťročné dievča s hnedými vlasmi. Volala sa Kirsty. Za ruku držala Hannu, malé päťročné dievčatko. Skupinu tvorili ešte dvaja chlapci - Michael a Joke. Pri nohách mali položený hrdzavý, kovový hrnček a v ňom bolo 30 korún v drobných. Ich dnešný zárobok. Kirsty sa triasla od zimy, ale nič nepovedala. Trpezlivo čakala.
"Mali by sme ísť domov," povedal nakoniec Con. Joke zdvihol hrnček a pomaly sa všetci vydali smerom von z mesta, až prišli pod Modrý most. Tam ich čakali dvaja ďalší chlapci. Prvý chlapec bol tmavý, svalnatý a mal malé, podlé oči. Bolo v nich vidieť odhodlanie urobiť čokoľvek. Volal sa Andy a bol strážcom vchodu. Mal 14 rokov.
"Andy, kto je to?" pýtal sa Con a ukazoval na druhého chlapca. Ten vyzeral vystrašene.
"Chester. Utiekol z detského domova. Chce sa k nám pridať," mrmlal Andy povýšenecky. Con sa zadíval na Chestera. Bol vyziabnutý, mal tenké ruky, ryšavé vlasy a pehy. Pozeral do zeme.
"Nazdar. Ja som Con," podal mu ruku. Chester nepovedal nič, iba si s ním potriasol rukou. Pohľad mu stále smeroval k zemi. Andy posunul krabicu, čo sa váľala pod mostom. Pod ňou bol vchod do kanálu. Všetci okrem Andyho a Cona zišli dolu.
"Prečo to stále robíš, Andy?" kričal Con, keď si bol istý, že ich nikto z detí nemôže počuť.
"Čo?" povedal Andy chladne.
"Hovoríš novým blbosti. Čo si mu zas narozprával?"
"Nič," odvrkol Andy.
"Veď sa na mňa ani len nepozrel!"
"Nič. Nič hrozné. Nových treba postrašiť."
"Nových treba povzbudiť! Pamätáš na svoj prvý deň?"
Andy mlčal. V pohľade mal hlbokú nenávisť. Očividne nechcel, aby mu niekto jeho príchod pripomínal.
"Mal som deväť, ty idiot!" vykríkol potom hrubým tónom.
"Čo si mu narozprával?" vypytoval sa Con.
"Že keď zomrie, jeho mŕtvolu zjeme."
"Andy!"
"Veď je to pravda."
"Také veci sa nehovoria."
***

Kanál bol priestranný a suchý. Vpravo sa tiahlo hrubé potrubie s teplou vodou. Kirsty a Hanna sa pritisli bližšie k potrubiu a ohrievali sa. Andy tesnil vchod do kanálu.
"Už čoskoro príde zima," kričal na ostatné deti. Chester stál nehybne.
"Joke, odlož peniaze," povedal Con. Joke bol vysoký a veľmi pekný. Mal lesklé, dlhé vlasy. Vzal hrnček a jeho obsah vysypal do vreca za potrubím. Andy zatiaľ dokončil tesnenie a postavil sa za Cona. Prekrížil si ruky a vrhal vražedný pohľad na Chestera. Con pristúpil k Chesterovi a chytil ho okolo pliec.
"Toto je náš domov," povedal.
"Je naozaj pekný," šepkal Chester a v očiach mal úprimný obdiv.
"Toto je Kirsty," ukazoval Con. Kirsty sa na chvíľu vzdialila od potrubia a podala Chesterovi ruku. Mala hrubé, chlapské črty tváre a nešikovné pohyby. Bola mohutná, no napriek tomu pôsobila krehko. Mala dlhé, husté hnedé vlasy a zelené oči. Usmiala sa a ukázala na malé dievča, ktoré pevne držalo potrubie.
"To je Hanna. Našli sme ju na smetisku. Má asi päť rokov. Nevie rozprávať. Ale myslím, že rozumie tomu, čo hovoríme."
Hanna sa pozrela na Chestera svojimi veľkými, detskými očami. Boli krvavé.
"Nevie plakať. Namiesto sĺz jej z očí vyteká krv," doplnila Kirsty.
"Andyho už poznáš," pokračoval Con.
Andy sa znova namyslene zaškeril. Chester urobil inštinktívne krok vzad. Andy pôsobil hrôzostrašne. V tvári mal hladný výraz.
"Moji rodičia sú vo väzení," dodal Andy. Chester prikývol. Spoza Andyho predstúpil pekný, čiernovlasý chlapec, ktorý pred chvíľou ukladal peniaze.
"Hovoria mi Joke."
Potriasli si rukou.
Joke pokračoval: "Con ma našiel v bezvedomí pod mostom. Veľa si toho nepamätám."
Ukázal mu ľavú ruku. Chýbal na nej palec a ukazovák.
"Taká malá spomienka na otca," dodal Joke horkým tónom. Con podišiel k poslednému chlapcovi, ktorý sa ešte nepredstavil. Bol to vychudnutý Japonec.
"To je Michael."
Michael urobil opatrný krok vpred a pokýval hlavou.
"Mama umrela a otec je alkoholik. Utiekol som. Mám strach, že ma zabije," povedal Michael stručne. Potom sa opatrne posadil k potrubiu a schúlil sa.
"A čo ty, Chester?" spýtal sa Joke.
"Utiekol som z detského domova," povedal nesmelo Chester.
"A aké to tam je?" pýtal sa Andy.
"Neznesiteľné. Stále tam niekoho týrajú, jedlom sa príliš šetrí, ponižujú ťa a..."
***

"Ako dlho takto žijete?" spýtal sa Chester večer pred spaním.
"Veľa rokov," povedal Con.
"A čo budúcnosť?"
"Každý večer sa modlíme."
"Pomáha to?"
"Áno."
***
Chester sa zobudil skoro ráno. Bol podchladený a hladný. V kanále nebol nikto, iba Michael. Bol divne skrútený, zvíjal sa a príšerne sa triasol.
"Nazdar," pozdravil Chester. Michael neodpovedal. Chester k nemu pristúpil bližšie a položil mu ruku na čelo. Bol rozpálený.
"Con a ostatní išli...zarábať," koktal Michael.
"Prečo ste ma nezobudili?" pýtal sa Chester.
Michael jeho otázku ignoroval. Vstal. V tvári mal zvláštny výraz.
"Prosím, odveď ma k vrecku s peniazmi," povedal.
Chester chytil Michaela za ramená, podoprel ho a odviedol ho tam. Michael nahmatal vrecko a vylovil z neho malý sáčok, ktorý vyzeral ako čajový, ale bol v ňom biely prášok.
"Čo to je?"
"Neviem. Ale je to fakt dobré a pomáha mi to prekonať bolesť. Keď je zima, alebo nemáme čo jesť, Con nám každému dá balíček a hneď je nám dobre."
Michael nemotorne otvoril sáčok a obsah si vysypal do úst.
"Odkiaľ to máš?" pýtal sa Chester.
"Con to kupuje za peniaze, ktoré zarobíme."
Chvíľu bolo ticho. Chester pozoroval Michaela ako hltá prášok.
"Ako je možné, že vás tu takto nechajú žiť?"
"Ľudia nás nenávidia. Sme hanbou mesta. Boli by najradšej, keby sme všetci zdochli v tejto diere. Ja to viem."
Chester vstal a smeroval k východu.
"Ostaneš tu?" spýtal sa.
"Hej," odpovedal Michael a ľahol si.
***

Nasledujúci týždeň bol Michael stále v kanále. Dýchal ťažko. Zarábať chodili všetci ostatní, okrem Andyho.
"Prečo Andy zostáva pri vchode?" pýtal sa Chester.
"To keby prišli tí parchanti. Deti z Vrakoviska," povedala Kirsty.
"Je ich oveľa viac ako nás. Je ich okolo pätnásť. Niekedy prídu a kradnú nám peniaze a veci, ktoré máme uložené v kanále," dodal Joke.
"Dlho medzi sebou bojujeme. Zatiaľ vyhrávajú oni, ale my sa tak ľahko nevzdáme. Je tak!?" povedal Con hrdo.
"Jasné!" zreval Joke a tleskli si rukami.
"Myslím, že Michael o chvíľu umrie," povedal potom Con. Kirsty sa striasla. Con si ju nevšímal a pokračoval: "Moc plytvá liekmi, už mu ich nesmieme dať."
Chester sa chcel spýtať, čo sú to lieky. Potom si ale spomenul na sáčok s bielym práškom. Kusol si do jazyka a nič nepovedal. Kirsty začala plakať.
***

Prešiel ďalší mesiac. Michael stále zostával pri potrubí. Bol veľmi slabý. Každú chvíľu žobral o liek. Con mu ho však nedal.
***

"Pamätáš si svojich rodičov, Chester?" spýtal sa Joke.
"Nie. Asi od dvoch rokov som žil v domove."
Chester chvíľu premýšľal, či sa má spýtať, no nakoniec sa predsa spýtal: "A ty, pamätáš si svojich rodičov?"
"Áno. Mama mala pekné, čierne vlasy. Bola veľmi dobrá. Keď som nemohol spávať, čítala mi rozprávky. Otec bol vysoký. Mal hrubý hlas a bol dosť prísny."
"Mama a otec. Chýbajú ti, že?"
"Áno. Je to tu neznesiteľné," priznal Joke.
"Aj napriek tomu, čo ti urobili, ti chýbajú?"
Joke sa pozrel na svoju zohavenú ruku.
"Áno. Veľmi mi chýbajú."
***

Chester nemohol zaspať. Bolo to neskoro v noci. Posadil sa a zívol. Poobzeral sa, či náhodou nie je hore ešte niekto iný. Kirsty a Hanna spali na jednej deke. Joke spal tiež. Michael sa krčil pri potrubí. Deky Andyho a Cona však boli prázdne. Chester počul tiché mrmlanie. Išlo zvonku. Započúval sa.
"Ja neviem..." rozoznal Andyho drsný hlas, ktorý znel nedôverčivo.
"Niekto sa o nich musí postarať," odpovedal Con chladne.
"Tiež by si do nich nemusel stále pchať tie prášky," povedal Andy naštvane. Chester si až teraz uvedomil, že Andy ani Con nikdy lieky nejedli. Potom prehovoril Con, ale jeho hlas bol oveľa tichší:
"Pomáha im to."
"Sú závislí!" kričal Andy.
"Nekrič, debil. Zobudíš ich."
"To mi je jedno, ide o to, že ich robíš závislými na tebe."
"Aj tak neprežijú. A vďaka liekom si neuvedomujú bolesť."
"Sú závislí."
"Aj tak neprežijú."
Dlho bolo ticho a Chester zaspal.
***

"Dnes sme zarobili tristo korún," chválil sa Con.
"Skvelé," jasal Joke.
"Pôjdem a kúpim lieky."
Con sa zdvihol a odišiel. Michael zastonal. Ležal pri potrubí a zvíjal sa. Andy na neho vrhol znechutený pohľad. Podišiel k vrecku s peniazmi. Vybral sáčok s bielym práškom, ktorý nazývali liek a podal ho Michaelovi.
"Čo to robíš?" spýtal sa Chester.
"Con predsa vravel..." začal Joke, no nedokončil vetu. Andy ho prerušil.
"Con si môže vravieť, čo chce. Michael to teraz potrebuje."
Otvoril sáčok a prášok nasypal Michaelovi do úst.
"Ak niekto povie Conovi, čo som urobil, zabijem ho."
Myslel to vážne. Hanna sa prikrčila. Chester si všimol, že jej začínajú krvácať oči. Michael rýchlo hltal prášok.
"Aj tak je to plytvanie," nedal sa Joke. Andy vstal a pomaly, zlovestne sa blížil k Jokeovi. Ten sa vôbec nezľakol. Chester si už zvykol na Jokea. Bol posadnutý Conom. Uctieval ho ako svojho boha. Čo Con povedal, to bolo pre Jokea zákonom.
"Chceš ma zabiť?" spýtal sa Joke pokojne.
"Áno," odpovedal Andy, takisto pokojne.
"Parchant!"
"Dávaj si pozor na hubu!"
Hanna plakala. Andy si ju všimol a prestal revať. Tvár mala celú od krvi. Kirsty ju držala okolo pásu a hladila ju po vlasoch. Andy si sadol. Joke bol ticho. Michael medzitým zaspal. Kirsty začala spievať. Spievala, až kým prišiel Con.
"Som späť," povedal. Vyzeral slabý. Pod okom mal modrinu a chýbal mu jeden zub. V ruke držal asi dvadsať sáčkov s liekmi. Postavil sa pred deti a sáčky víťazne zdvihol nad hlavu.
"Čo to máš pod okom?" pýtala sa Kirsty. Con vypľul na zem krvavú slinu.
"Chcú viac peňazí za lieky," povedal naštvane. Chester jeho slová nevnímal. Odvrátil hlavu a myslel na pesničku, ktorú Kirsty spievala, kým sa Con vrátil. Neznášal krv.
***

Bolo poludnie, čas oddychu. Chester sedel pri potrubí a nenápadne sledoval okolie. Andy strážil vchod a popri tom si z konára pomocou kameňa vyrezával niečo ako oštep. Chester nikdy nevidel Andyho spať. Bol stále na nohách. Za vodcu skupiny bol považovaný Con, ale Chester mal pocit, že Andy toho robí oveľa viac. Zo začiatku sa ho bál, teraz mal k nemu rešpekt. Nechcel si to priznať, ale mal ho oveľa radšej, ako Cona.
"Koniec oddychu. Pôjdeme zarábať, " povedal zrazu Con.
"Je mi zle," vyhŕkol Chcester. Nechcel ísť zarábať. Dnes nie. Okrem toho ku Conovi pociťoval čoraz väčší odpor.
"Vezmi si liek," odvrkol Con.
"Vďaka."
Všetci, okrem Andyho, Chestera a Michaela išli von. Zarábať. Andy bol stále pri vchode. Michael spal. Mal modrú pokožku a krvavé podliatiny. Chester pristúpil k vrecku s peniazmi a vybral sáčok s liekom. Chcel ho nenápadne vrátiť naspäť, no všimol si, že Andy sa na neho podozrivo pozerá. Otočil sa mu chrbtom a sáčok si vysypal pod tričko. Dúfal, že si Andy nič nevšimol. Andy sa zasmial a povedal: "Con ťa nedostal. Si múdrejší ako vyzeráš."
Potom sa vrátil k svojej práci. Bolo ticho. Chester si ľahol.
***

Michael umrel. Con a Andy mu vzali všetky jeho šaty a vytrhli mu zuby. Potom ho odtiahli preč. Šaty nechali v kanále, ale zuby vzali so sebou. Chester, ani nikto iný z detí nevedeli, čo s ním urobili. Po dvoch hodinách sa vrátili bez Michaelovho tela s tridsiatimi sáčkami liekov. Andy ich bez slova hodil k vrecku s peniazmi. Nikto sa na nič nepýtal.
***

"Čo sa stalo s Michaelovým telom?" vyzvedal Chester, keď zostal chvíľu sám s Kirsty a Hannou.
"Ja neviem. Mne nič nehovoria. Som pre nich iba hlúpe dievča, ktoré sa stará o Hannu. Počujem ich, keď sa niekedy rozprávajú. Vraj som škaredá," povedala Kirsty chladne.
"Si veľmi pekná," upokojoval ju Chester. Klamal. Kirsty bola celá od špiny a pod očami mala hlboké kruhy. Po celom tele mala podliatiny a modriny. Zasmiala sa.
"Nie som pekná. Ale keď vyrastiem, budem pekná. Kúpim si ružové šaty."
Vedela však, že si ich nikdy nekúpi. Chester pohladil malú Hannu po vlasoch. Usmiala sa. To bolo prvý a posledný krát, čo ju videl smiať sa. Všimol si, že jej chýbajú predné zuby.
"Myslím, že Hanna ťa má rada," povedala Kirsty. Chester sa pozrel na Kirsty.
"Si veľmi pekná. Aj bez ružových šiat."
Klamal.
***

Bola jar. Dnes našli Andyho pred vchodom ležať v kaluži krvi. Peniaze, šaty aj lieky boli preč.
"Boli tu," vrieskal Con, "deti z Vrakoviska."
Kirsty poutierala krv. Andyho telo pochovali. Vchod potom strážil Con.
***

Zarábať teraz chodili bez Cona. Bolo to ťažké. Kirsty stále plakala. V jeden deň sa vrátili z mesta a pred vchodom nikto nebol. Chýbali aj peniaze a lieky. Našli iba kríž, vyrytý v zemi tam, kde predtým Con strážil vchod.
"Vzdal to," nechápavo koktal Joke. Chester nerozumel. Kirsty mala slzy v očiach.
"Zabili ho?" pýtal sa.
"Prešiel k deťom z Vrakoviska."
***

"Zbohom," povedal Chester.
"Zbohom," povedala Kirsty a pevnejšie objala Hannu.
"Zbohom a veľa šťastia," kývol Joke. Museli sa rozísť a opustiť kanál. Ostať by bolo príliš nebezpečné. Deti z Vrakoviska nad nimi vyhrali. Kradli všetko, čo zarobili. A tiež už nemali lieky. Miesto, kde ich predávajú, vedel iba Con. Rozišli sa, každý iným smerom, ale v skutočnosti nemali kam ísť. Chester sa ešte v ten deň vrátil do detského domova.
***

Prešlo pätnásť rokov. Chester mal 28. Bol vyoký a chudý. Na tvári mal stále malé, ryšavé pehy.
"Môžete ešte zopakovať to meno?" spýtala sa staršia pani.
"Kirsty."
Pani sa chvíľu pozerala do počítača a potom povedala: "Je mi ľúto, ale žiadnu Kirsty sme v našom detskom domove nemali."
"Aha, aj tak ďakujem." povedal Chester smutne. Nikde nemali jediný záznam. Chester to nevzdával a stále sa pýtal v ďalších a ďalších detských zariadeniach. Po deťoch, s ktorými kedysi rok žil na ulici, pátral veľmi dlho. O žiadnom z nich už nikdy nepočul.
***

Podobný život žijú deti bez domova v niektorých krajinách. Bývajú v kanáloch pri potrubí s teplou vodou. Rodičia im umreli, alebo sú závislí na alkohole. Niektoré deti sa boja, že ich vlastní rodičia dobijú k smrti a tak utekajú na ulicu. Na detský domov sú príliš starí, ale aj tak tam nechcú ísť, pretože sú tam neľudské podmienky. Cez deň zháňajú jedlo, peniaze, fetujú. Každý večer sa modlia za lepšiu budúcnosť. To je to jediné, čo môžu urobiť. Všetci majú totiž okolo 14 rokov.

Poviedka: Hans Mayer

Práve prebiehal súd, kde mali určiť vinníka zodpovedného za istotne závažný zločin. Zrazu do siene vbehla akási žena a zrevala: "Môže za to Hans Mayer!"
V tom momente sa všetko vysvetlilo. Už to bolo každému jasné. Zapadalo to do seba. Hans Mayer bol tým vinníkom! V sieni bol počuť šepot:
"Áno, Hans Mayer."
"Hans Mayer je vinný."
"Je to očividné."
Sudca sa chvíľu pozeral na šepkajúcich ľudí a potom zreval: "Kto je to, doboha, Hans Mayer?"
Nikto neodpovedal. Nikto totiž nevedel, kto je Hans Mayer. Jedno však bolo jasné. Hans Mayer bol vinný a tak ho na druhý deň obesili.

Poviedka: Nov

Mužská pokožka je v mesačnom svetle strašidelná. Mravčeky hlodajú dvere. V noci to počuť. V noci počuť, ako ťažko dýcha. Jeho odporná koža sa leskne v mesačnom svetle. Jeho odporná modrostrieborná mŕtva studená koža a mravčeky, ktoré hlodajú dvere sú ďalšie veci, ktorých sa bojíme.

Chrobáčiky padajú do odtoku. Mravčeky padajú do odtoku. Špinky padajú do odtoku. Očká padajú do odtoku. Hlavička padá do odtoku. Ručičky padajú.

Poviedka: Tri minúty

Zavreli ho do izby a púšťali mu hudbu. Začal jemne kývať hlavou. Do rytmu. A potom zapojil ruky, nohy, aj zadok. Poskakoval, vrtel sa. Tri minúty. Potom prestal.

Poviedka: Chrbát

Sedím sama doma. Prilieta vrabec. Akčná scéna. Jemne ťukne zobáčikom na okennú tabuľu.
A ja sa ho pýtam: "Chceš mi pomôcť?"
Hrkúta. Tvári sa, že je holub. Nerozumiem. Usadil sa na okne a pozerá na mňa. Nalievam si vodku.
"Chceš vodku, bejby?" pýtam sa ho. Hrkúta. Zobe si do nohy. Nerozumiem.
Pijem, pozerám na vrabca. A predsa to okno otvorím. Vrabec vletí do izby a chlípe z mojej vodky.
"Smeješ sa mi?" kričím na neho. Pozerá na mňa. Smeje sa mi.
Oblievam ho vodkou.
Chudáčik, dusí sa. Štípu ho oči. Celý je mokrý. Smrdí. Krúti sa. Celkom ako človek.
"Nalej mi vodku, bejby," kričí na mňa.
Nalej si ju sám.

Poviedka: Včera sa stalo

Stretol som Sethu, po dvoch mesiacoch. Nadšene ukazovala na svoje prsia a na ruky:
„Tu je iba tvoje miesto. Tuto a tam. Tam sa môžeš dotýkať len ty. Tu sa ma môžeš dotýkať ty aj C. a tuto, tak tu sa ma môžu dotknúť všetci.“
„Setha, ty si sa zbláznila,“ povedal som, ale ona ma nepočúvala.
Pristúpila ešte bližšie, poskakovala a ukazovala mi ruky a prsia stále dokola:
„Pozri, tuto, toto miesto je tvoje. Tu môžeš iba ty.“
Rozhodol som sa, že sa s ňou už nebudem ďalej stýkať.

Poviedka: Jemu

V rozhlase hlásia:
"Nezabudnite si vziať svoj liečik."
A môj hovoriaci budík mi pripomína:
"Nezabudni si vziať svoj liečik, Lenka."
"Nezabudnem," vravím mu.
A ja ozaj nezabudnem.

Mám ho rada. Lebo. Taký kričiaci chlapík, mladý, pomaľovaný, dobitý, úbohý, smiešny. Hladká si vlasy. Má ich dlhšie ako ja. Môžete mu vidieť až do hrdla, vidíte mu detailne kútiky očí a nosné dierky. To je romantické.

Celý život ma volal "chrobáčik". Mal biele zuby a smial sa, keď ma tak volal. Mal pekné vlasy. A dlhé. A keď sa nepozeral, zabíjala som chrobáčikov. Boli mi odporní.

Poviedka: Pyramída

Zoznámim ťa s pirátom. On mi vyrazil dych a to veľmi nepríjemným spôsobom. Takým spôsobom to vie iba on, lebo je skúsený starý lovec. Vie veľa trikov a vie ma rozosmiať, keď vytiahne bieleho zajaca z klobúka. Dvakrát zamáva prútikom a zajac je tam. Je to starý pirát. Má prelepené oko, papagája a troch nezbedných sluhov. A má aj veľa iných zlých vlastností. Je arogantný a priveľa sa smeje. Je to príšerný človek, starý pirát a skúsený lovec. Už dávno ste sa mali zoznámiť.

Poviedka: O dnešku

V električke si ku mne prisadol chlap. Zamrzla mi ľavá ruka. Oprel si o mňa hlavu. Normálne, drzo sa o mňa oprel. Spýtala som sa ho, čo to robí. A on povedal - opieram sa. Jeho hlava bola primrznutá na mojich pleciach, rukami sa ma nedotýkal. Zaspal a chrápal. Bolo mi to jedno. Keď vystúpil, odmrzla mi ruka, ale ešte som nemohla poriadne hýbať prstami. Bola som spokojná. Dopadlo to dobre. A on - zakýval mi - drzý hlupák. Chcel mi ukázať, že on môže hýbať prstami.

Večer sa udial rozhovor.
Vyplynulo z neho - nič. Tak som mu aspoň zakývala. Chcela som mu ukázať, že už môžem hýbať prstami. Asi to pochopil inak.

Poviedka: U nás

Starček a starenka ležali na pláži, v ruke džús so slamkou, slnečné okuliare. Pozerali pred seba, na seba. Boli sympatickí. Z ničoho nič okolo prebehol človek, vrieskajúci, so zdvihnutými rukami, utekajúci kamsi do diaľky. V normálnom filme by sa starček a starenka udivene pozreli na seba. Možno by starček zahlásil, že ten človek musel byť akýsi bláznivý, pochabý mládežník. V tomto filme nie. V tomto filme je to bežné.
Strih.
Človek leží na pláži, v ruke džús, slnečné okuliare a všetko. Z ničoho nič okolo prebehli starček a starenka, vrieskajúc a so zdvihnutými rukami, utekali bohvie kam. U nás je to bežné.

Poviedka: Jeden z tých posledných dní

Zopár ľudí - sú. V miestnosti kreslia. Kreslia si po rukách, po stene, po čele, všade kreslia a smejú.
Smejú sa, ako blázni, naschvál, sa, tak, smejú. Odchádzajú a prichádzajú do tej miestnosti, sú ticho a občas hučia. Sú milí, zábavní, ako nikdy. Vyznieva to. Vyznieva to dojemne.

Poviedka: Chorí

Ľudia sú chorí a prechladnutí. Pozrú sa do slnka, poskočia od radosti a potom oslepnú. Má to svoje výhody, nevidia iným chorým ľuďom do tváre. Najhoršie je, keď sa na mňa pozrie jeden z tých chorých slepcov a ja si okamžite poviem: „Ty si chorý človek.“
Jedného chorého som prenasledovala. Prenasledovala som ho do brány a on mi ponúkol čaj. Išli sme k nemu domov. Vypila som čaj, vypila som mu krv, vypila som jeho sliny. Rozprávame sa a Chorý po chvíli vstane, pozrie sa z okna, vraví o okne, o výhľade, ktorý bol kedysi taký krásny a znie to hrozne, nedá sa to počúvať. Pozriem sa dole. Pod oknom stojí Eva a recituje Chorému báseň, čosi o duši, o zmysle života a nekonečnej nekonečnosti. A ja tomu nerozumiem. Nerozumiem, skrátka tomu vôbec nerozumiem.

Poviedka: Radový občan, ktorý trpel

Občan ráno nevstával. Ostával tam nedobrovoľne v snoch a zbieral ich odtrhnuté ruky, nohy, zohavené tváre a aj tvoje časti tela do sáčkov. A to sklo, ktoré bolo všade. Všade bolo zapichnuté, v ich očiach. Ale oni nekričali. Pokojne sa vrhali pod vlaky, pokojne sa prechádzali bez nôh. Flegmatici. Len občan skučal - a pritom nemal nikde ani škrabanec.

Dnes je to už rok.

Poviedka: Žaba

Išla som len tak po vonku.
A videla som chlapca, ako len tak stúpil na žabu a úplne ju rozpučil.
Aj som sa ho spýtala, prečo to urobil.
Odpovedal tak, ako som predpokladala.
Že len tak.
Ten chlapec mal asi desať rokov.
A keby ste mi vtedy povedali, že ten chlapec je diabol, vysmiala by som sa vám.

Poviedka: Starý pes

Chcel sa zabiť a pripravil si jed. Nejaký kyanid, alebo niečo podobne smrteľné. Bola to tutovka. Pripravil si to na stolík, pomodlil sa k Bohu, vynadal mu, že je prasiak a smial sa. Potom sa šiel do kúpeľne oholiť a navoňať. Bohvie prečo, asi chcel byť aj po smrti fešák. Keď sa vrátil z kúpeľne, našiel svojho psa mŕtveho. Ten starý chudák zožral všetko, čo bolo na stole.

Poviedka: XY

V roku XY, to je o chvíľu, pôjde M. R. na svoju skalu a skočí dolu. Vždy sa na to tešil.

Je rok XY. Ľudia sú premnožené červy. Je ich tak veľa, že do seba narážajú na každom kroku. Kričia po sebe, strkajú do seba. Všetko zlyháva. Všade je špina. Ľudia sa zabíjajú. Zabi, budeš mať viac miesta pre seba. Miesto je najväčší problém.

M. R. včera spal na lúke. Všade okolo sa tlačili ľudia. Naľavo od M. R. spala stará tehotná žena, napravo o čosi mladšia žena. V noci sa štyrikrát zobudil. Trikrát, lebo nemal miesto. Nemohol sa ani prevaliť na druhý bok. Štvrtýkrát preto, že mu ktosi kopol do tváre. Ráno našli veľa mŕtvol. Cez noc sa zabíjalo. Zabi, budeš mať viac miesta pre seba.

M. R. sa predieral ku svojej skale. Kráčal vyššie, neustále sa o kohosi obtieral, odstrkoval zavadzajúcich ľudí. Keď sa konečne dostal na vrch svojej skaly, netrvalo ani desať sekúnd a už ho ktosi strčil dolu. Nebolo tam dosť miesta. M. R. nechcel, aby ho zhodili, chcel skočiť sám. Okrem toho spadol na kohosi mäkké telo a umieral dlho.

Poviedka: Poďme sa rozprávať

Poďme sa rozprávať o tom, prečo ma nemiluješ. Kedysi si skákal ako pes a vyzeral si smiešne. Pomaly si sa doplazil k mojim nohám a...

A potom sme sa pohádali. Ľudia sa dokážu pohádať pre úplné zbytočnosti. Ako zle pokrájané mäso. Električka nikdy nerozreže mäso rovnomerne, pani Brownová. Už si to konečne zapamätajte.

Asi len často myslím na čudné veci. Pôjdem do pekla. Tam mi bude dobre. Budem sa variť v kotly. Tak sa mi to páči.

Poviedka: Aha

Aha, pomätený človek. Pohľad na neho vzbudzuje ľútosť. Snaží sa napchať do rozbitého televízora. V chrbte má zapichnutý kúsok skla. Zúfalo kričí a prosí Boha, aby mu dovolil aspoň raz zazrieť, čo je vnútri.

Tak som sa na neho chvíľu pozerala spolu s ostatnými.

Poviedka: Láva

C. neustále analyzoval svoje vnútro, zapisoval svoje myšlienky a dával ich čítať odborníkom a veštcom. V jeden deň, keď ho znova ťažil žalúdok, rozhodol sa, že sa vo svojom vnútri doslova trochu pohrabe. Strčil pravú ruku cez krk až do žalúdka. Chvíľu ho napínalo, no zvykol si a začal rukou ohmatávať svoje vnútornosti. Hladkal steny podráždeného žalúdka, masíroval ho a šteklil. Bol to príjemný pocit. Keď však ruku vytiahol, mal ju horúcu, krvavú, bez prstov, rozožranú až do kosti od žalúdočných kyselín.

Poviedka: Recesia, pomsta a všeličo iné

Toto je poviedka o normálnych mužoch, o ich normálnych záujmoch, o ich normálnom živote a o ich normálnych priateľkách

Normálny muž (1,8m – 75kg – 15cm) a normálna žena (80 – 63 – 90) sa stretli v normálnom bare (poldecák vodky za 45 a veľké pivo za 30). Viedli normálny rozhovor (záujmy, práca, rodina). V bare obsluhovala normálna čašníčka (blond vlasy, tretí krát farbené, stará sa o ne kondicionérom s výťažkami z aloe vera), ktorá nadávala normálnemu ožranovi (robotník, 49 rokov, štyri deti). Po záverečnej všetci normálne odišli (normálna čašníčka domov, normálny ožran domov, normálna žena k normálnemu mužovi).

Nastal druhý deň. Žena sa zobúdza v neznámom byte. Nič si nepamätá. Mužove nohy jej zakrývajú výhľad – cez noc sa obesil. Ktovie prečo? Nikto nevie, nikoho to ani nezaujíma. Žena rozmýšľa, čo má robiť. Začne obeseného muža hojdať. Muž sa kýva zo strany na stranu, ruky mu bezvládne visia popri tele. Žena hojdá čoraz zúrivejšie a zúrivejšie a tak sa stane, že mužova chladná, rýchlo kmitajúca ruka nechtiac vlepí žene facku. Žena sa vyľaká, udreté líce ju páli. Nenávistne pozrie na muža, kope ho a mláti, šklbe, až kým mŕtvola nepadne na zem. Až vtedy si žena uvedomí, že muž je mŕtvy. Zľakne sa ešte viac. Skáče po mŕtvole, opätky sa zarývajú hlbšie a hlbšie.

Netvárte sa, že sa vám tento príbeh nepáči. Netrpezlivo čakáte, kedy už žena prepichne mužovi opätkami lebku.

Poviedka: Zmysly

Mama podáva synovi žuvačku. Žuvačka sa prevaľuje v ústach. Zuby do seba narážajú. Slimáky majú rohy, v noci vypichujú ľuďom oči. Vriace oči. Tečú. Ružová para na koncerte. Para v saune. Para nad hrncom. Para z vriacich očí. A potom rituálne vytrhávanie si mihalníc. Zosušená mucha bezmocne skáče sem a tam v žltom nafukovacom hrade pred McDonaldom. Agent Smith mal všetko potrebné na to, aby nadviazal kontakt s vyspelou civilizáciou z planéty Y cez mikrovlnnú rúru. Mimozemšťania mu láskavo oznámili, že je „idiot“ a „nech im dá pokoj“.

Poviedka: Hanba, hanba

Občas sa mi stáva, že zabudnem, do akej električky som práve nastúpila. Teším sa domov, pretože v skrini mám tajomstvo. U nás je bežné, že brat na mňa vykríkne "Zdochni!" alebo "Umri!"
U vás nie?

Poviedka: Stres

Setha je stres. Ona sa usmieva, zatiaľ čo ja sa trasiem a zvraciam. Ona vie, keď sa pýtam. Ona sa nebojí, ja áno. Setha občas plače. Vraj je to ľudské. Chce vyzerať ľudsky.

C. mi raz vravel o Sethe. Vravel o nej zlé veci. Bolo to predtým, ako sa zbalil a odišiel do púšte. Na púšti nie je Setha. Na púšti nie je stres. Ani ja nie som na púšti. Občas je to zlé.

Setha beží, cvála. Je tučná, sadlo nadskakuje. Vlasy vejú. Prsia sa hojdajú. Mám pocit, že jej odpadnú. Bojím sa.

Poviedka: Výpočet

Mám dieťa. Cez noc mi vyrástlo v kochlíku. Očakáva, že sa oň postarám. Ha! Nikdy! Vyvaľuje sa v kochlíku. Rozmýšľam, ako sa tam dostalo. Veď som to predsa všetko vypočítala správne. Možno som niečo zle zlogaritmovala. Je to moja chyba. Mám dva dni na to, aby som to decko zničila. V piatok totiž zmutuje. Zmení sa na upíra. Zožerie ma. Musím rýchlo konať.

Poviedka: Psycho

M. R. sa psychicky zrútil, keď na vlastné oči videl, ako ich nútili písať ľúbostné básne. Museli používať slová "ajhľa", "ľaľa" a "nuž". A v každej strofe museli použiť prirovnanie "oči hlboké sťa studňa".

Poviedka: M. R.

M. R. lietal a mal ešte dve utajené zázračné schopnosti. Okrem toho jedným pohybom vraždil. Ovládal figúrky na šachovnici a občas sa s nimi zhováral. Čierne mal rád, leštil ich čistiacim prípravkom na nábytok. Biele nenávidel, bielym pešiakom odrezal hlavy. Pracoval ako programátor. Na ploche obrazovky mal fotku bieleho pešiaka s odrezanou hlavou. Vždy, keď sa na tú fotku pozrel, začal sa smiať. Biela kráľovná bola najhoršia. Zavrel ju do truhly.

Poviedka: Skunk a červ

Po veľmi dlhom čase sa s ním stretla. Býval to skunk. Ale pach sa zmenil na pokoj. Bol to ten úplný, veľký, nekonečný pokoj. Pokojný pokoj.
A vedľa skunka bol malý červ, ktorému zo zeme vytŕčala iba hlava. Tváril sa, že sa tvári. Bol to herec. Snažiac sa hltať a dýchať pokoj okolo seba, ponáral sa čoraz hlbšie. Tučnel, chradol a chorľavel tam v zemi. Čas plynul a on sa nemohol pohnúť, aj keby chcel. Ostal tam hlboko v zemi, hlboké oči, hlboké myšlienky, hlboké odkazy, sám.

A potom, po spomínanom veľmi dlhom čase, prišiel nový skunk. Vynovený. A spravil príjemné veci a dobré veci, presne tak, ako to nebolo jeho zvykom.

A tak to skončilo. Pokračovanie úspešnej série. Rodina si sadá pred televíziu, rozprávanie sa môže začať. Všetci sú nedočkaví, kto zomrie v tejto časti. Hotová telenovela, plná nervozity a nervozity. Všetci čakali, že to bude Herec č. 1.

Ale bol to Herec č. 2. A nastal šok.

Poviedka: Všetko vonia

Slečna vás víta. Všetko je pripravené. Pomaranče a čokoláda sú na stole. Voňajú, všetko predsa musí voňať. Je ticho a vlhko. Ktosi robí kliky. Je to zvláštne. A potom príde obálka, čierna obálka a v nej oznam, že opäť ktosi zomrel. Väčšinou to býva nehoda. Slečna sa usmeje, pokrčí obálku, odhodí ju do rohu a jemným hlasom, ako keby sa nič nestalo, vám oznámi: "Prepáčte. Občas bývam morbídna."

A ľudia majú odrazu žlté tváre a krvavé oči. Smejú sa akosi čudne. Príšerne nahlas. Udierajú vás sekerami do hlavy, ale nezabije vás to. Všetko je krivé. Všetko sa trasie. Ale slečna žiari ako princezná. Má biele zuby. Má lesklé vlasy. Tancuje. Vedľa nej stojí ktosi, čudne pokrútený, stonajúci. Vyzerá zle. Hnije zaživa. Tentoraz je to však slečna, kto hrá v tomto filme zlú postavu. Všetko tak krásne vonia. Všetko je farebné. A vy? Desí vás to.

Poviedka: Vy, ja

Ľudia, ktorých stretávam na ulici, mi prekážajú. Sú čudní. Nasilu ma nútia prijať ich súcitné pohľady. Keď sa bránim, nie je to dobré. Vtedy zavriem oči. No ľudia ma dokopú. Dvíhajú mi bradu, otvárajú viečka a prstami sa mi dotýkajú očí. Keď sa nakoniec prestanem brániť, stíchnu a súcitne sa na mňa pozerajú. Sú pri mne, tucty súcitných ľudí. Ak by som náhodou žmurkla, sú okamžite pripravení násilím roztvoriť moje oči.

Analyzujú ma. Oni, všetci, ľudia. Dospeli k záveru, že potrebujem ich súcitné pohľady. Asi vedia, že v noci robím zlé veci. Klamem. Zvraciam. Špiním. Vrieskam. Podplácam. Týram a mrzačím a zabíjam. Cez deň nie. Iba v noci.

Poviedka: Nie

Jeden človek si raz zbalil kufre a odišiel preč. Nikomu nič nepovedal. Chcel na všetko zabudnúť. Zabudnúť je jednoduché, najjednoduchšie. Stačí sa udrieť do hlavy.

Ďaleko, niekde, žil ten človek, ktorý sa udrel do hlavy a stratil pamäť. Ďalších dvadsať rokov si žil pokojným a šťastným životom. Ležal pripútaný na lôžku a hadičkami mu odsávali telesné tekutiny. Iba občas povedal zopár slov, ktorým aj tak nikto nerozumel.

Poviedka: Dážďovky

Hneď ako som vyšla z domu, cítila som ich. Pršalo, mokré dážďovky vyšli z úkrytov na chodníky, kde ich všetci pošliapali. Výpary z ich rozmliaždených vnútorností sa zmiešali s rannou hmlou a dažďom. Bol to taký sladkastý, lepkavý pach. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Chcela som sa vrátiť, samozrejme. Dážďovky majú v hlavách zabudované odpočúvacie zariadenia, to vie každý. Ale ja som sa ponáhľala do práce. Musela som ísť. Všade boli veľké mláky, v nich plávali utopené dážďovky a aj na suchu boli rozpučené kúsky dážďoviek. Hlavy však ostali nedotknuté, celé. Hľadeli na mňa. Mŕtve, bezvládne. Zákerné. Sledovali ma. Iba sa tvárili, že sú mŕtve. Chceli ma oklamať. Nepodarilo sa im to. Skočila som do mláky a udupala som všetky dážďovky. Skákala som im po hlavách. Bolo počuť ako ich miniatúrne odpočúvacie zariadenia praskajú a lámu sa. Zničila som ich. A mohla som ísť do práce pokojná. Všade bol ten sladkastý, lepkavý pach.

Poviedka: Mery

Mery je nežná žena. Je dôležité, aby ste to vedeli. Dobre si to zapamätajte. Mery je nežná žena. Niekedy to tak nevyzerá.

Ráno napadol sneh. Mestský, mokrý, žltý, špinavý sneh. Vďaka nemu okamžite meškala mestská hromadná doprava. Stali sa tri nehody. Keď sa stane nehoda, prídu zdravotníci, policajti a zvedavci. Obklopia miesto nehody a pohľadmi hladkajú čerstvé mŕtvoly. Až keď zdravotníci skonštatujú, že účastník nehody je mŕtvy. Až keď policajti odnesú telo. Až keď sa zvedavci rozpŕchnu. Až potom je rad na Mery. Mery čistí krv.

Mery vie, kedy má prísť. Tak aby ju nikto nevidel. S vedrom vody a handrou, umýva cestu od krvavých škvŕn.

Poviedka: Oko

Išli sme pomalým tempom - ja a on. Bolo horúco a mne sa zazdalo, že prežúva vlastné oko. Pozeralo na mňa spomedzi jeho zubov, zatiaľ čo on prežúval, ako keby bolo z gumy. Pozrela som sa mu do tváre, jedna očná jamka bola naozaj prázdna. Musela som veľmi zblednúť, pretože zastal sa spýtal sa, čo sa stalo. Pootvoril ústa a ja som opäť videla to oko.

"To nič." vravím.

Oko na mňa žmurklo. Chcelo ma vystrašiť.

Išli sme ďalej po púšti. Naokolo bol iba piesok a slnko bolo vysoko.

Poviedka: Červené svetlo

Keď som smutná, príde Môjnajlepšípriateľ a povie: "Neber si to tak."

Môjnajlepšípriateľ je môj najlepší priateľ. Kúpila som si ho cez teleshopping. Má kovovú hlavu, sklené oči a v noci nemôžem zaspať, lebo na jeho bruchu neustále bliká červené svetlo. A keď som smutná, príde a povie: "Neber si to tak."

Je tak naprogramovaný.

Poviedka: Pozor

Bola pri stene vysokého domu a ktosi na ňu zhora zhadzoval tehly. Uhýbala sa, ale bola to len otázka času, kedy jej nejaká tehla rozdrví hlavu. A keď sa to stalo, zo všetkých strán pribehli ľudia s fotoaparátmi. Zopár minút bolo počuť iba cvakanie a všade sa blýskalo biele svetlo z fotoaparátov. Za pár hodín boli jej fotky na internete. Vyhlásili anketu o najlepší záber jej rozdrvenej lebky.

Víťazný záber, ocenený 10 miliardami USD, uverejnili na titulnej strane miestnych novín. V obchode si môžete kúpiť aj tričká a šálky s týmto motívom. 500 korún za tričko, 250 za šálku. Pozor, výhodná cena. Ak si kúpite tričko aj šálku naraz, platíte len 300 korún.

Poviedka: Nadšenie

Nadšená študentka vošla do posluchárne. Po chvíli si k nej prisadlo osem blonďavých dievčat a začali ju vraždiť zrolovanými kúskami papiera. Papierovou rolkou ju udierali po hlave a hranou papiera ju rezali do kože. Jej mŕtvola dodnes hnije v posluchárni.

Profesor sa prechádzal po posluchárni a zakopol o nehybné telo mŕtvej študentky. "Nechutné," poznamenal.

Za stenou, na prízemí tej školy, žije tučný červ a plánuje. Jeho plán je dokonalý. Kúsok po kúsku hryzie v stene malú chodbu. S odporom do úst naberie sadru a murivo zo steny a prehltne. "Nechutné," vravieva si. Ostáva mu už len pár metrov a prehryzie sa do posluchárne. Už nebude musieť jesť stenu.

Poviedka: Pre mňa

Má ryšavé vlasy dlhé asi po bradu a píše poéziu. A všetci sa jej za to smejú, aj ja sa jej za to smejem. Ale jej to nevadí a každú sobotu svoju novú báseň číta v rádiu. To dievča je oveľa lepšie ako ja. Každý deň vidím, ako sa usmieva. Závidím jej to. Som veľmi sebecká.

Je to ako keď ja sa veziem na aute a ty sa vezieš tiež na aute. Alebo ako keď sa smejem Eve, že píše básne a ty sa jej tiež smeješ, že píše básne. Alebo ako vtedy, keď som kamerovala sáčky a odpadky na zemi a môj šéf sa to hanbil ukázať zahraničným turistom.

On vtedy povedal: "Niečo mi znie."
A vzápätí vetu zopakoval. Bolo to asi takto -
On: "Niečo mi znie..... Niečo mi znie."
Bolo jasné, že mu niečo znie. Ale čo?

Nemôžem. Asi sa toho nikdy nezbavím. Je to len tak, pre mňa.

Poviedka: Veľmi poučná poviedka o žene, ktorá pila striedavo z ľavej a pravej fľaše

V rukách zvierala dve fľaše a striedavo pila najprv z ľavej fľaše a potom z pravej fľaše. Usmiala sa a napila sa z ľavej fľaše. Povedala niečo múdre. Napila sa z pravej fľaše. Poobzerala sa. Napila sa z ľavej fľaše. Zakašľala. Napila sa z pravej fľaše. Napila sa z ľavej fľaše. Napila sa z pravej fľaše. Napila sa z ľavej fľaše. Oblizla si pery. Skúsila sa napiť z oboch fliaš naraz, no obliala si šaty. A tak sa vrátila k pôvodnému striedavému systému pitia. Napila sa z pravej fľaše. Zanadávala si. Napila sa z ľavej fľaše. Napila sa z pravej fľaše. Napila sa z ľavej fľaše.

Poviedka: Whisky

Noc (teda už vlastne nadránom). Zajtra (teda už vlastne dnes) mám dve skúšky. Dve tabletky. Si dám ráno. Ako vždy. Na upokojenie. Tieto nie sú na predpis. Takže ešte nie som až taký psychopat. Z toho vyplýva.

“Keď budem mať dvadsaťtri, skončím s deckom na krku.” povedala päťdesiatročná dáma, čím očividne pobavila publikum.
“Vraj som už pár rokov dospelá.” vravím im (publiku a päťdesiatničke).
“Nezdá sa mi.” povie päťdesiatročná dáma stroho.
Publikum tlieska, pani sa pokloní. Je so sebou spokojná. Vyhrala slovný súboj.

Poviedka: Len tak, skúšam

Jediný človek, jediný, ktorého nemôžem mať. A ja ho chcem. Práve jeho. Ten spodný rad, druhé okno zľava. Tam je, aj teraz. Určite. Nemám právo sa ho dotknúť. Nemôžem sa k nemu priblížiť viac ako na sto metrov. V noci ho tajne pozorujem ďalekohľadom.

Zajtra mu zavolám. Zdvihne a povie: "Haló."
A potom zložím. Občas mu volám, aby som nezabudla na jeho hlas. A potom ho pozorujem ďalekohľadom aj cez deň. Hnevá sa. Rozbije telefón. A potom si kúpi nový. Mám jeho fotky, polepené po stenách a usmievam sa na ne.

Druhé okno zľava. Vidím jeho siluetu. Kráča po izbe. O chvíľu pôjde do práce. Viem o ňom všetko. Úplne všetko.
(V pozadí znie šialený smiech)

Poviedka: Hrdza, kamene

Sami si strčia prsty do krku a vracajú. Zvratky naberajú lyžičkami a ukazujú si ich medzi sebou. Obdivujú, keď má niekto jemnú, kašovitú hmotu. Nepáči sa im, keď v zvratkoch zreteľne vidno nestrávené kúsky potravín. Smejú sa, navzájom si olizujú podpažie a krky. Nechtami si zoškrabujú hrdzu z chrbta. Rany si potierajú medom. Plačú a porovnávajú si slzy. Sú skúsení. Majú pohodlný život. Rada sa na nich pozerala.

Poviedka: Presne teraz

Vytrhla som si všetky mihálnice a oholila som si obočie. Pohľad na mňa teraz nie je dvakrát príjemný. Mám chuť olízať vyššie zobrazené neidentifikované červené teleso, asi kvet.

Poviedka: On

Stál v strede, nahý a spieval. Bolo tam veľa ľudí a jedno jediné okno. Čím hlasnejšie spieval, tým väčšia panika v izbe vznikala. Ľudia sa ho báli. V oblekoch a kabátoch, niekam sa ponáhľali, narážali do seba, do teba a do múrov. Kričali, plakali, dýchali ťažko. Modlili sa, nariekali, držali sa čo najďalej od neho. Nakoniec rozbili okno a začali vyliezať von z izby. Tlačili sa, bili, silnejší vyšli z izby skôr. Ostal tam iba on a ty. Prestal spievať, ľahol si na zem a schúlil sa. Chcel ostať sám, ale ty si sa nehýbal. Stál si a pozeral si na neho, kým neumrel.

Poviedka: Príklad

Dlhodobým pozorovaním vlčíc sa zistilo:
Pravdepodobnosť, že vlčica bude svojmu vlkovi verná je 38 percent. Vieme, že vlčica A bude mať za celý svoj život 5 vlkov. Aká je pravdepodobnosť, že vlčica A bude verná aspoň trom z nich?
a/ použijem vzorec
b/ 3+8 = vlk
c/ neviem
d/ pravdepodobnosť, že vlčica bude verná aspoň trom z nich je nulová
e/ logaritmus z vlčice A

Poviedka: Cudzinec

Z televíznej obrazovky vyšiel chlap a začal sa prechádzať okolo mňa. Vypol televíziu a škaredo sa na mňa pozrel. Ignoroval moju požiadavku, aby sa vrátil naspäť.

Kedykoľvek chytím ovládač a chcem zapnúť televíziu, chlap začne jačať. Trieska hlavou o stôl a ja sa bojím, že to počujú susedia. Upokojí sa, až keď položím ovládač.

Už dva krát vyhodil ovládač z okna. Raz ukryl televíziu do kuchyne a raz ju prikryl obrusom. Chcela som, aby odišiel, ale nerozumie mojej reči. Stále sa na mňa škaredo pozerá. Myslím, že ma vôbec nemá rád.

Poviedka: O svadbách

„Prepáčte, pane, ale práve ste narazili do môjho auta,“ povedala som najjemnejšie ako som vedela.
„Ale to je pochopiteľné,“ povedal on veselo, „ja sa totiž zajtra žením.“
Sadla som si na kapotu a rozplakala som sa. Čo mám teraz robiť? Hanbím ísť do poisťovne, aby mi preplatili škodu.
„Prepáčte, slečna, pôjdete mojej žene za družičku?“
Nechcela som ho uraziť. Veď ten človek sa zajtra žení.
„Samozrejme, rada. Kedy sa vám narodí dieťa?“
„Zajtra sa žením.“
Ten chlap bol čudný. Škoda, že sa zajtra nežení so mnou.

Poviedka: Zlá žena

Je to zlá žena, sebecká. Mláti mužov. V kabelke má kamene. Vraví, že to bolo v sebaobrane. Že na ňu zaútočili. Klame. Len rada rozbíja lebky mužom.

Poviedka: Eva

Niekto napísal báseň. Bola obyčajná, nebola v nej jediná metafora.

Na druhý deň som báseň prečítala Eve. Zaujímalo ju iba, kto tú báseň napísal. Nevedela som jej odpovedať a tak sme sa ďalej o básni už nerozprávali. Išli sme kamsi, cez mesto. Chytila som Evu za ruku. Cítila som sa smiešne, pretože ja som vysoká a Eva je veľmi maličká.

O jednej v noci mi zavolala a ja som dve hodiny počúvala jej sťažnosti. Znova ju vyhodili z práce, znova je sama, znova jej umrel kocúr. Vôbec mi jej nebolo ľúto. Mohla si za to sama.

Na druhý deň sa ma Eva spýtala, či ma ešte trápi tá báseň. Nepamätala som si žiadnu báseň. Myslela som si, že sa Eva zbláznila, pretože ona na to mala dôvod. Chytila som Evu za ruku. Cítila som sa smiešne, pretože Eva bola blázon a ja som jej nikdy nerozumela.

Poviedka: Ženy, schudnite

Ja a môj spoločník sme stúpali hore schodmi. Na druhom poschodí sedelo malé, tučné dievča v kostýme anjela. Všetko tam bolo - umelé krídla, plastová biela svätožiara upevnená drôtom tak, aby sa kývala ponad hlavu obézneho dievčaťa. Na štvrtom poschodí sme stretli svalnatého muža s obnaženou hruďou, ktorý položil na schody drevené dvere. Chceli sme po nich vyliezť hore, ale nešlo to. Zišli sme teda dolu. Svalnatý muž nás nasledoval. Na druhom poschodí začal vyzliekať tučné dievča z anjelských šiat. Pod nimi malo čiernu kombinézu. Sadlo si na schody a usmievalo sa. Čierna ju zoštíhľovala.

Poviedka: Mami

Všetko je v poriadku, drahá. Iba vŕtam. Utieram mŕtvy hmyz z poličiek. Počúvam jemné ženské hlasy. Pozerám sa cudzím ľuďom do okien. Pomáham susede niesť tašky. Vystrihujem snehové vločky. Šoférujem. Už desať minút som sa nepohol. Všetko je v poriadku, drahá.

Poviedka: Obesenec

Bol príjemný, teplý večer a všade sa ozývali rôzne zvuky. Na kopci visel obesenec. Hojdal sa vo vetre a cítil sa dobre.

Ďalšie ráno bolo mimoriadne chladné a tiché. Obesenec otvoril oči. Poobzeral sa okolo. Z vrecka vytiahol nožík. Odrezal si povraz, ktorý mal obtiahnutý okolo krku. S rachotom spadol na zem. Rukou si pošúchal odreté hrdlo. Narovnal sa a odkráčal preč.

Poviedka: Hocijaké príbehy

Posledný nočný autobus prichádzal na zastávku. Bol prázdny. Ďalší pôjde až o dve hodiny, niekedy nad ránom. Na zastávke nastúpili dvaja mladí ľudia.

V centre mesta, v kúpeľni Slečninho jednoizbového bytu, sa sprchoval akýsi človek. Slečna bola v obývačke a bolo jej veľmi zle. Neznámy človek v jej sprche ju znervózňoval.

Na diaľnici, v malej škodovke, idúcej 110km/h, sedel Vodič. Nedával pozor na cestu. Myslel na Slečnu. Veľmi mu chýbala.

Rodinný dom na kopci. V kuchyni si Mama spievala pieseň a piekla koláč pre Vodiča. Z izby sa ozval dcérin hlas: "Mama, nespievaj."

O pár minút neskôr, kdesi na kraji mesta, vystúpili z autobusu dvaja mladí ľudia.

Poviedka: Byt

Môj byt bol malý, zosušený, tmavý, krivý, vŕzgavý, temný, plný pavučín.
Boli v ňom truhly, stoličky, stoly, plachty, čaše, fialky, sviečky.
Bývali v ňom starci, dvojčatá, pavúky, doktori, baktérie, jelene, ženy s klaustrofóbiou.
Bola som tam včera, dnes, v sobotu, cez Vianoce, nikdy, 24.7.2002, v noci.

Nehodiace sa výrazy škrtnite.

Poviedka: Právnici a mŕtvoly

Sanitka nikdy nezastavuje na červenú, pacient by umrel. Vznikla by mŕtvola. Mŕtvolu treba najprv upraviť, vyčistiť, zašiť a nalíčiť. Mŕtvolu obesenca fotíme spredu a zozadu. Sediacu mŕtvolu zo štyroch strán. Ak sa nepodarí identifikácia, mŕtvola sa posadí a fotí sa spredu a z pravého profilu.

Poviedka: 60. výročie jednej nepodstatnej udalosti

Včera sa znova vrátil, po niekoľkých rokoch. Pýtal si niečo sladké.
"Nič sladké nemám."
Začal sa mi prehrabávať v skrinkách. Nemám to rada. Našiel balík cukru. Kŕmil sa plnými lyžičkami. Hltal cukor, dávku za dávkou. Nakoniec zaspal. Opatrne som ho vyniesla pred dvere a zamkla som.

Keď sa zobudil a zistil, že som ho vyhodila, začal vrieskať. Vrieskal nezmyselné verše, spieval, kričal moje meno a smial sa. Zbláznil sa.

Poviedka: Ľúbim ťa na 86 percent

Situácia 1.
Chlapec a dievča na lavičke v meste, približne deväť hodín večer. Výhľad na rieku, svetlo z lámp, ľudí si nevšímajú. Romantika.
"Ľúbim ťa." povie chlapec. Dievča je ticho, iba sa usmeje. Chlapcovi to nestačí a prikáže jej:
"Povedz mi to, čo som ja tebe povedal pred chvíľou!"

Situácia 2.
Chlapec sa pýta: "Ľúbiš ma?"
"Možno."
"Možno? Alebo skôr pravdepodobne?"
"Možno pravdepodobne."
"Na koľko percent? 80? 90?"

Poviedka: O všetkom

V električke obliala Postaršiu dámu chladenou kolou z bufetu. Nechtiac, samozrejme. Prepáčte. Nič sa nestalo. Na kabáte Postaršej dámy ostali kúsky ľadu. Mala nutkanie povedať jej to, ale neodvážila sa. Ľad sa topil, voda z kabáta stekala a ona z toho bola nervózna.

Neskôr v meste bolo mnoho lámp. Bola tma, lampy svietili a okolo Zelenej lampy bolo tristošesťdesiatdva múch. Približne. Zopár ich vždy zomrie, keď ich počíta.

Želám príjemné chvíle pri čítaní tohto nezmyslu. Zaberie to 30 sekúnd. Približne.

Poviedka: Hra

Dievčatko sa bálo chodiť príliš blízko popod okná bytoviek. Mohli by na ňu niečo zhodiť. Napríklad svetlicu, alebo zápalky. Kameň. Sklenenú fľašu vodky. Alebo kľúče.

Chlapec z bytu číslo 23 pľul z balkóna. Triafal okoloidúcich a bavil sa. Netrafil nikoho, chodník pod ním však vyzeral veľmi nechutne. Dievčatko ho raz videlo, ako hádže z balkóna balóny naplnené vodou. Popod okno šla pani s kočíkom. Trafil sa rovno do kočíka.

Poviedka: Ako zajtra zomrie

Ak ju tu niekde uvidíte, pošlite ju za mnou. Ona totiž umiera. A ja chcem byť pri tom. Ja viem ako to bude. Pred smrťou povie nejakú nepodstatnú vetu. A ja si tú vetu budem pamätať. Možno povie: „Usmej sa!“
A začne sa ticho smiať. A ja sa tiež usmejem. Tak aby to nevidela. Neusmievajte sa, keď ľudia umierajú. Nevyzerá to dobre. A ak vám to nedá a na vašich ústach sa predsa zjaví úsmev, dajte pozor, nech vás ostatní nevidia. Mysleli by si, že ste zlí ľudia. Ja sa usmejem. Ale nikto ma neuvidí. A potom jej poviem, že všetko bude dobré. To sa tak vraví, keď človek umiera. Aby sa nebál. Všetko bude dobré.

Poviedka: Deti

Veľká záhrada s drevenou hojdačkou. Zopár detí. Sedia a sú pokojné. A ona sa na ne pozerá, z veľkej výšky. V rukách drží spínač, kedykoľvek ho môže stlačiť.

Keď stlačí zelený gombík, deti sa začnú hrať a budú veselé. Budú sa smiať a zakývajú jej. Ona im odkýva a pousmeje sa. Nerada sa usmieva.

Keď stlačí červený gombík, hojdačka zmizne. Deti budú smutné, budú musieť sedieť na zemi. Schúlia sa do klbka a bude im zima. Prechladnú a začnú kašľať. A ju to bude vyrušovať.

Keď stlačí modrý gombík, prídu ďalšie deti. Budú sa biť o hojdačku. Vybijú si zuby. Niektoré budú plakať. Silnejšie deti si sadnú na hojdačku, slabšie ich začnú hojdať. Hojdačka bude vŕzgať. A ona nebude môcť zaspať.

Keď stlačí zelený gombík, deti budú hladné. Budú od nej pýtať jedlo a ona im bude musieť variť. Bude im variť kelovú polievku a špenátový prívarok. No deti budú chcieť palacinky a kašu. To ju nebude baviť.

Keď stlačí žltý gombík, príde k deťom dospelý človek. Deti sa ho budú pýtať rôzne otázky a on im bude odpovedať. Po čase však bude dospelý človek nešťastný. Budú mu chýbať ostatní dospelí ľudia. Začne deťom klamať a z nich potom vyrastú zlí ľudia. To nechce.

Pozerá sa na ne. Zatiaľ sú pokojné.

Poviedka: Príšerne obyčajný človek

Dnes mi raňajky pripravil príšerne obyčajný človek. Pálili ma z nich ústa. Priveľa korenia, neosladený čaj. Chcela som ho vyhodiť, aspoň z druhého poschodia. Ale bol príšerne obyčajný. Nechcel.

Poslala som ho na poštu. Vrátil sa o tri hodiny. Vraj bol na pošte dlhý rad. Doniesol mi balík, ktorý vydával čudné zvuky. Sklamalo ma to. Nehovoril mi pravdu.

Večer odišiel. Večeru nespravil. Zajtra sa znova vráti.

Poviedka: Recenzia úspešného filmu

Umrel Hlavný hrdina, je to pre nás ťažký deň. Stojíme nad jeho hrobom. Nevieme sa zmieriť s jeho smrťou. Je nás veľa, všetci sme ho obdivovali. Bol to múdry a smelý človek. Zajtra každý z nás prečíta prejav na jeho počesť.

Dlho do noci som sa snažil napísať niečo múdre. Chcel som, aby sa môj prejav dotkol každého z nás. Chcel som, aby všetci vedeli, ako som ho mal rád. Nenapísal som však jedinú vetu, s ktorou by som bol spokojný. Zaspával som nešťastný.

Na druhý deň sme čítali prejavy. Môj prejav nikto nepochopil. Nikto mi netlieskal. Z pódia som schádzal sprevádzaný piskotom a nadávkami. Ktosi do mňa hodil rajčinu.

Poviedka: Dav

Po námestí išla pomalým krokom väčšia skupina mužov. Držali sa za ruky. Ľudia boli pohoršení a zazerali na nich, no nikto im do očí nič nepovedal. V strede námestia zastali a začali niečo spievať. Bolo to veľmi príjemné. Ľudia sa pristavovali a počúvali. Potom ktosi zastrelil jedného z tých mužov. Spev utíchol.

Rozhovor dvoch starších dám v električke:
"Dnes na námestí zastrelili jedného z tých mužov."
"Zase? Už to nie je vtipné."

Poviedka: Chlapec s voňavkou

Starý, spráchnivený strom. Tma a pavučiny. Tam žila a mala to tam rada.

Vo svojom živote nestretla žiadneho človeka, iba voňavkového chlapca. Bol to nízky, ale veľmi pekný, mladý chlapec. Nosil červenú kravatu a sako, vlasy mal uhladené na ľavú stranu. A mal príšerne biele zuby. Občas za ňou zašiel a navoňavkoval jej strom. Mal rád silné, dámske voňavky. Po čase si získal jej dôveru. Zvykla si na jeho prítomnosť. Občas ju volal, nech ide s ním. Bála sa. Až raz. Prišiel a povedal, že je tu posledný krát. Ale že môže ísť s ním. A tak išla.

V meste ju ukazoval zvedavcom za pár centov ako lesnú príšeru. Myslela si, že ju ľudia majú radi.

Poviedka: Skutočný príbeh

Skutočný otec a skutočná mama boli na chodbe. Skutočný otec odchádzal. Všetko hučalo - telka, počítač, repráky, mucha, autá. Najviac však hučala skutočná mama:
"Ešte raz prídeš domov a zabijem ťa príborovým nožíkom."

Poviedka: Dva ohryzky pre Popolušku

Na zemi boli dva zosušené ohryzky z jablka. On práve odchádzal do práce. Povedal jej, aby upratala. Keď za sebou zavrel dvere, vydýchla si. Konečne odišiel. V očiach však mala slzy. Nechal ju tu samú, s dvoma ohryzkami, z ktorých jej bolo na vracanie.

Domov sa vrátil vysmiaty. Vadilo jej to. Chcel si ísť ľahnúť do obývačky, ale pošmykol sa na ohryzku. Vynadal jej, že neupratala. A tak musela ohryzky vyhodiť. Prišlo jej zle.

Večer sa strašne opije. Aby sa ho vôbec dokázala dotknúť. Počula, ako na ňu volá zo spálne.

Poviedka: 22 vysmiatych ksichtov

V jednej podivnej krajine žili iba usmiate príšery. Bolo ich 22, keď tam vstúpila.

Zo začiatku sa v tej krajine cítila veľmi zvláštne. Nevedela si zvyknúť na neustále sa usmievajúce tváre, na farebnú oblohu, na voňavý vzduch. Prechádzala sa po mäkkej zemi, po zelených lúkach, po čistých cestách a pomedzi biele domy. Hľadala východ.

Trvalo to nejaký čas. Možno to bolo niekoľko dní, možno niekoľko rokov. To už teraz nevie. Východ našla, no ostala v tej krajine. Aj ona sa dnes usmieva. Zvykla si.

V jednej podivnej krajine dnes žije 23 usmiatych príšer.

Poviedka: Obdivujte ma

Váza, ktorú jej daroval, sa rozbila. Nechápala to. Nechápala, ako jej mohol darovať rozbitnú vázu. Rozhodla sa, že až do rána bude urazená.

Poviedka: Ako mať v hlave jasno

Inštruktor učil v tejto autoškole už dvadsať rokov. S hrdosťou to pripomínal svojim žiakom. Ešte radšej to však pripomínal svojim žiačkam. Nemal rád ženy. Ženy nemajú čo robiť za volantom.

"Spojka, zaraďte trojku, rýchlejšie."
Žiak rozbehol vozidlo, išli dosť rýchlo. Cez prechod prechádzala mladšia žena.
"Spojka a do štvorky. Poďme. Zrazte tú kurvu."
Žiak spomalil a žena prebehla cez cestu.

Poviedka: Mesto

Na sklo kreslila červenou voskovkou obrázky. Potom vyšiel majiteľ obchodu a začal na ňu kričať.
Bol to veľký obchod so športovými potrebami. A na výklade mal nakreslené obrázky s červenou voskovkou. Musela ich zoškrabať nechtom.

A nikoho nezaujímalo, že tie obrázky sú pekné. Že voskovka bola drahá. Že červená je jej obľúbená farba. Že rada kreslí. Musela tie obrázky zoškrabať nechtom.

Poviedka: Mravce

Po klávesnici liezli mravce. Písala a pri každom údere dvoch troch mravcov rozpučila. Prsty mala vlhké. Občas ich utrela do vreckovky a raz za päť minút obtrela aj klávesnicu. Na vreckovke bolo veľa mŕtvych mravcov. Niektoré vyzerali ako beztvaré, čierne fľaky, no u niektorých rozoznala hlavu aj nohy. Jeden dokonca hýbal tykadlom. Veľmi ju to vyrušovalo.

Vzala toho mravca z vreckovky, položila ho na klávesnicu a písala ďalej. Písala klamstvá.

Poviedka: Slušnosť

Ani neviem ako sa to stalo, ale ocitla som sa na rande s Prezidentom naozaj veľkej a dôležitej krajiny. Sedeli sme za stolom v luxusnej reštaurácií. Za Prezidentom stáli dvaja ochrankári. Bolo to štýlové.

"Voniam pekne?" spýtal sa ma Prezident. Odpovedala som tak, ako sa patrí na slušnú a vychovanú mladú dámu. Prezident kývol rukou a jeden z ochrankárov odišiel.

"Chutí?" spýtal sa ma Prezident. Odpovedala som tak, ako sa patrí na milú a šarmantnú dievčinu. Prezident kývol rukou a aj druhý ochrankár odišiel.

Chvíľu sme ticho sedeli pri stole. Potom sa ku mne Prezident naklonil, pohladkal ma po tvári a oznámil mi: "A teraz si k tebe môžem všeličo dovoľovať."

Poviedka: Dva príbehy o meteorológovi

Bol raz jeden človek, ktorý predpovedal počasie. Na dnes predpovedal snehovú búrku. Ale namiesto toho pršalo. A ľudia sa na neho nahnevali, pretože si zbytočne obliekli teplé šaty.

C. sa doma nudil. Rozhodol sa, že pôjde do krčmy. Chlap, ktorý predpovedal počasie, vravel, že bude pekne. Keď však C. bol na polceste do krčmy, zdvihol sa prudký vietor. A tak išiel radšej domov.

Poviedka: Prvý, druhý a tretí

Jej prvý manžel sa stále vyvaľoval na deke a mal čudný výraz v tvári. Rozmýšľal o zmysle života a zhováral sa s uhynutými českými básnikmi. Mal dve vysoké školy. Bol veľmi múdry a obdivovala ho. Potom sa rozišli.

Jej druhý manžel fotil svoje odrazy v zrkadle. A nahrával si svoje príhovory na kazetu. Bol zvláštny. Zvnútra. Na jeho výzore však nevidela nič pekné. Za chvíľu mu vypadajú vlasy. A má kúty. A má vysoké čelo. A hnusné modré oči. A je blonďák. A je bledý. Nedokázala žiť s niekým, kto ju vôbec nepriťahoval fyzicky.

Jej tretí manžel bol agresívny alkoholik. Stále nadával. Ale bol veľmi pekný a inteligentný. Mal dlhé kučeravé vlasy a bol presne typ človeka, akého potrebovala. Konečne začala po jeho boku žiť skutočný život, zahodila všetky zábrany a zabávala sa. Keď mal štyridsať, odišiel študovať právo do Brna a vykašľal sa na ňu.

Poviedka: Svety a miestnosti

Bola zavretá v malej, bielej izbe. Bolo tam veľa ďalších vecí, ktorým nerozumela. Tie boli uložené v ľavom zadnom kúte. Nikdy sa tam nepriblížila. Nebála sa ich, iba im nerozumela.

Vpredu boli biele, umelohmotné dvere s kovovou kľučkou a malou kľúčovou dierkou. Boli zamknuté, no kľúč od nich jej visel na krku na šnúrke. Každý deň na tieto dvere zaklopal nejaký muž. Ona mu otvorila a on vstúpil dnu. Rozprávali sa, no rozhovor nikdy netrval dlho. Mužom sa jej miestnosť nepáčila, lebo sa skladal len z bielej miestnosti, dverí a zvláštnych vecí naskladaných v ľavom zadnom kúte. Nechápala, čo je na tom ich svete také úžasné tak isto, ako oni nechápali, aká jedinečná je jej malá, biela izba.

Poviedka: Dve myšlienky

Bolo tam niekoľko nožov. Myslím, že tri. Neboli ostré, no aj tak vyzerali hrozivo. A lietali. Bola tam tiež voda. A tiež lietala. Na čo myslíte? Na žirafy. Sú také mäkké a príjemné na dotyk.

Naivná žena. A hlúpa. Chodieva každý deň do obchodov a čaká na toho pravého. Čaká, že mu padne do náruče a on si ju privinie. Čaká na neho v obchode. Aj tak nikdy nepríde. Na čo myslíte? Viem na čo myslíte. Nemôžem to sem napísať.

Ďalej tam boli páni Slepook, Kratovlas a Temný lord filozof. A rozprávali im čudný príbeh o nožoch a naivných ženách. Na čo myslíte?

Dnes totiž prestala veriť ľudom.

Poviedka: Zásadný príbeh

Pol druhej v noci, ale v byte nebolo to odporné ticho. V izbe sa svietilo, ležala na posteli a nič si nepamätala. V hlave jej znela dookola veta: "A je mi to jedno."
A jej to bolo asi naozaj všetko jedno.

Zazvonil jej mobil. Uvedomila si, že ho drží v ruke. Zdvihla. Z telefónu sa ozývalo: "Kde si? Počuješ ma?"
Bolo jej jedno kto volá a vôbec ju nezaujímalo, kde je. Položila mobil na posteľ a o chvíľu zaspala.

Ráno si nič nepamätala. To bolo najhoršie. Na mobile svietil nápis 4 neprijaté hovory. Zdalo sa jej to málo. Vstala z postele. V duchu si hovorila, že ľudia sú svine, že jej je všetko jedno a že už nikdy nebude piť alkohol. Potom vytiahla s chladničky pivo a rozhodla, že pivo nie je alkohol. Zapálila si na balkóne, v duchu preklínala celý svet, prázdnu fľašu od piva vyhodila z okna a smiala sa na tom. Zvyšok cigariet spláchla v záchode. Zapla si telku. Išlo počasie, po piatich minútach telku vypla. Vrátila sa do kúpeľne a snažila sa vyloviť cigarety zo záchoda.

Poviedka: Ako sa dostať do neba

Modrý tunel. Nad ním nápis "vitajte na miestach, kde je dovolené všetko". A tak vstúpila.

Boli tam dvoje dvere, jedny s nápisom "nebo" a druhé s nápisom "nový život". Potom niekto zhasol, ona sa prebudila a okolo bolo mnoho postáv. Čierne, biele, šedivé, žltkasté... No všetky postavy boli nevýrazné a vzbudzovali v nej hrôzu. Spomenula si, že otvorila jedny dvere, no nevedela ktoré. Z rúk a z uší jej tiekla krv.

Ráno vstala, obliekla sa a išla do práce. Električkou, s čiernym kufríkom v ruke. Električka meškala a ona sa neustále pozerala na hodinky. Od nervozity ju začalo bolieť brucho. Znova.

Ocitla sa na koľajniciach. A električka ju prekrojila na tri kusy. No tesne pred tým sa stihla pozrieť, koľko je hodín. Pretože to bolo dôležité.

Poviedka: Ako to vlastne bolo s tým armagedonom

Bol raz jeden malý asteroid. Už si nespomeniem, ako sa volal, ale to nie je podstatné. Podstatné je, že každý rok sa tam v utajenom čase stretávali traja zvláštni cestovatelia. Boli múdri, nestarli a viedli dlhé, sofistikované dialógy. Debatovali o podstate spomínaného asteroidu.

Prvý cestovateľ tvrdil, že zmyslom existencie asteroidu sú ich každoročné schôdzky. Druhý cestovateľ často svoje tvrdenia o asteroide menil. Niekedy tvrdil, že jeho zmyslom je nájsť niekoho, kto by na ňom býval, inokedy že zmyslom asteroidu je skúmanie jeho povrchu. Tretí cestovateľ vždy súhlasil so tvrdením druhého cestovateľa, nech bolo akékoľvek. Takto to išlo každý rok a stále sa nevedeli dohodnúť.

Až dnes sa to všetko vyriešilo. Ľudia asteroid zničili. Hrozilo totiž, že sa zrazí s ich planétou.

Poviedka: Každý si chce zaplávať

Svojim fotoaparátom nafotila krokodílov v bratislavskom jazere. A potom ten fotoaparát hodila do toho jazera. Chcela si zaplávať v jazere medzi krokodílmi. Nemohla, zožrali by ju. Hodila tam teda aspoň fotoaparát. Nech si užije. A tak z výletu do Bratislavy nemala nič. Ani fotky.

Poviedka: Profesionalita

"Čo si dáte?" spýtal sa čašník monotónnym tónom.
"Vodku. Dvojitú." povedalo dievča.
Mohlo mať maximálne 14 rokov.
"Koľko máte rokov, slečna?"
"21."
"Poprosím občiansky preukaz."
Dievča vytiahlo občiansky preukaz. Dátum narodenia sedel. Čašník si obzrel fotku a porovnal ju s dievčaťom. Všetko sedelo.
"Ďakujem. Takže dvojitú?" pokračoval čašník, opäť sa vrátil k pôvodnému monotónnemu hlasu.
"Áno."

Čašník priniesol deci vodky. Nahodil umelý úsmev a začal znova tým odporným, monotónnym hlasom: "Nech sa páči."
Neodpovedala a vypila pohár na ex. Kým stihol odísť od stola, vypýtala si ešte jednu dvojitú.
"Hneď to bude."

"Nech sa páči." ozval sa ten nacvičený, monotónny hlas.
"Ďakujem."
Pohár vypila na jeden hlt. Zdvihla sa a odišla.
"Slečna, nezaplatili ste." kričal barman.
Bola preč.
"Kurva malá." nadával čašník, no i jeho nadávky zneli monotónne.
Žiadne emócie. Iba dva prázdne poháre a nezaplatený účet.

Poviedka: Chlapec, ktorý devastoval husi

Bol starší, vo vlasoch zopár šedín, narýchlo oholená brada. Ruky mal veľké a pevné. No i tak to bol stále chlapec. Mal dom a farmu, staršie auto a prácu, ktorú nenávidel. Mal ženu, ktorá bola čistotná a každú sobotu šla hrať karty k susede. Už dlho sa nedotkli jeden druhého, takmer sa nerozprávali.

Každý týždeň v nedeľu zabil jednu hus, aby mali čo jesť. Sekerou do krku. Robil to s radosťou. Žena mu potom spravila husaciu polievku. Zjedol ju ešte horúcu. V nedeľu sa vždy usmieval.

Keď prechádzal okolo ohrady s husami, cítil sa výnimočne. Striehol na ne. Rozmýšľal, ktorá bude ďalšia. A potom vzal sekeru. Robil to s radosťou.

Poviedka: Chronické stavy

Štyri vychudnuté a hladné víly dnes zožrali motýľa. Ráno, asi o siedmej, keď išla do školy. Vôbec ju to neprekvapilo, veď nejedli takmer týždeň.

"Aký máš chronický stav?"
"Som v štádiu jeden."

Dnes ráno víly zožrali mladú srnku. Ostali len dva páry tenkých, zakrvavených nožičiek. Ležali na chodníku pred jej domom. Nechala ich tam.

"Aký máš chronický stav?"
"Nie je to zlé."

Dnes ráno cestou do školy ju zožrali víly. A vôbec ju to neprekvapilo. Veď boli hladné a tá srnka mala veľmi kostnaté nohy.

"Aký máš chronický stav?"

Poviedka: Najtajnejšie tajomstvo

Mestský chlapec, veľmi sa hanbil za svoje meno. Naozaj veľmi, najradšej by bol umrel. Zastrelil sa v devätnástich, hneď ako získal pištoľ. Tak to bolo.

Ostatní vraveli, že je sebecký. Vraveli to o každom, o samovrahoch, o boháčoch, o modeloch a o vdovách. A keď som sa ho spýtala, či za mnou príde, povedal, že áno. Ale aj tak sa zastrelil. Je to sebecké? Podľa mňa nie. A ostatní vraveli, že bol pod vplyvom alkoholu, drog, že fetoval, že kradol, že šikanoval deti a bil dôchodcov.

Toto je moje najtajnejšie tajomstvo.

Poviedka: Miesto

Je jedno miesto, kde má zakázaný vstup. Vchod stráži vážený a vzdelaný úradník. Je vysoký a má šedivé vlasy, hoci ešte nemal ani štyridsať. To od stresu. Má zoznam všetkých ľudí, ktorí majú vstup povolený. Môžu tam iba dospelí, pretože ich všetci berú vážne. Deti majú vstup zakázaný. To preto, že na tom mieste sa riešia iba vážne veci. A je tam automat na kávu. Deti by nemali piť kávu, pretože nevyrastú. A je tam čašníčka v obleku, ktorá rozdáva na podnosoch drinky, kľúče od áut a životné poistky. Je tam veľký, vtipný šéf, ktorý posiela nesympatických ľudí na protidrogovú liečbu a vyholený tučný pán s kravatou a pištoľou v ruke. A je rada, že tam má zakázaný vstup, pretože by sa jej tam aj tak vôbec nepáčilo.

Poviedka: Problémy a staršia žena z USA

Malý, blonďavý chlapček sedel na kraji mosta a stále opakoval nejaké vety.
"Mám 4 kone."
"Chlapček je intelektom po ockovi."
"Dokopem ho, bastarda."
"Kde sú tie mravce? Chodia po stene."

A všetky jeho psychické problémy vyriešila vysmiata žena z USA, ktorá mu predpísala zázračné pilulky. A o pár dní už sedel za stolom v izbe a hovoril normálne vety.
"Ahoj, ako sa máš?"
"Idem von za kamarátmi."
"Robím si domáce úlohy."
"Obed bol chutný."

Poviedka: Zhruba tých sedem tisíc lesných zvierat

Krátka správa z Lesných novín:
Zvieratká si spravili v lese diskotéku. DJ Ďateľ púšťal piesne rôznych žánrov. Diskotéka prebehla bez väčších problémov, iba o pol druhej ráno pripité srny zvalili strom. A stará vrana sa sťažovala na prílišný hluk. Medveď, vlk a ovca sa nedostavili, pretože sú metalisti. Ovca má na kopýtku piercing.

Poviedka: Sympatie

Človek 1 stretol cestou do práce svojho kolegu, Človeka 2.
Človek 1: "Ahoj, ako sa máš?"
Človek 2: "Dobre."
Ticho. Trápne ticho.
Človek 2: "A ty?"
Človek 1: "Mám sa fajn."
Ticho.
Človek 2: "Čo máš nové?"
Človek 1: "Nič moc. Čo ty?"
Človek 2: "Tiež nič moc."
Trápne ticho.
Človek 1: "Takže všetko po starom, čo?"
Človek 2: "Tak, tak."
Trápne ticho.
Človek 1: "To je zase hrozné počasie, že?"

A ako som tak počúvala ich rozhovor, Človek 1 mi bol oveľa sympatickejší.

Poviedka: Oprava

Slabý muž kráčal dlhým potrubím. Bolo dostatočne vysoké, aj široké, takže sa nemusel plaziť. Nevidel koniec potrubia, ale kráčal ďalej. Vedel, že sa už nemôže vrátiť späť. Chcel nájsť koniec potrubia. Bol slabý a chcel iba nájsť ten sprostý koniec.

Poviedka: Už bude obed

Na obed väčšinou vypražila bábiku z matkinej zbierky. Ale nie tie porcelánové, tie vždy hrozne stvrdli. Plastové boli naopak po piatich minútach na jemne prihriatej, olejom pomastenej panvici mäkké a šťavnaté. Len tá dnešná sa jej trochu pripiekla.

Poviedka: Veci na stole a na dlážke

Pozrela na stôl. Boli tam:
Poháre. 2 kusy. V jednom bol ešte zvyšok kakaa...alebo to bola vodka? Nevie.
Krémy. Jeden na oči a jeden hydratačný.
Pravítko.
Obal z cukríka. Vôbec si nepamätá, akú mal chuť. Dala by si vodku.
Balenie s farebnými špongiami. 9 kusov. Fialová, žltá, oranžová, zelená, fialová, žltá...a tak ďalej.
Viazanka. Netuší ako sa sem dostala ani komu patrí. Bože, kde to len včera večer prespala?
Obal na cédéčka.
Červený lak na nechty. Ten je jej.
A kniha.
A dala by si vodku.
A ešte musí poupratovať celý byt, lebo na dlážke je niečo hrozne nechutné.

Poviedka: Mäsožravá labuť

V divadle už ostala iba pani a tanečnica. Pripravovali sa na zajtrajšiu veľkú premiéru. Tanečnica sa ladne krútila na pódiu a pani sedela v hľadisku a hovorila jej, čo robí zle.
"Kam chodíš tancovať?" spýtala sa pani hrubým hlasom.
"Asi mäso. Áno. Najradšej mám mäso." hundrala tanečnica.
"Prosím?"
"Však vravím, že mäso."
"Pýtam sa, kam chodíš tancovať."
"Ryža zo zeleninkou, alebo hovädzia polievka?"
Pani vstala a vrazila tanečnici päsťou do oka.
Premiéra sa napriek tomu vydarila. Tanečnica bola okúzľujúca a pani zarobila veľa peňazí.

Večer sa ktosi prikradol do šatne a zabodol svoj nôž do kohosi. Posledné slová, ktoré pani počula, boli: "Najradšej mám mäso. Určite."

Poviedka: Hoď mi ruku

Nikdy si nechcela dať odseknúť celú ruku. Najprv chcela iba palec. Po týždni sa rozhodla, že si dá odseknúť celé zápästie. No i to sa jej zdalo málo.

Zákrok ju vôbec nebolel. Pretože to tak veľmi chcela.

A vôbec jej nevadilo, že ju volali Jednoruká Anča, alebo že si z nej robili žarty a odsudzovali ju, pretože to tak veľmi chcela. A vôbec jej nevadilo, že to nikto nepochopil. Nikto sa jej nespýtal, prečo to urobila. Veď to bola len hlúpa, jednoruká Anča.

Poviedka: Vášeň

Doma bola vášeň. A už nie je. Vášeň zamrzla, keď musela čakať hodinu v daždi pred domom. Oblizovala slané a mokré steny domu, dorezala si jazyk, dusili ju kúsky kriedy v krku. Driapala nechtami po dverách, lízala ich a triesky v jazyku horeli. A on sa na to pozeral z okna, pokladal ju za úbohú, keď tam stála celá mokrá, špinavá, dorezaná a unavená.

Poviedka: Trojnohý červ

Napíšem nejakú poviedku, ale bude to dobrá poviedka. Každý jej bude rozumieť. Bude krátka, pretože nikomu sa nechce čítať dlhé a nudné príbehy. A hlavný hrdina bude muž. Bude mať dlhé vlasy. Bude vysoký a bude pravidelne chodiť do posilňovne. Ale nebude to sukničkár a bude nenávidieť blondíny. Bude mať dvadsaťdva rokov, bude alkoholik a najradšej bude mať vodku. A bude mať nejakú úchylku, za ktorú sa bude hanbiť. A často bude hovoriť slová „ilúzia“ a „kokot“. Bude šikovný a bohatý, no napriek tomu zomrie mladý. Určite zomrie tragickou smrťou. Asi ho zrazí električka. A potom sa nájde jeho denník a všetci sa dozvedia, akú mal úchylku.

Poviedka: Brat a sestra

Sedela na lavičke a okolo nej prechádzali ľudia. Väčšinou si ju nevšímali. Iba jedno malé dievčatko sa spýtao, prečo je taká smutná.

Mala veľmi chorého brata. Čakala, kým jej dovolí vojsť dnu do domu. Klopala, no on neotváral. Prosila ho. Bol to ich spoločný byt. Neotváral.

Chápala to, bol veľmi chorý. On za to nemôže. Niekedy dokonca zavolal políciu a ona strávila noc za mrežami. Nehnevala sa a trpezlivo čakala. Raz sa uzdraví, otvorí jej dvere a všetko bude tak ako pred tým.

“Nevadí vám, pane, že tá žena vám stále klope na dvere a nedá vám pokoj?”
“Priznám sa, zo začiatku mi to vadilo. Niekoľkokrát som na ňu volal políciu, no už som si zvykol. Je veľmi chorá a ja to chápem.”
“Otvoríte jej niekedy?”

Poviedka: Ľudia

V miestnosti, kde vošla, boli tri prázdne stoličky. Sadla si. Cítila sa nepríjemne, bola nervózna. O chvíľu do miestnosti vošiel mladý študent. Mohol mať pätnásť rokov. Mal dlhé vlasy zviazané do chvosta. Predstavil sa ako C. a sadol si vedľa. Na koniec vošla staršia dáma vo fialových šatách. Vzala svoju stoličku a odniesla ju z miestnosti. Vrátila sa bez stoličky, no s prenosným televízorom. Predstavila sa ako Pani Mucha. Najprv im pustila video, kde čínsky obchodník zabil veveričku drevenou palicou a potom nasledoval krátky dokument o výrobe syra.

Na druhý deň boli v miestnosti opäť tri stoličky. Sadla si do stredu. Po nej vošiel C., pozdravil a sadol si napravo. Potom vošla tá staršia dáma, dnes v zelených šatách. Odniesla tretiu stoličku, priniesla prenosný televízor. Predstavila sa ako Pani Žirafa. C. sa opýtal, prečo nemá žlté šaty. Neodpovedala a pustila im krátky film o vojne, ktorý mal názov Dym v tábore.

Išla domov. Po ceste našla na zemi drevenú palicu. Zdvihla ju a odbočila na chodník, ktorý smeroval k lesu.

Poviedka: Svalový kŕč

Sedeli pri rieke. Bol večer, tuhšie ju objal a pohladkal ju na tvári. Prišlo jej zle, nemohla zniesť jeho dotyk. Snažila sa to zakryť, no už bolo neskoro. Povracala sa. Povedala mu, že asi zjedla priveľa mastného.

A on sa bál, že jeho drahá má slabý žalúdok a že už ju nebude môcť ukazovať svojim priateľom. Rád ju ukazoval svojim priateľom, pretože sa na nich vždy usmiala. A jeho priatelia ho pochválili, že má milé dievča.

Poviedka: Pravda

Keby sa dnes zobudila skôr, mohla to už mať za sebou. Z domu by vyšla 7:20 a hneď na prvej ceste by ju zrazilo auto.

V ruke držala dáždnik. Vedela, že keď ho otvorí, odfúkne ho vietor. Pršalo a ona si spomenula na Sethu. Setha jej zvykla rozprávať o daždi. Rozprávala jej o daždi, o láske a o veciach, o ktorých nič nevedela. A tak kráčala ulicou v daždi so sklopeným dáždnikom.

Veľmi ju mrzelo, že zaspala. Prišla k ceste. Chcela prebehnúť a utekať na električku. Uprostred cesty ležalo malé dievča. Bolo mŕtve. Okolo dav ľudí. Nikto jej nepomáhal, iba sa pozerali. Ľudia sa radi pozerajú na mŕtvoly.